[viacmenej sľubujem, že toto je posledný teoreticky ladený článok a na budúce ideme veselo na niečo zaujímavejšie a konkrétnejšie. Na svoju obranu len poviem, že minulý a súčasný diel sú pre našu tému kľúčové. Ak si niekto myslí, že takéto teoretizovanie je pre chápanie fašizmu zbytočné, nuž, je to názor podobný presvedčeniu španielskych republikánov na začiatku vojny, že revolučné presvedčenie akosi samo osebe porazí frankistickú profesionálnu armádu. Mýlili sa.]
Predstavte si bežnú internetovú diskusiu o čomkoľvek, čo je nejakým spôsobom spojené s fašizmom. Keď pominieme urážky a osobné útoky, neostane nám nič zistíme, že takmer každý diskutér operuje s nejakou definíciou, túto považuje neprekvapivo za správnu a ostatné definície poväčšinou za chybné. Podobne, ako som písal kedysi v prvých dieloch, množstvo súperiacich definícií fašizmu zo strany historikov a politológov je značné; do istého času v podstate platilo, že čo autor, to vlastné chápanie. Ktoré z nich je to správne?
Alebo ešte lepší príklad: diskusie o tom, či je nacizmus "fašistický" alebo nie, v ktorých sa oba možné názory považujú sa vzájomne sa vylučujúce. Alebo roztomilo naivná otázka: "Čo je to teda vlastne ten fašizmus?", ktorá zrejme očakáva absolútnu a konečnú odpoveď.
Všetky popísané situácie majú jeden spoločný problém, a jeho pochopenie je základom pre akúkoľvek zmysluplnú debatu o akomkoľvek generickom koncepte [čítali ste minulý diel, však], bez ohľadu na to, či sa jedná o liberalizmus, demokraciu, konzervativizmus alebo fašizmus alebo čokoľvek iné. Chcete to nahrubo? Tak teda: neexistuje, neexistovala a nikdy nebude existovať žiadna absolútne pravdivá a jediná správna definícia ani jedného z horeuvedených javov. Prečo?
Na úvod základný predpoklad: svet okolo nás je takmer nekonečne komplexný. Aby sme s ním mohli zmysluplne pracovať, naša myseľ musí túto komplexitu drasticky redukovať, podobne ako fotoaparát potrebuje šošovky, aby mohol zaostriť na konkrétny objekt.
Prenesené na oblasť spoločenských vied, každý opis komplexného historického javu je redukciou. Akýkoľvek skúmaný fenomén, napríklad 'Americká revolúcia', 'Francúzska republika' alebo 'Taliansky Fašizmus' je zjednodušením nekonečne zložitej reality, abstrakciou, ktorá sa pri bližšom pohľade iteratívne rozpadá na detailnejšie javy v nekonečnom regrese. Aby sme s týmito syntetickými makro-javmi mohli vôbec pracovať, musí ich teda naša myseľ - vedome alebo nie - modelovať a zredukovať na uchopiteľné rozmery.
Ak sa chceme z heuristických dôvodov dostať na všeobecnejšiu úroveň, na úroveň revolúcií, republík alebo fašizmu, ako postupovať? Nasledovne: musíme všetky konkrétne historické výskyty daného javu oprostiť od unikátnych čŕt a zamerať sa na ich spoločné prvky, ktoré ich umožňujú uchopiť ako generickú kategóriu.
Ak sa vám toto exposé zdá príliš abstraktné, pomyslite na to, aké množstvá podobných generických termínov používate každý deň. Pojem 'kniha' napríklad môžeme používať preto, lebo - vedome alebo nie - je naša myseľ schopná abstrahovať od unikátnosti každej jednotlivej konkrétnej knihy a určiť viac či menej vágne definovanú množinu vlastností, ktoré musí daný objekt mať, aby sme ho mohli zaradiť pod jeden všeobecný pojem, v našom prípade 'kniha'.
Generický pojem 'fašizmus' ako analogický ideálny typ [1] [2] je rovnako konceptualizáciou množstva konkrétnych historických výskytov do homogénnej ideálnej definície, ideálnej pretože reálne ako taká nikde neexistuje (to jest, je u-topická v pôvodnom slova zmysle, nikde neexistujúca) a je len výsledkom idealizujúcej abstrakcie, pozbavená heterogenity a komplexity skutočného sveta, ktorá by daný pojem spravila konceptuálne nezvládnuteľný a nepoužiteľný pre ďalšie vedecké skúmanie. [3]
Kedže každý takýto ideálny typ je umelou konštrukciou a nekorešponduje plne so žiadnou konkrétnou realitou, môže byť takýchto generických pojmov (v našom prípade definícií fašizmu) z reality abstrahovaných ľubovoľné množstvo, podľa toho, ktoré prvky budeme pre fašizmus považovať za definičné a ktoré za periférne, inak povedané, podľa toho na ktorú časť reality sa zameriame ako na podstatnú.
