Čo sa týka krajiny samotnej, len máločo sa vyrovná ostrovu Skye, všeobecne považovanému za to najlepšie, čo sa v Škótsku dá vidieť. To síce znamená okrem iného aj hordy európskych a iných nájazdníkov, špeciálne staršieho dáta narodenia a francúzsko-nemeckej proveniencie, tí sa ale každopádne zhlukujú pri pár vychytených oblastiach a do menej známych kútov ostrova nezavítajú ani náhodou. Ich škoda.
Našou trasou bola známa Skye Trail, severojužný prechod ostrovom s oficiálnou dĺžkou plusmínus 130 kilometrov. Sem tam sme si k nej každopádne počas našej 2-týždňovej, povedzme, expedície, pridali zopár odbočiek do okolitých hôr.
Škótsko je inak pozoruhodná destinácia z viacerých ohľadov. Počasie je nepredvídateľné a nevyspytateľné, to vie v princípe každý. V nedeľu premávajú autobusy len výnimočne. Takmer žiadne turistické trasy nie sú značené, alebo aby sme to upresnili, v Škótsku je pomerne málo oficiálnych turistických trás; v princípe môžete ísť kedy chcete, kam chcete.
Nuž teda stan, karimatky, spacáky, buzoly, mapy, oddychová literatúra a iná nepotrebná výbava na prežitie v extrémnej divočine škótskych dedín a pastvín a všetko bolo pripravené.
Pobrežie počas prvej etapy, vedúcej okolo najsevernejšieho bodu ostrova, Rubha Hunish.
Ďalší deň, najdlhšia etapa vôbec, Quiraing a hrebeň Trotternishu.
Ak sa vám tieto fotky zdajú hmlistvo povedomé z nejakého filmu, tak sa príliš nemýlite, natáčal sa tu Stardust.
Prechod hrebeňom má nejakých 30 kilometrov, každý vrchol má niekoľko podvrcholov a tak nadávame a spotrebúvame hroznový cukor. S výnimkou turisticky obľúbeného Quiraingu stretávame na celom hrebeni dokopy jedného človeka. Chodníky tu nie sú samozrejme žiadne.
Výhľad na fotkách nižšie je už na južné hory Skye: Red a Black Cuillin.
Po prechode Trotternishom najväčšie mesto Skye, Potree, počas oddychu výlet na hrad Dunvegan, sídlo rodu MacLeod, potom pochod cez Braes do Sligachanu, kde je vhodný kemp, mračná drobných, štípajúcich mušiek (Scotland's wee beastie) a naokolo samé vrchy. A počasie je opäť odporne krásne.
Black Cuillin spolu so starým mostom v Sligachane nemôžu chýbať. Povšimnite si obzvlášť tu pekne prepálenú oblohu.
A keď už je človek na skok od Black Cuillin, prečo si do nich rovno nespraviť takú menšiu túru? Ako som spomínal, turistické chodníky (samozrejme neznačené) sú tu na dobré slovo. Inak také malé, lokálne Tatry. Nakoniec sme sa dostali až do Bealach a Bhasteir, sedla pod vrcholom Am Basteir, čo v preklade znamená Kat. Veľmi poetické a veľmi škótske.
A potom krásna cesta cez Glen Sligachan do maličkého prístavu Elgol. Stúpanie minimálne, naokolo plesá a neskôr pobrežie a útesy, v zlom počasí zradné a šmykľavé. Kupodivu, počas 2 týždňom pršalo výdatnejšie iba jeden deň. Túto oblasť Škóti nazývajú typicky prehnane Tir Nan Iolaire, Zem orlov. Je ich tu vraj dokopy osem.
Loch na Creitheach, alebo jedno veľmi, veľmi prívetivé jazero...
Čo vidíte naokolo sú už zase Black Cuillin, tentokrát však od juhu, z pobrežia.
Foto nižšie už je pri Elgole, konkrétne miesto našeho nocľahu. Vyzerá to síce poeticky, ale to ešte neviete, že všade naokolo je kraví trus...
V Elgole má inak kaviarničku jeden veľmi sympatický postarší hipík, ktorý nám servíruje domáce čučoriedkové koláče a v záhrade má mierne gýčových gnómov. Výhľad zo záhrady je podobný tomu, čo vidíte naokolo. Dolce vita...
Ďalší deň mrholi až prší, takže nasleduje depresívny pochod do Torrinu a autobus do blízkeho Broadfordu, civilizácie. Ešte nám zostáva par dní a čakáme na lepšie počasie, takže nasledujúce ráno sa vydávame na pevninu na nakrajší a nie tak úplne historický škótsky hrad, Eilean Donan. Ten sa samozrejme zvnútra fotiť nedá.
No a keďže sa počasie postupne zlepšuje, trávime jeden z posledných dní na ostrove výstupom na jeden z najkrajších vrcholov na Skye, Bla Bheinn. Ten sme síce pôvodne ani neplánovali, ale flexibilita nezaškodí.
Predposledný deň cestujeme do Fort William na pevnine. Ubytovanie, obed a o druhej poobede za premenlivého počasia vyrážame s ľahkou výbavou na 'hodinku, dve k turistickému centru do Glen Nevis.' Skončilo to samozrejme na vrchole Ben Nevis, najvyššej hory britských ostrovov. Verte právnikom...
Fotky sú premenlivej kvality, neupravované. Ja som fotografický amatér v zlom slova zmysle, môj aparát tiež nie je z najlepších a škótské počasie obľubuje biele oblaky. Profesionáli odpustia.
