Každý rok chodím dvakrát do roka do hydinární vakcinovať mladé sliepky, určené na znášku vajíčok. Práca je to vcelku jednoduchá, mechanická, ale dlhá a únavná. V zime je staršná zima, prievan, prach, roztoče, smrad... v lete je tam to všetko isté, okrem zimy. Každý deň treba zavakcinovať viac ako dvadsaťdvatisíc päťsto sliepok a tak mám často kŕče v prstoch. Nosiči sliepok sú obyvatelia obce, kde sa nachádza hydináreň a väčšinou sú to babičky, ktoré si chcú aspoň troška prilepšiť k dôchodku, alebo nezamestnaní – cigáni, či iní mladí, ktorým sa veľmi pracovať nechce, ale predsa len musia z niečoho žiť. Tak aj vypadá ich pracovná morálka. Zatiaľ čo babičky doslova lietajú so sliepkami, cigáni sa vlečú z nohy na nohu a neustále ich treba poháňať. Slovne, ale občas ma vytočia tak, že mám čo robiť, aby som ich neinzultovala. To keď prestanú robiť, začnú tancovať a spievať cigánske piesne, ktoré by boli síce pekné, ale nie v zime, keď je vonku mínus dvadsať a ja si necítim prsty na nohách, či na rukách. Často im nadávam do lenivej bandy a kričím na nich: - Poďme! Poďme! Hýbte sa!...- A podobne.
Zakaždým sa zapoviem, že to bolo naposledy, ale keď príde na lámanie chleba, kolega ma nalomí, aby som mu išla pomôcť. A tak idem. Robíme to dvaja, väčšinou s Matúškom.
Keď tak sedím na stoličke a neustále robím to isté, nudím sa, a tak sa vypytujem ľudí kde robia, kam chodia do školy, známych (ktorých tam stretám každý turnus) ako sa majú, čo rodina, deti, psi... Väčšinou začínam rozhovor rôznymi frázamy: Každého pekne pozdravím: - Dobré ráno. Dobre ste sa vyspinkali?- To prelamuje ľady a ľudia začínajú rozprávať. (o svojich problémoch, prečo nemohli spať.)
Alebo im vravím: -Usmievajte sa.-
-Prečo?- Pýtajú sa.
-Zajtra bude ešte horšie.- (to im naozaj vyčaruje úsmev na tvári.) Alebo im poviem:- Lebo keď sa usmievate, ste krajšia/ krajší.- Aj toto zaklínadlo im vyčaruje úsmev a je tam veselšie. Tak to bolo aj tentoraz. Ale dnes bolo oveľa viac mládeže a veľa cigánikov, ktorí celkom dobre pracovali a tak som nešetrila chválou, lebo ako vraví klasik- skôr chytíš sto múch na med, ako jednu na jed. A veru na cigáňov viac platí povzbudenie a pochvala, ako krik.
Začali sme o štvrtej ráno a všetci chodili namosúrení a z očí im sršali hromy- blesky. Tomáš, róm, ktorý nosil sliepky ku mne, nebol výnimka.
-Prečo si taký namosúrený?-
-Aký?-
-Namosúrený.-
-To je aký?- Pýta sa ma, pretože väčšina obyvateľstva hovorí po maďarsky a slovenčina im robí problémy.
Vysvetľujem.
-Som iba ospalý.- Bráni sa. (Náš rozhovor je veľmi zdĺhavý, pretože každý z nás vždy stihne povedať len jednu vetu a už aj Tomáš ide so zaočkovanými sliepkami preč, nakladá ich do bedničky, baby vyložia bedničku na pás, ktorý ju vynesie do auta...)
-Kedy si išiel spať?-
-O deviatej. Ale nezaspal som hneď. Nemohol som zaspať a tak som si čítal.-
Spozorniem. Róm, ktorý číta... hm hm hmmmm.
-Čo si si čítal?- Vyzvedám, keď opäť príde so sliepkami.
-Po nemecky.-
To sa mi isto sníva. Hútam v duchu. -Čo si čítal po nemecky? Knihu?-
-No... také...-
-Časopis?- Našepkávam.
-Nie. Do školy.-
-Učebnicu?-
Prikyvuje. - Za chvíľu mám maturitu...-
Aha, ďalší, čo prepadol. Vavím si vduchu a náš rozhovor sa opäť preruší.
