Je plat prezidenta Pellegriniho vo výške cca 18 000 eur mesačne primeraný slovenským pomerom?

Diskusia o plate prezidenta nie je útokom na konkrétnu osobu. Je to diskusia o proporciách, solidarite a realite krajiny, v ktorej žijeme. Prezident Slovenskej republiky, aktuálne Peter Pellegrini, má podľa zákona nárok na štvornásobok platu poslanca Národnej rady. V roku 2024 to predstavovalo 4 290 eur mesačne, čo znamená 17 160 eur brutto. K tomu treba pripočítať paušálne náhrady na reprezentáciu a cestovanie, ktoré presahujú 1 300 eur mesačne. Reálny mesačný príjem prezidenta sa tak pohybuje nad hranicou 18 000 eur.

V absolútnych číslach ide o sumu, ktorá by v ekonomicky silnej krajine možno nevyvolala veľké emócie. Problém však nastáva v momente, keď túto sumu postavíme do kontextu slovenskej reality. Priemerná mzda na Slovensku v roku 2024 dosiahla približne 1 524 eur, pričom veľká časť zamestnancov – najmä mimo Bratislavy – na túto úroveň ani zďaleka nedosiahne. Medián mzdy je ešte nižší, čo znamená, že väčšina ľudí zarába menej než „priemer“, o ktorom tak radi hovoria štatistiky.

Aký je stav v prebiehajúcom roku 2025?

Pohľad rodiny s deťmi: matematika, ktorá nefunguje

Skúsme sa na túto tému pozrieť očami bežnej rodiny s dvoma deťmi. Ak obaja rodičia zarábajú približne priemernú mzdu, ich spoločný hrubý príjem je okolo 3 000 eur mesačne. Po odvodoch a daniach im ostane približne 2 200 – 2 300 eur v čistom. Z tejto sumy treba zaplatiť bývanie, energie, potraviny, školské potreby, dopravu, oblečenie, krúžky, lieky a často aj hypotéku, ktorej splátky po raste úrokov dramaticky vzrástli.

V tomto kontexte mesačný príjem prezidenta presahujúci 18 000 eur pôsobí ako číslo z iného sveta. Nejde o závisť ani o spochybňovanie dôstojnosti funkcie. Ide o elementárnu otázku: aké signály vysiela štát svojim občanom, keď najvyšší ústavný činiteľ zarába takmer dvanásťnásobok priemernej mzdy v krajine, ktorá zároveň zápasí s vysokým deficitom a pripravuje konsolidačné opatrenia?

Formálne postavenie prezidenta verzus reálny výkon moci

Podľa Ústavy Slovenskej republiky je prezident hlavou štátu, no v parlamentnej demokracii ide o prevažne reprezentatívnu funkciu. Prezident nevytvára štátny rozpočet, nenesie zodpovednosť za hospodársku politiku, nevedie exekutívu a jeho veto môže parlament prehlasovať. Reálnu moc má vláda a Národná rada. Prezident má nepochybne dôležitú úlohu v stabilite systému, v symbolickej rovine a v zahraničnej reprezentácii, no rozsah jeho kompetencií je obmedzený.

Otázka teda neznie, či má mať prezident dôstojný plat. Otázka znie, či má byť jeho odmena nastavená tak extrémne vysoko v pomere k životnej úrovni obyvateľstva, najmä v čase, keď štát od ľudí žiada šetrenie, zvyšovanie daní alebo obmedzovanie verejných výdavkov.

Porovnanie s ostatnými prezidentmi v regióne

Pri porovnaní s inými krajinami EÚ vychádza Slovensko mimoriadne nelichotivo. V pomere k priemernej mzde patrí slovenský prezident medzi najlepšie platených prezidentov v Európe. V mnohých krajinách, ktoré sú ekonomicky silnejšie alebo majú porovnateľnú historickú skúsenosť, je tento pomer výrazne nižší.

