Pred dvomi týždňami – bolo to v pondelok – som prišla do práce ako zvyčajne. Práce je pomenej, kríza nie a nie skončiť, a tak chvíľu robíme, chvíľu upratujeme, dopĺňam spotrebný materiál, robím tampóny, sedím pri počítači...
Vlado prichádza popoludní, lebo mal nočnú. Prisadne si ku mne a tlapnúc ma po kolene, spustí.
„Počuj, mám pre teba profesionálnu výzvu.“ Tuším habaďúru, ale z úcty k nášmu priateľstvu ho počúvam ďalej. Vraj či si pamätám na Ťapka. Taký malý bastardík, čo bol u nás pred siedmymi rokmi... V duchu sa usmievam. To isto. Isto si pamätám všetkých Ťapkov na svete.
„Chodieva sem?“ Pýtam sa.
„Nie. A to je práve to.“ Začína svoje rozprávanie. „Ťapka si vzali z útulku bezdetní manželia. Žiadna socializácia. Rástol ako drevo v lese. Boli tu prvkrát, keď si ho vzali z útulku. Všetko som im musel napísať na papier. Bol to ich prvý pes a pravdu povediac... ich IQ... nie je príliš vysoké. Musel som im všetko dokolečka vysvetľovať ako malým deťom. Písať, kresliť... Odvážil som Ťapka, pozrel na obale krmiva, aká je jeho denná dávka. Odmeral v odmerke, urobil fixkou čiarku, že potiaľto...“
„Skráť to.“ Súrim ho.
„Prišli o štyri mesiace. Vraj pes žerie všetko čo vonku nájde. Bol veľmi vychudnutý. Podvýživený. Keď som sa ich opýtal, čo žerie, povedali, že len to najlepšie – granule od nás. A koľko? Pýtam sa, a vieš, čo mi povedali?“
„Že toľko, koľko si im pred tromi mesiacmi nakreslil na kelímok.“
„Presne!“ Smeje sa Vlado. „Ako si to vedela?“
„Domyslela som si.“
„Tak som ich znova poučil, že ako pes rastie, musí s ním rásť aj veľkosť jeho krmnej dávky, že malé dieťa zje menej, ako veľké... a tak.“
„Výborne. Ešte stále nechápem, čo s tým mám spoločné ja!“
„Dočkáš sa. Raz vzali Ťapka k nejakému veterinárovi zaočkovať. Pes nezvládnuteľný. Majitelia neschopní. Veterinár vykrikoval, rozhadzoval rukami. Psa iba viac vynervoval a po piatich minútach im odporučil dať ho uspať, lebo je vyšinutý. Vzali psa, zašli k inému veterinárovi. Ten si povedal, že ho zvládne a milého Ťapka zmastil, koľko sa do neho vošlo.“
„Nepomohlo.“ Vravím.
„Ako vieš?“
„No, inak by si mi to nevravel a nemal pre mňa profesionálnu výzvu.“
Prikyvuje. „Opäť vzali psa, ušli domov a s plačom mi pani volala a opisovala, čo sa stalo. Ukľudnil som ju, zašiel za nimi, ukázal jej, ako psa chytiť, zavakcinoval som ho... a tak som to robil celých šesť rokov. ..“
„Si proste genitálny.“ Neodpustím si ironickú poznámku. (Slovko geniálny sme si pozmenili na genitálny, ako mnohé iné slovká. Kto číta blog, vie, že miesto lege artis máme lege artritis, miesto skolabovať skolaudovať, miesto absces incest a mnohé ďalšie.)
„Problém nastal teraz, lebo manžel pani F dostal stále angažmá v Nemecku ako hudobník a odchádzajú. Psa nemajú kam dať. Tu sú obaja bez práce, a tak sa rozhodli odísť. Pani mi v piatok zavolala s plačom, že mám Ťapka uspať, lebo nevedia, čo s ním. Neznáša iných psov, od incidentu s veterinármi neznáša ani ľudí, a vziať si ho nemôžu. Ibaže ja som s tým psom toľko prežil, že ho jednoducho nechcem uspať.“ Tuším, že teraz nastupujem na scénu a prichádza výmena hlavných postáv. Konečne sme sa dostali v príbehu na miesto, kde do neho vstúpim ja. Viem, čo mi chce Vlado povedať, ale som odhodlaná brániť sa ako Ťapko zubami nechtami, pretože skúseností s psychopatickými majiteľmi mám neúrekom a vôbec sa mi nechce do takého niečoho púšťať.
„Tak som si pomyslel na teba.“ Preruší moje úvahy.