Tomáš na čas ostal v rade a vyberal sliepky z klietok a tak sme sa nemohli rozprávať. Keď prišiel asi po pol hodine, vyzvedám ďalej:
-Koľko máš rokov?-
-V sobotu som mal osemnásť. Ale necítim žiadny rozdiel. Nezdá sa mi, že by sa niečo zmenilo.-
Smejem sa. -To sa nezdá nikomu. Vieš, smutné je to, že človek nosí v sebe stále rovnako mladú dušu, iba telo starne a okolie vidí iba ten vonkajšok.-
Zamračí sa a odíde so sliepkami. Keď sa vráti, nahne sa ku mne. –Máte pravdu.-
-Do koľkej triedy chodíš?- pýtam sa, keď sa znova zjaví u mňa.
-Bol som tretiak, teraz idem do štvrtej. Veď som vravel, že za chvíľu mám maturitu.-
Cigáň, ktorý cez prázdniny číta nemčinu, aby sa pripravoval na budúcu maturitu? V duchu pred ním skladám svoj imaginárny klobúk.
-Na akú školu chodíš?-
-Na elektrotechnickú.-
-A baví ťa škola?-
-Baví. Chcel by som ísť ďalej, ale to viete...-
-Je to ťažké.- Doložím.
-Ano. Veľmi. Viete...- ostýcha sa.
-Málo peňazí.-
-Áno.- S uľahčením sa usmeje, že aj „dochtorka“ chápe obyčajné ľudské problémy.
-Ja viem, je to veľmi ťažké. Viem. – Prikyvujem a v duchu sa mi ježia „chlpy“ v zátylku z predstavy, že čo nevidieť bude aj Matúško chcieť ísť na vysokú. Teda z predstavy tých financií...
Náš rozhovor pomalým tempom postupuje až do raňajšej prestávky. Zavakciovali sme deväť áut- viac ako trinásťtisíc sliepok a všetci chcú ísť na zaslúžené raňajky. Príde za mnou vedúca farmy a vraví:- Maťa, je tu kupec zo Žiliny. Chce sedemsto sliepok. Mali by sme ho najprv naložiť, aby dlho nečakal. Až potom ísť jesť.-
Myknem plecami. – Keď mi donesú sliepky, ja ich zaočkujem.-
A tak Marika chodí a vysvetľuje ľuďom, že ešte šesťdesiat bední a že jesť sa pôjde až potom. Problém nastane u dvoch cigánov, ktorí spolu s frajerkami začnú rebelovať a rozhodnú sa (pochopiteľne za kriku, že nie sú hovadá a že sú hladní a že to nie je v papieroch a nemajú to zaplatené a sú hladní a nebudú robiť ako hovadá... Hovadá a iné tvory spomenú asi desaťkrát), že keď nemajú prestávku, pôjdú domov. Opäť myknem plecami. –Choď.- Vravím najstaršiemu z nich. A v duchu si myslím: Len vyjdi z haly a Marika ťa poženie naspäť svinským krokom.
Tak sa aj stane. Maja vie po maďarsky, všetkých pozná po mene, veď sú to jej rodáci a ... na hrubé vrece, hrubá záplata. A tak pekne- krásne všetci naložia ešte sedemsto sliepok a reptajúc idú raňajkovať.
V jedálni sa strhne krik, lietajú buchnáty (ktoré nevidím, ale počujem) a Maja robí taký ordunk, že je to počuť isto až do dediny, vzdialenej tri kilometre od farmy.
Dvaja rebeli s frajerkami odchádzajú. Ostatní sa najedia a za môjho súrenia (poďme do práce, nech to máme spravené), všetci pomaly odchádzajú do haly.
Napätie sa dá krájať (veď chýbajú štyria ľudia a zvyšok robí za nich) a opäť mladým lietajú z očí hromy- blesky.
-Čo ste takí rozmrzelí?- Pýtam sa Nikolasa, šestnásťročného cigáňa.
-Nemám dobrú náladu. Marika ma zbila.- Sťažuje sa.
-Aj mňa.- Pridá sa druhý.
-Aj mňa.- Ďalší.
-Aj mňa!- Ozve sa mi za chrbtom. Otočím sa a tam stojí Zuzka, Majiná kolegyňa.
Smejem sa.- No, Maja je tygrica. S ňou si netreba začínať.-
-Večer berieme bejsbólky, dáme čierne oblečenie a ideme vybavovať účty. – Vraví Dávid. Ďalší cigáň.
-Nehambíš sa?- pýtam sa udivená. Veď ide biť „vlastných“.
-Nie. Nebudú ma poznať, budem mať na sebe čiernu masku. Nebudú vedieť, že som to ja.- Vraví zapálene.