Kým v Rakúsku či Česku prezident zarába síce vysokú absolútnu sumu, priemerné mzdy sú tam výrazne vyššie. V Poľsku, Chorvátsku, Slovinsku či Rumunsku je pomer platu hlavy štátu k priemernej mzde násobne nižší než na Slovensku. To vyvoláva otázku, prečo si krajina s nižšími príjmami obyvateľov nastavila tak neúmerne štedré odmeňovanie svojej hlavy štátu.

Z tabuľky jasne vyplýva, že slovenský prezident patrí medzi najlepšie platených prezidentov v EÚ v pomere k priemernej mzde, predbehol dokonca aj prezidenta Rakúska, ktorý síce zarába viac v absolútnom vyjadrení, ale pri oveľa vyššej priemernej mzde v krajine.

Deficit Slovenska: platíme všetci, aj prezident

Deficit verejných financií nie je abstraktný pojem zo sveta makroekonómie. Nie je to číslo, ktoré sa dá odsunúť na koniec správy ministerstva financií alebo schovať do excelovej tabuľky. Deficit je konkrétny účet, ktorý sa každý rok vystavuje celej spoločnosti – pracujúcim, podnikateľom, rodinám s deťmi aj budúcim dôchodcom. Slovensko si už dlhé roky žije nad pomery a rozdiel medzi tým, čo štát vyberie na daniach a odvodoch, a tým, čo minie, sa systematicky zapĺňa dlhom.

V praxi to znamená jednoduchú, no nepríjemnú vec: štát míňa peniaze, ktoré nemá. Každý jeden výdavok, ktorý nie je krytý reálnymi príjmami rozpočtu, je financovaný pôžičkou. Táto logika platí rovnako pre sociálne dávky, investície, platy učiteľov, aj pre platy ústavných činiteľov. Prezident nie je výnimkou. Aj jeho plat je súčasťou výdavkovej strany rozpočtu, ktorá je – ako celok – deficitná.

To znamená, že časť prezidentského platu ide na dlh. Nie obrazne, ale doslova. Ak štát hospodári s mínusom, každý eurový výdavok je čiastočne financovaný z budúcich peňazí. Z peňazí, ktoré ešte len niekto bude musieť zarobiť, zdaniť a splatiť. Inými slovami: dnešný komfort verejných funkcií je platený na úkor budúcnosti krajiny.

Slovensko sa dnes nachádza v situácii, keď deficit verejných financií presahuje úrovne, ktoré by sa dali považovať za krátkodobý výkyv. Ide o štrukturálny problém, nie o dočasný stav. Výdavky štátu sú nastavené vysoko, často bez ohľadu na výkonnosť ekonomiky, a politická odvaha robiť nepopulárne rozhodnutia je dlhodobo nízka. Výsledkom je dlh, ktorý sa kumuluje a úroky, ktoré z neho každoročne platíme.

Tieto úroky pritom nie sú zanedbateľné. Sú to miliardy eur, ktoré by mohli ísť do školstva, zdravotníctva, infraštruktúry alebo podpory mladých rodín. Namiesto toho odtekajú na obsluhu dlhu, ktorý vznikol práve preto, že štát dlhodobo odmietal zosúladiť svoje ambície s realitou ekonomiky.

V tejto situácii sa prirodzene vynára otázka: ak štát nemá peniaze, prečo si môže dovoliť tak vysoké platy na vrchole moci? Nejde o to, že by prezident alebo iní ústavní činitelia boli jediným problémom verejných financií. Samozrejme, že nie sú. Ich platy samy o sebe deficit nespôsobujú. Problém je však symbolický aj systémový.

Symbolický preto, lebo štát vysiela občanom rozporuplný signál. Na jednej strane hovorí o potrebe konsolidácie, zvyšovaní daní, obmedzovaní výdavkov a zodpovednosti. Na druhej strane si ponecháva mimoriadne štedré odmeňovanie na najvyšších priečkach moci. Tento rozpor podkopáva dôveru ľudí v štát a v akékoľvek reformy. Ak majú ľudia veriť, že konsolidácia je nevyhnutná, musia vidieť, že začína od vrchu, nie od tých, ktorí majú najmenej.