„Nie.“
„Prečo?“
„Lebo mám dosť svojich psov.“
„Aspoň dotiaľ, kým sa troška umúdri a bude môcť ísť do útulku. S pani som sa aj dohodol, bude ti posielať 30 euro mesačne.“
„30 euro mesačne?! Veď za toľko iba zožerie!“
„Ano. Aj ona povedala, že toľko ich stojí mesačne strava. Budeš to robiť ako dobročinnosť.“ (...tak toto ma rozzúri.) „Nepotrebujem robiť dobročinnosť! Cestu do pekla mám vydláždenú zlatými kameňmi. Dokonca tam pôjdem eskalátorom! A kde je ten pes?!“ Vyšteknem.
„V hospici v klietke. Už tri dni. Nikto sa k nemu neodváži. Už tri dni nejedol, nebehal, nevenčil sa. Chápeš?“
Odchádzam do hospicu. Jedna vec je pes, ktorý je nezvládnutý – to nie je moja starosť. Nech si s ním robia majitelia, čo chcú. Druhá vec je tvor, ktorý je zavretý v malej klietke, v ktorej sa môže ledva otočiť, a už tri dni nebol na záchode. To je týranie a to sa mi nepáči...
… v malej klietke leží kríženec yorka s niečím. Je strednej postavy a môže mať tak 6, 7 kíl. Keď ma zbadá, vyskočí, roztrasie sa a začne štekať a rolovať pysky. Zuby má čisté a veľké. A viem, že to myslí absolútne vážne, a ak by sa mu dobre podarilo, môžem prísť o prst. Sadnem si na zem a začnem mu rozprávať. Niečo o tom, že ho chápem, že viem, že ľudia sú svine... používam tichý, ukľudňujúci tón, ale pes ma nepočúva, jačí ako blázon, cvaká do pletiva a stále sa trasie. Neverím, že pri tom hluku, ktorý robí, ma počuje. Stíchnem. Hľadím na neho, ako reve a trasie sa strachom. Keď sa nehýbem, na okamih zmĺkne. „Už si dostal rozum?“ Opäť krik. Vstanem a odchádzam. Vrátim sa s mäsovou konzervou a lýžičkou. Otvorím ju. Labužnícky vdýchmen jej vôňu. „Úúúúhm! To je dobrota. Mňam...“ Hľadím na psa. Mlčí, pozerá na mňa a párkrát sa oblizne. Naberiem za lyžičku, dám si k ústam a tvárim sa, že žujem. „To je dobré... chceš?“ Ponúkam Ťapka, ale bez výsledku. Iba ustúpi, ešte viac sa roztrasie a opäť prenikavo šteká. „Potratil si rozum?“ Hľadím na neho, ale môj pohľad ho privádza do zúrivosti. Je pri mne príliš blízko a nemá kam ustúpiť. Nemá sa kam schovať. Cíti sa ohrozený. Som veľká. (Zlá.) A on je malý, vystaršený. Opustený. Hladný, nevyvenčený a ešte k tomu zavretý v klietke. Osud nie je fér.
(Občas si otvorím nejaké psie stránky na webe a bavím sa na ľuďoch, ktorí sa tvária ako odborníci a od slova do slova citujú autorov, ktorí tiež svoje „veľediela“ iba od niekoho odpísali. Nerozumejú tomu, ale keďže je tam veľa cudzích vyrazov, myslia si, že vypadajú odborne. Tak sa napr. dobre bavím, keď ma nejaký majiteľ jedného psa presviedča, že: „Podľa moderných behavioristov je spojenie agresivita zo strachu hlúposťou. Pes totiž nemôže utekať a útočiť súčasne...“ To nemôže. Čo ale môže, je to, že útočí zo strachu. Vraví sa tomu pasívna obrana. Keď človek prekročí únikovú vzdialenosť a zviera má pocit, že niet kam utiecť, zaútočí. Nezaútočí iba pes. Zaútočí mačka, vrabčiak, myš, potkam, dobytok, človek... ktokoľvek. Skúsili ste sa už nebadane priblížiť k poľnému škrečkovi? Vyskúšajte to! To uvidíte pasívnu obranu v takej „aktívnej“ forme, že nestihnete ujsť! A to ste Homo Sapiens Sapiens. Proste každý tvor, keď nemá kam ujsť, a cíti sa ohrozený, pokúsi sa „prestrieľať“.)