-Ale ty budeš vedieť, že si to ty. Nebudeš sa hambiť pred sebou samým?-
-Nie!-
Mlčím. Asi je zbytočné čokoľvek namietať. Uvedomím si, že Tomáš sa do rečí o bejsbólkach nezapojil. A keďže všetci mladí rómovia majú iba tričká (okrem Tomáša) vidím, že sú potetovaní.
-Si potetovaný?- Spýtam sa ho, keď príde so sliepkami.
-Nie. Sú rôzne pekné tetovačky, aj šikovní ľudia, ktorí to viedia. Ale...- (odchádza so sliepkami.)
-Nedaj sa tetovať.-
-Prečo?-
-Vieš, tetovať sa dávajú len dva druhy ľudí.- (opäť odchádza)
-Akí?- Vyzvedá netrpezlivo, keď sa znova pri mne objaví.
-Spodina. A tí, čo sa chcú spodine priblížiť.-
Zamračí sa. –Nechápem.-
-No, keby si zobral sto vysokoškolsky vzdelaných ľudí- inžinierov, lekárov, rôznych doktorov... a sto robošov, ktorí majú len učňovku. Čo myslíš, koľkí vysokoškoláci by boli tetovaní a koľkí roboši? Proste človek, ktorý nič nedokázal a má pocit, že chce niečo znamenať, tak sa dá potetovať. A čím menej toho dokázal, tým viac je potetovaný.-
Zamyslený sa mračí a odchádza so sliepkami. Keď sa vráti, pýta sa ma:
-A tá druhá skupina? Čo ste vraveli, že sa chcú rovnať tým nevzdelaným?-
-Moja sestra je doktorka. Jej muž je iba šofér s učňovkou. On sa dal tetovať a ona sa dala tiež. Aby bola rovnaká ako on. Aby sa od neho neodlišovala.- Vysvetľujem.
Tomáš sa mračí čím ďalel, tým viac a vrásky na čele svedčia o tom že tuho, naozaj tuho, premýšľa.
Keď sa opäť vráti, povie mi:- Máte pravdu. Ste múdra žena. – (Toto konštatovanie ma rozosmeje.) –Maďari majú na to pekný výraz...- (a povie slovo, ktoré som si nezapamätala.) –Znamená to, že nechce byť iný. Rozmýšľal som, že aj ja sa dám tetovať. Ale teraz som si to rozmyslel. Nechcem byť potetovaný. Chcem sa učiť.-
Na to sa nedá nič povedať. Je to ako sen. Ako tie americké filmy s asociálnymi tinejdžermi, kam príde úchvatná učiteľka, postupne si ich „omotá okolo prsta“ a vo všetkých zapáli túžbu učiť sa. Poznáte to.
Rozmýšľam, ako by som ho pochválila. –Zajtra ti prinesiem jednu knižku.- Vravím.
Zasvietia mu oči. –Naozaj?-
Prikyvujem.
-Ďakujem. A aká to bude kniha?- Vyzvedá, keď sa opäť zjaví so sliepkami v ruke.
-Uvidíš. Môžeš si ju nechať.-
-To ho poteší ešte viac.-
-Naozaj?- Uisťuje sa.
Prikyvujem.
-Bude to vaša kniha?-
Prikyvujem. –Dostaneš ju odomňa ako darček.-
Strašne sa teší a zdá sa mi, že s tými sliepkami doslova lieta.
-...Ale... keď je to darček... mohol by mať aj venovanie...- Vraví mi s ostychom.
Usmejem sa. –To vieš že budeš mať venovanie.-
Tomášovi vidno na tvári, že ho to veľmi teší. Zvyšok dňa mi v príjemnej nálade ubehne neuveriteľne rýchlo a uvedomím si, že za dvanásť rokov, čo chodím očkovať sliepky, je tento deň najkrajší.
...
A to by mohlo byť všetko. Doma som napísala do knižky, ktorá mi vo februári vyšla, venovanie a na druhý deň som ju s objatím dala Tomášovi. Ten mi ďakoval snáď desaťkrát. Tešil sa. Ukláňal. Hladkal mňa, aj knižku... a robil celý deň ako drak...
Neviem, či sa ešte stretneme, lebo som sa (opäť :)) zapovedala, že už viac očkovať nepôjdem. A tak mu iba prajem šťastný život, aby sa mu splnilo to, po čom tak veľmi túži, aj keď viem, že to bude mať veľmi, veľmi ťažké. V rómskej osade, kde sú všetci potetovaní mať inžiniera elektrotechnika... hm? Kto vie? Čo nie je, môže byť.
