V rozľahlom mestskom lese, kde listy šepkali v rečiach paragrafov a rozpočtových tabuliek, sa rozprestieralo hniezdo menom Petržalka. Hniezdo veľké, bohaté a dobre vystlané – každoročne mu pribúdalo viac ako 80 miliónov pierok, ktoré si zvieratá medzi sebou delili podľa toho, čo kto potreboval: lavičky, dlažby, kolobežky, platy.
Zvieratá zvolili za správkyňu Sovu. Bola múdra, rozumná, rozprávala krásne vety o transparentnosti a spolupráci. V minulosti viedla menší krúžok dobrovoľníkov na lúke, no nikdy nevelila lesu takéhoto rozmeru. Všetci však verili, že keď má dobré úmysly, stačí to.
Nestačilo.
Na jednom z konárov, nie príliš vysoko, usadila sa Vrana. Nenápadná, tichá, trpezlivá. Nehádala sa, nevyčnievala – len si každý mesiac zobla z hniezda. A keďže vedenie lesa verilo všetkým a každý bol „čestný“, nebolo treba dvojitú kontrolu ani audit. Jedno pípnutie – a pierko odletelo. Na iný účet, vždy ten istý majiteľ. Vždy Vrana. Vrana si medzičasom otvorila 151 dutín v ôsmich bankových kmeňoch.
A tak si každý mesiac potichu zobla z hniezda. Najskôr málo. Potom viac. Vždy však opatrne – tak, aby sa nikto nečudoval, keď pierko zmizne. Raz 5-tisíc, inokedy 30-tisíc, potom zrazu 70-tisíc.
Jeden mesiac do dutiny v Dubovej banke, druhý mesiac do borovicovej.
V lese vládla Sova, starostka, čo si zakladala na dôvere. "Všetci sú čestní. Kontrolór sa pozrie, keď treba. Mzdárka vie, čo robí," opakovala pri každom vetre. Jej hlavný kontrolór – Jazvec – mal síce dlhý ňufák, ale nevystrčil ho z nory. Kontroly robil len na povel, a len tam, kde neboli kliešte.
Straka z banky, sediaca na najvyššom strome, si všimla, že do niektorých dutín ide pierko po pierku z rovnakého zdroja. V skutočnosti z jedného miesta – priamo z hniezda Petržalka. A tak pre podozrenie zrušila Vranie účty – 65 naraz. A mlčala.
A tak si Vrana ďalej zobala. Bez obáv, bez hluku. 30 mesiacov za sebou.
Až raz sa vietor otočil. Nový pracovník, nový systém, nová banková otázka. V ten deň sa zistilo, že v hniezde chýba 2,7 milióna pierok. A to všetko pod vedením niekoho, kto „viedol, ale ešte nikdy takýto les.“
Sova zletela z konára, postavila sa pred zvieratá a povedala: „Je to moja zodpovednosť.“ Vraj chcela rozdať 15. pierko každému, lebo sa hniezdu darilo, ale teraz ho použije, aby zalepila dieru po Vraniných chúťkach. Ach jaj.
Zvieratá sa zhrozili. Kde boli kontrolóri? Kde bola dôvera? A kde bol zdravý rozum?
Niektorí začali hovoriť, že Vranou mohol byť ktokoľvek – že keď raz systém nemá zábrany, je jedno, kto sedí na konári.
Ponaučenie:
Kto hniezdo stavia len na dôvere, nech sa nečuduje, keď mu z neho odletia milióny pierok.
Kto si sadne na konár bez skúseností, nech ráta s tým, že vietor zodpovednosti ho sfúkne.
A kto má kontrolórov, čo sa boja pozerať pod perinu, ten raz zistí, že mu zmizli celé základy.
V lese, kde sa pierka posielajú podľa slova, nie dôkazov, kde sú kontroly len papierové pazúry a dôvera je cennejšia než kontrola, tam sa skôr či neskôr objaví Vrana, ktorá vie, že kde nie sú oči, tam sú možnosti.