Čo je jasné z takéhoto prístupu ku konceptualizácii všeobecných pojmov je fakt, že u takto skonštruovaných definícií nemôžeme hovoriť o pravdivosti v zmysle 'jedinej objektívne pravdivej definície', keďže každá z nich bola vytvorená abstrakciou z reality, ale iba o užitočnosti.
Tento fakt väčšine ľudí stabilne uniká, takže ešte raz: takéto ideálne-typické definície nie sú a ani nemajú byť 'objektívne' a ani 'pravdivé' v zmysle jedinej správnej definície. Ich úloha je čisto heuristická, to jest, musia byť užitočné pre skúmanie daného javu. [4]
Aby sme sa nechápali zle, dobrá definícia musí samozrejme byť 'pravdivá' v zmysle 'odvodená z reality', ale ako som povedal, takýchto odvodení môže byť takmer neobmedzené množstvo (pretože realita je takmer nekonečne komplexná). Čo odlišuje dobrú definíciu od ostatných je jej užitočnosť pre ďalší výskum. Chápať takúto definíciu ako definitívnu taxonomickú kategóriu je hrubé nepochopenie jej účelu. Následne, jediný spôsob akým môže byť takáto definícia objektívna je ten, že ju istá komunita ľudí akceptuje za užitočnú (v tomto zmysle objektivita = interpersonálna subjektivita).
Generické ideálne typy konštruujeme, pretože sú heuristicky užitočné, pretože nám pomáhajú skúmať definovaný jav, umiestniť ho do konceptuálneho rámca, pretože nám pomáhajú identifikovať spoločné prvky a hlbšie súvislosti a umožňujú klasifikáciu a komparatívnu analýzu, iným slovom, pretože nám pomáhajú chápať.
Ak teda máme desiatky definícií fašizmu od akademikov a stovky od laikov, nevyplýva z toho, že jedna jediná [ak vôbec nejaká] z nich je 'pravdivá' a ostatné 'mylné'. Ak sa niekto háda, že nacizmus je fašistický a iný mu oponuje, neznamená to nutne, že jeden má pravdu a druhý sa mýli. Ak niekto považuje nacizmus a komunizmus za totalitné hnutia a následne totožné, a iný takýto postup odmieta, znamená to len toľko, že ten prvý považuje svoj postup za užitočný a verí, že mu umožní dívať na obe hnutia prínosným spôsobom, čo je samozrejme fajn, ale neznamená to ešte, že iný postup musí byť chybný.
Ak teda osobne odmietam definovať fašizmus ako antikomunizmus, ak odmietam považovať frankistický režim za fašistický alebo socialistov za fašistov [5], nie je to preto, že by dané teórie boli nutne chybné, ale preto, že sú - zďaleka nielen podľa mňa - neužitočné a zahmlievajú viac ako odhaľujú.
Teraz mám chuť dodať ešte niečo múdre a hlboké, ale nenapadá ma čo.
---
[0] pri spätnom pohľade páchne táto veta miernym pocitom nadradenosti nad bežným plebsom. Nebolo to zámerom. Nechcem skončiť ako istý tunajší blogger, ktorého vzorom bol onehdá Karl Marx.
[1] teória ideálnych typov bola rozpracovaná nemeckým sociológom Maxom Weberom, ktorý pri jej tvorbe vychádzal z diela nemeckého neokantovského filozofa Heinricha Rickerta. Teória ideálnych typov je roztrúsená po celom Weberovom diele, pre ucelený rozbor viď Thomas Burger: Max Weber's Theory of Concept Formation. History, Laws and Ideal Types, 1976, Duke University Press. Nebyť faktu, že časť knihy som nepochopil a to, čo som pochopil som už zabudol, to bolo zaujímavé čítanie.
[2] "An ideal type is formed by the one-sided exaggeration [Steigerung] of one or several points of view and by the synthesis of a great many diffusely and discretely existing component phenomena which are sometimes more and sometimes less present and occasionally absent, which are in accordance with those one-sidedly emphasized viewpoints, and which are arranged into an internally consistent thought-image (Gedankenbild). In its conceptual purity this thought-picture cannot be found empirically anywhere in reality, it is a utopia. Citovaný samotný Weber, v Burger, 1976, s. 127-128.
[3] ak niekomu vadí množstvo cudzích slov, nuž, buďte radi, že som ešte nenasadil svoje momentálne obľúbené termíny nomotetický, idiografický, palingenéza a prehršlie ďalších. Každopádne určite netromfnem Voegelina a jeho legendárnu imanentizáciu eschatonu.
[4] nie som vyšinutý postmodernista ani radikálny hermeneutik. Hovorím len, že pri idealizujúcej abstrakcii z komplexnej reality sa nutne musíme rozhodnúť, čo vylúčime ako nepodstatné a čo ponecháme.
[5] ako pravičiar môžem s kľudným svedomím prehlásiť, že ak niekto označí socialistov za fašistov je beznádejne mimo a veľa vecí tragicky nechápe
Moja bibliografia je zázračne stále tu.
