Dnes je producentov (ako im zvyknem hovoriť) menej. Aj keď - stále sú.
V nedeľu prichádza pani s dohryzenou yorkšírkou. Zvieratko je zmordované, mokré a podchladené a len ťažko sa nám ho darí zakanylovať. (Pamätám, ako mi raz sestrička odoberala krv a asi na ôsmy pokus trafila do žily. Keď mi ihlou „lietala" hore dole v tkanivách ruky, nebolo mi všetko jedno. Preto dnes, keď kolegovia tiež iba triafajú, súcítim s našimi pacientmi. Viem že ich to rovnako bolí, ako vtedy mňa...)
Pani jednostaj sučku obťažuje slovami, dotykmi, až ju ohlásim, aby jej dala pokoj. Nevidíte to?! Pýtam sa jej. Má smrť na jazyku. Neobťažujte ju! To vám nebolo nikdy tak zle, že vám všetko a všetci liezli na nervy?!.. Potom, aby som trocha zmiernila svoj „útok" doložím. A čo sa stalo? Vybehla vám von? V mojich predstavách to vidím jasne: zvieratko ráno vypustili z bytu vyvenčiť sa, no brána bola odchýlená, a tak vybehlo na ulicu, kde ju napadol veľký pes... Pani pritakáva. Ano. To som asi ja nechala otvorenú voliéru a ostatní ju dohrýzli. Ostatné yorkšírky ju neznášajú. (Neskôr ma kolega „poučí", že dotyčná je „jasný" prípad množiteľa a psov má asi 30 - 40.)
V tej chvíli ma opúšťa akýkoľvek empatický cit k onej „dáme". Zvieratko, ktoré nemá ani dve kilá, srsť jemnú a hodvábnu ako detské vlásky, ktoré má pobehovať v vykúrenom byte a spať na vankúšiku žije v lete v zime (to je to najhoršie, že aj v zime) v chlieve, kde iba kotí a občas ho frustrované „kolegyne" zmastia, pretože tiež trpia rôznymi syndrómami a telesnými, no hlavne duševnými deficitmi - od „obyčajného" pohladenia, až po naplnenie elementárnych fyzických potrieb...
Sučke tečie infúzka, dávam ju na teplo, dostáva lieky. Vypisujem prijímací formulár a pani posielam domov. Najradšej by som jej psíča už nikdy nevrátila. Jediný „normálny" život prežije len vtedy, keď je choré u nás. V hlave sa mi rodí myšlienka, že jej za pár hodín zavoláme a poviem, že sučka umrela a niekomu ju darujeme. (Neskôr sa mi kolegovia, s ktorými v ten deň slúžim, priznajú, že ich napadli úplne rovnaké myšlienky.)
Na druhý deň volá kolega majiteľke, že sučka je už v poriadku, môže si pre ňu prísť. Ježiši, Roman! Prečo ju tu nenecháš ešte aspoň dva dni? Vyčítam mu. Veď vieš kde skončí. Pozri aká je dohryzená - zadne nohy, brucho... a v takomto stave skončí v chlieve v týchto mrazoch!... No... musí ísť do tepla. To jej poviem. Aha... Odvetím sarkasticky a ten zvyšok je nevypovedaný. Človek, ktorý nemá etické a citové zábrany takto zachádzať s malinkým tvorčekom ho isto dá na rekonvalescenciu do teplúčka so spešl dietou a starostlivosťou... A keď sučka vyciká čistú krv, Roman sa rozhodne, že si ju teda ešte necháme. Prichádza majiteľka. Roman dôvodí, ona prikyvuje, ale teda, že keď je už tu, aspoň ju pozrie. Sučka je v inšpekčke na voľno a keď ju zbadá, pustí sa v nohy a lieta vyplašene po celej miestnosti s chvostíkom medzi nohami. Majiteľka lieta za ňou „zasypávajúc" ju volaniami, ako ju miluje a aby sa nebála... No reakcia zvieratka hovorí za všetko. Napokon majiteľku Linda ohlási, aby sučku nestresovala a sama „uloví" zvieratko, ktoré sa Lindiným dotykom vôbec nebráni. No pred majiteľkinou rukou neustále v strachu uhýba. Je mi z toho morálne aj fyzicky zle. Odchádzam a rozmýšľam, čo urobiť. Viem si to v Anglicku celkom živo predstaviť: zavolali by sme RSPCA, tí by prišli, počkali majiteľku, zvieratko jej odobrali a adiós, uvidíme sa na súde... Ibaže tu som niečo také po mnohých márnych pokusoch vzdala...
Linda si necháva „otvorené zadné dvierka" a oznamuje majiteľke, že sučke môžu aj zlyhať obličky, ak ich má po bitke poškodené - dohryzené. No, tak zdochne. Odpovie bez mihnutia oka majiteľka. (veď ju nahradí ďalších tridsaťtri súk...)
Záver tohto článku nie je. Na druhý deň som mala voľno, a keď som prišla na ten ďalší do práce, sučka bola preč. Ale neviete si predstaviť, ako v takýchto prípadoch neuveriteľne silno zápasíme s dilemou, či porušiť zákon a majiteľovi „ukradnúť" jeho zvieratko a hľadať mu láskavejší domov, alebo mu ho vrátiť - pretože zákon nám tak prikazuje. Hľadať pomoc u „kompetentných" je ako hádzať hrach na stenu, a tak sa snažíme „seč nám síly stačí" - ako hovoria bratia Česi - urobiť, čo sa dá. Aj keď v tomto štáte sa nedá urobiť nič...
