Ale najprv sa predstavím: som slečna, mám dva roky a patrím medzi stredoázijských pastierskych psov. Volám sa Zara a s Maťou som sa zoznámila ako sedem mesačná, kedy ma dal môj pán k nej na výcvik.
Niežeby to boli štyri mesiace utrpenia. Skôr to boli štyri mesiace srandy – Maťu som podľa zvyklostí aziatov štípala do zadku, až pekne nadskakovala pár centimetrov do výšky. Ona ma za to brávala do mesta, k jazeru, na cvičák... proste po výletoch. Potom ma vrátila majiteľovi, ale občas si ma vezme na víkend, kde trávime zase spoločné chvíle. Ale...
To je práve to, na čo sa chystám posťažovať. Začínam mať dojem, že na ten výcvik si ma vzala čisto z pragmatického hľadiska – aby mala v robote darcu krvi.
Nedávno zavolala mame môjho majiteľa a hneď spustila: dobrý deň, teta, chcela by som si požičať do roboty Zaru, máme tu jedného otráveného psíčka a potrebujeme mu dať transfúziu... bla... bla... bla... Samozrejme, že moja „mamina“ sa hneď roztopila, ako maslo, akého budú mať slávneho psa (...a okrem toho jej Maťa sľúbila, že mi spravia očkovanie zadarmo!). Tak sa vás pýtam: je na svete nejaká spravodlivosť? „Mamina“ ušetrila nejaké to euro, majiteľ zachráneného psa jej poslal bonboniéru a mňa nielenže vycedili z krvi, ale mi ešte o dva týždne aj Maťa pichala vakcínu! Proste za dobrotu na žobrotu!
A aby tomu nebol koniec, presne včera bola v robote... a čo čert nechcel, opäť prišli s otráveným psom. (Ľudia, týmto na vás apelujem – nebuďte také svine a netrávte nás ako potkany! Čo myslíte, odkiaľ mám brať stále toľko krvi? A okrem toho je to strašne zlé! To vás rodičia neučili, že slabším a zvieratkám sa nemá ubližovať? Som iba obyčajný psík – aj keď je pravda, že ja som neobyčajná, lebo som aziat! - ale Maťa mi stále vtĺka do hlavy, že „malí psíčkovia sú FUJ! Snáď z nich nechceš urobiť dvoch?“ Ak tomu nerozumiete, prihláste sa k Mate na výcvik, ona vás to naučí!)
Takže sa znova všetko opakovalo. Znova telefonát – dobrý deň, teta, chcela by som si požičať Zaru ... atď. atp. To, že som sa tešila, keď pre mňa prišla, to je iná vec. Na Maťu sa vždy teším. Na Maťu sa nedá netešiť. Maťa je proste... no, Maťa! A tak som bezlestne nastúpila do auta a tešila sa na výlet.
Keď sme postáli pred poliklinikou, už som začala šípiť nejakú zradu. Vyšli sme po troch schodíkoch, otvorila dvere a do nosa mi udrel pach... taký pach... proste zlý pach! Kedy v jednom okamihu všetko precítite a všetko pochopíte. V okamihu sekundy viete, že je tam veľmi chorý pes, že všetci netrpezlivo čakajú len na vás, že majú v rukách špicaté a ostré veci, ktoré schovávajú za chrbtom... Zaspätkovala som. Ale Maťa vždy vie, ako mať vodítko tak, aby som si z obojku nevyvliekla svoju bezuchú krásnu hlavičku, takže mala situáciu pod kontrolou a vraví: neboj sa, zlatíčko, nič sa nedeje. To rozprávaj, vieš komu! - blysla som po nej okom. Keby sa nič nedialo, tak by si mi nerozprávala, že sa nič nedeje! Neochotne som vstúpila do vyšetrovne, kde na mňa už všetci čakali. Darmo mi rozprávali: Zaruša, aká si len krásna. Ty si hotový psí Golem... však už to poznáš... No veď práve! ...