To je aj Ťapkov prípad. Je hladný, ale zavretý. Má strach a bojuje s hladom a so snahou byť odomňa čo najďalej. Nedívam sa mu do očí, aby to nebral ako agresivitu, ale nepomáha. Ďalej šteká. Odvraciam úplne hlavu a prepchám lyžičku cez pletivo. Štekot. Nevidím ho, ale počujem, čo robí. Ticho a neisté prešľapovanie. Po dlhých minútach cítim, ako sa opatrne dotýka lyžičky a berie si z nej jedlo. Vyberiem lyžičku, pozriem na neho (opäť štekot) a naberám ďalšie sústo... No aspoň niečo som sa pri psoch naučila. Trpezlivosti. Dokážem sedieť bez pohybu hodinu a čakať, kým psa trpezlivosť prejde. Takto to trvá asi pol hodinu. Za ten čas zje trikrát z lyžičky konzervu. Napokon si kúsok naberám na dva prsty – ľavé a otváram klietku. (Ústup. Rolovanie pyskov. Štekot. Ježenie srsti na celom tele.) Strkám ich pár centimetrov do klietky a znova odvraciam hlavu. Ak mi ich odhryzne, dumám, ani to neuvidím na vlastné oči. Trvá to desť minút, kým cítim na koži jemný dotyk a mäso zmizne. Urobím to ešte raz. Vytiahnem ruku, pozriem na psa (okamžite sa rozšteká) a zatváram klietku. Odchádzam dopredu a rezignovane vravím Vladovi, že ho môže priniesť.
Večer nie som doma, keď mi volá Matúško, že mi Vlado poslal darček a že ho ledva vyložili. Vraj robil ako šialený.
Keď prídem, nájdem klietku vo voliére. Ťapko robí to, čo dokáže. Jačí a cvaká zubami. Otváram klietku a odchádzam.
Ráno ho nájdem vylezeného z klietky. Leží na starom koberčeku. Je doslova prilepený o zem. Trasie sa a šteká. Keď otvorím dvere, vyskočí, ustúpi, ale udržuje očný kontakt, aby ma mal doslova na očiach. Párkrát predvedie útok a ja mám čo robiť, aby som „nevzala nohy na plecia“. Nechcem ustupovať, ale ak ma napadne, budem sa musiať brániť. „Nechcem ti ublížiť. Ja nie som zlá. Ale ak ma napadneš, vrátim ti to.“
Stane sa to na tretí deň. Keď otvorím klietku, Ťapko vyskočí a bez rozmyslu sa vrhne na mňa. Nastavím mu nohu. Pustí sa do plaču.
„Prepáč. Vravela som ti, že sa nenechám hrýsť. Nechcem ti ubližovať. Chcem byť kamoš...“
Každý deň vstupujem do voliéry, každý deň si kvoknem, aby som bola menšia (a menej nebezpečná), a každý deň sa s ním rozprávam. Vyberám z vrecka bundy kúsky mäsa, „jem“ ich, ponúkam mu ich natiahnutou rukou, ale ani sa nepohne. Iba leží a trasie sa. V duchu ďakujem aspoň tomu, že som tam ten koberček mala a nie je „prilepený“ na studenom betóne. Každý deň si opakujem, že je moja tvár príliš blízko jeho zubov a moje reakcie nie sú ani z ďaleka také rýchle ako jeho. Vstanem, hodím mu mäso a odchádzam. Takto to robím tri, štyrikrát za deň a stále je to to isté...
Po týždni stále šteká a cerí zuby, ale už sa odvažuje k mojej ruke pre mäso. Dostáva jednohubky a znova ho krmím 3 či 4krát za deň. Vždy iba z ruky. Vrčí, ale vezme si. Nemám odvahu ho pohladkať, lebo zuby má veľké a reakcie rýchle. Tak si vravím, že aj toto prímerie je lepšie, ako nič.
Prejdú ešte dva dni, kým sa ho letmo dotknem a on to strpí. Ale to je tak asi všetko. Znova a znova rovnaký rituál. Kŕmenie z ruky, letmé dotyky pod bradou a na hrudi. Na desiaty deň, keď opäť ráno vezmem mojich psov von a jeho nakŕmim vo voliére, stane si k pletivu a šteká hľadiac na nás, ako ideme do záhrady.
„Chceš ísť von? Pustím ťa, ale musíš mi sľúbiť, že budeš dobrý.“ Vravím a otváram voliéru. Opatrne výde. Moji ho ovoňajú (trasie sa, strnulo stojí s odvrátenou hlavou) a nechajú ho na pokoji. Dávno si zvykli, že každú chvíľu niečo dovlečiem. Idem do záhrady a Ťapko sa odváži s nami. Za chvíľu ma dobehne a vyskočí mi prednými labkami na stehno. Dávam mu z vrecka granule a hladkám ho po hlave...
Tak. Ak si myslíte, že: A JE TO! Ste na omyle. Ťapko je psychicky zdeformovaný. Presviedčam sa o tom každý deň. Pribehne ku mne a nechá sa hladkať a mám pocit, že mu to robí dobre. V okamihu je však vidno, ako mu v hlave preskočia myšlienky na inú koľaj. Uprie na mňa zlý pohľad a začne vrčať. Trpí rôznymi psychózami. Z ničoho nič vybuchne a svoju agresivitu sa snaží vyventilovať na svojom chvoste, ktorý si snaží uloviť a robí, ako šialený. Keď spraví veľkú potrebu, hneď sa otočí a „uprace po sebe.“ Minule som sa postavila k nemu, a keď „to“ urobil, prekryla som výsledok jeho snaženia topánkou a chcela som ho odpútať granulami. Okamžite začal vrčať. Niekedy mu dám jesť do misky. Stojím nad ním, hladkám ho a chválim, aký je dobrý. Na druhý deň stojím meter od misky a rozvrčí sa...
Keď sa išiel zo zvedavosti pozrieť do druhej voliéry, vzala som koberček, pridala deku a dala som mu všetko do búdy, aby si líhal tam a nemrzol. Keď som to chcela urobiť v jeho prítomnosti, hlasno mi dával najavo svoj nesúhlas. Takto som to urobila bez neho. Keď som ho pustila, skontroloval si zmeny, ale už chodí spávať do búdy. Každý deň ho v nej nachádzam. Trčí mu z nej iba hlava. Cíti sa ako v ulite, neustupuje, ale vrčí: NOLI TURBARE CIRCULOS MEOS! Otvorím mu, odchádzam spolu s mojimi do záhrady a volám ho k sebe. Pribehne, vyskočí na mňa a žobre granule, ktoré vyťahujem z vrecka a ponúkam mu. A za chvíľu opäť vrčí. Dnes ma milo prekvapil. Keď ma počul prichádzať, vyliezol z búdy a opierajúc sa o pletivo štekal a chcel ísť von. Pustila som ho. Dokonca som ho dnes chytila prvýkrát pod hruďou a nadvihla mu predné nohy. Chcela by som s ním raz normálne manipulovať, ale to sa tak skoro nestane. Dnes bol u nás na hodinku cudzí pes. Tiež aby si zvykol. Je to pes mojich známych a chcú ho u nás nechať cez Vianoce, lebo idú preč. Ťapko robil ako šialený. Mojich psov sa bojí, ale cudzieho nechce. Dnes som zavolala von Matúška, aby išiel so mnou k Ťapkovi. Nechcem, aby sa upol iba na mňa a ostatných bral ako zločincov. Syna som vyzbrojila udeným mäsom a išli sme. Ťapo robil presne to, čo som predpokladala. Útočil na Matúška a mala som čo robiť, aby som ich oboch udržala pokojných. („Vŕŕŕ! Haf, haf! Keď ma pohryzne, kopnem ho! Vŕŕŕ!.. Nepohryzne! Nehýb sa. Veď sa nehýbem! Povedz jemu, aby sa nehýbal! Haf, haf!Ťapko prestaň! Poď sem! Aha, čo mám! Ukáž mu slaninu! Ukazujem, ale on sa mi pozerá do očí a nie na slaninu...)
Ťapko je exemlpárnym príkladom toho, čoho je človek schopný. A že ani šesťročné štúdium nikomu nezaručí, že sa jeho psovi nestane psychická ujma. Nie je mojou úlohou odsudzovať veterinárov a to ani nechem. Ťapkov príbeh bude „zvečnený“ v mojej ďalšej knižke o výchove a výcviku, ktorá by mala vyjsť začiatkom budúceho roka. Myslím, že Ťapko už nikdy nebude normálny a ja, ako odborník by som si nikdy nebola istá jeho reakciami v napätých situáciách. Tiež som si istá, že majitelia, a nemusia byť práve s juvenilným chovaním a nižším IQ, ho nezvládnu a celý život bude chodiť na vodítku a budú sa vyhýbať psom i ľuďom. Aj to je riešenie. Kde je ale potom radosť zo života a z voľného pohybu, ktorý je pre každého psa prirodzený? Kým bude Ťapko u nás, bude mať dostatok voľného pohybu, dostatok jedla, lásky aj psích kamarátov...