Viete, Maťa je pre mňa nedotknuteľná! (Nedotknuteľní sú aj ostatní členovia jej rodiny – moja mysel sa ich prítomnosti ani nedotkne, a keď som s Maťou, žijem svoj život vedľa ich životov. Nedotknuteľní sú Matiní malí psi – len by sa dotkli nejakého žrádla, alebo veci, o ktorej som presvedčená, že patrí mne! V podstate – aj o nich som presvedčená, že mi patria!) Takže mi môj vnútorný hlas zakázal brániť sa doterným rukám lekárov. Ale rozhodla som sa, že im to nijako neuľahčím a budem ako Ghándí bojovať pasívnym odporom. (Okrem toho, že som krásna, som aj vzdelaná a múdra. Maťa mi to stále opakuje a ja jej verím.) Takže ma traja teperili na vyšetrovací stôl. Teraz, v lete, keď som trocha pochudla, mám už len 60 kíl, ale aj tak sa so mnou narobili. Tak im treba! Horko ťažko mi dali zadné nohy na kraj stola a snažili sa ma posunúť dozadu, aby som bola celá na stole. Ja som však nenásilne bojovala, a tak tlačili nie len mňa, ale celý 80 kilový stôl dozadu... Napokon pomáhal aj Vlado... Strčil si svoju hlavu k mojej... bolo veľmi ťažké odolať a neodhryznúť mu kus lebky aj s mozgom... ale napokon som odolala. Otvorila som síce svoju krásnu hubičku a vycerila zuby – dokonca sa aj dotýkali Vladovho čela..., ale tam niekde za tou všetkou vravou som stále počula Matin hlas – ty si moje neskutočne dobré zlatíčko...
...A tak mi oholili ruku, zakomprimovali, strčili kanylu, z ktorej sa v okamihu vyrinula moja krásna vzácna krv, a tiekla doslova potokom..., napojili hadičku, a za neustálych pochvál a držania, aby som si to nerozmyslela a nezoskočila zo stola, a za neustáleho Matinho povzbudzovania – ty si moje zlatíčko, mám ťa moc rada, si najlepší psíček na svete... (no, nie je tá Maťa na zožratie?), zo mňa za päť minút stieklo tri deci krvi. Hneď mi odpojili hadičku a dvaja z nich sa rozbehli s mojou drahocennou krvou do operačky. Zuzka mi napojila infúzku – vraj mi to urobí dobre a Maťa ma držala a hladkala a neustále opakovala, aká som famózna, a jednou rukou zo mňa vytrhávala starú zimnú srsť, ktorá mi sice vypĺzla, ale sa ešte neuvolnila z novej. Hneď sa pridala aj Zuzka, vraj či to môže robiť na druhej strane, vraj to robí veľmi rada, a Maťa prikyvovala hlavou, vraj jej tým iba pomôže, a nikto sa nepýtal na môj názor! A tak ma nielenže opäť scedili z krvi, ale ma aj ošklbali ako kurča! Opäť som Mate odpustila. Vždy jej odpustím! Vraj nech nevypadám ako opustený psík, o ktorého sa nikto nestará...
A kým Maťa všetko upratala – a že toho teda po mne mala čo upratovať – porozlievaná krv, srsť úplne všade, a na dôvažok aj moje všadeprítomné gebriny... (a tiež celú operačku), - už sa začal preberať operovaný otrávený psík, ktorému dali moju krv, a začal veľmi kvíliť. Nakláňala som hlavičku raz na jednu stranu, raz na druhú a pozorne som načúvala, či mi aspoň on za moju dobrotu nepoďakuje. Ale iba kvílil a strašne plakal, že ho všetko bolí. Vidíš, to je ten veľmi chorý psíček, ktorému si zachránila život, vraví Maťa a ja sa na nich už nehnevám. Veď aj ja viem (na rozdiel od mnohých ľudí), že slabším treba pomáhať. A okrem toho mi Maťa sľúbila, že v robote spraví nástenku, na ktorej bude napísané: naši dobrovoľní darcovia krvi, a dá tam moju fotku! ...
… A tak ma večer vzala k sebe domov – vraj si to zaslúžim, ale viem, že sa tešila rovnako, jako ja, ak nie ešte viac. A keď už nebolo také teplo, tak ma vzala znova na výlet a fotila ma – vraj na tú nástenku...
Potom mi dala niečo dobré, zavrela ma vyspať a dnes večer ma vezme domov a ja sa budem zase tešiť, že sa znova za nejaký čas stretneme. Len dúfam, že to nebude v poliklinike. Pretože aj keď mám Maťu rada, nerada sa nechám pichať. Taký dobrý psíček ako ja si to nezaslúži!!!
PS: Práve sa vrátil Matúško z roboty (z veteriny) a povedal, že bígel, ktorému som včera darovala krv sa dnes mal tak dobre, že ho prepustili domov. Som hrdina!