Systémový rozmer problému spočíva v tom, že Slovensko si zvyklo riešiť rozpočtové problémy odsúvaním zodpovednosti v čase. Politické cykly sú krátke, volebné obdobia štyri roky, no dôsledky rozhodnutí sa prejavujú o desaťročia neskôr. Každý nový dlh je politicky pohodlný – umožňuje míňať dnes a účet nechať niekomu inému. Presne takto sa Slovensko dostalo do situácie, keď je konsolidácia nevyhnutná, no zároveň politicky extrémne citlivá.

Do tejto rovnice treba zahrnúť aj demografický vývoj. Slovensko starne, počet pracujúcich klesá a tlak na verejné financie bude v nasledujúcich rokoch ešte silnejší. Menej ľudí bude platiť dane a odvody, no viac ľudí bude odkázaných na dôchodky, zdravotnú starostlivosť a sociálne služby. Ak dnes štát nie je schopný hospodáriť vyrovnane, ako to bude vyzerať o desať či dvadsať rokov?

Práve preto má diskusia o plate prezidenta a ďalších ústavných činiteľov zmysel. Nie preto, že by ich príjmy samy o sebe zachránili rozpočet, ale preto, že sú ukážkou nastavenia hodnôt. Ak je najvyšší predstaviteľ štátu odmeňovaný spôsobom, ktorý je v hrubom nepomere k príjmom väčšiny obyvateľstva, vysiela to jasný odkaz: pravidlá nie sú pre všetkých rovnaké.

V kontexte deficitu to znamená ešte jednu vec. Každé euro, ktoré ide na nadštandardné odmeny, je euro, ktoré zvyšuje tlak na iné oblasti. Ak štát nechce znižovať platy na vrchole, musí šetriť inde. Často to znamená tlak na verejné služby, investície alebo zvyšovanie daňového zaťaženia pracujúcich. Výsledkom je frustrácia ľudí, ktorí majú pocit, že nesú bremeno konsolidácie, zatiaľ čo politická elita zostáva nedotknutá.

Treba si tiež uvedomiť, že deficit nie je len ekonomický problém. Je to aj morálny problém. Zadlžovať krajinu znamená presúvať zodpovednosť na tých, ktorí sa na dnešných rozhodnutiach nepodieľali. Budúci pracujúci budú splácať dlhy, ktoré vznikli v čase, keď nemali možnosť ovplyvniť rozpočtové priority. V tomto svetle je každé rozhodnutie o verejných výdavkoch zároveň rozhodnutím o spravodlivosti medzi generáciami.

Keď sa teda pýtame, či je primerané, aby prezident zarábal viac než 18 000 eur mesačne v krajine s vysokým deficitom, nepýtame sa len na číslo na výplatnej páske. Pýtame sa, či štát berie vlastnú finančnú situáciu vážne. Či chápe, že dôvera občanov sa nedá vybudovať iba slovami, ale najmä príkladom.

Ak má Slovensko zvládnuť konsolidáciu verejných financií, nebude to možné bez bolestivých rozhodnutí. O to dôležitejšie je, aby tieto rozhodnutia boli vnímané ako spravodlivé. A spravodlivosť začína tam, kde tí najsilnejší a najlepšie zabezpečení nesú primeraný diel zodpovednosti.

Deficit Slovenska je problém, ktorý sa nedá vyriešiť jedným zákonom ani jedným volebným obdobím. No dá sa zhoršovať – alebo zmierňovať – každodennými rozhodnutiami. Plat prezidenta je jedným z tých rozhodnutí. Nie preto, že by zmenil bilanciu rozpočtu, ale preto, že odráža postoj štátu k vlastným občanom a k vlastnej budúcnosti.

Nepomer v spoločnosti a etický rozmer

Ľudia pracujúci v školstve, zdravotníctve, sociálnych službách či verejnej správe často nedosahujú ani štvrtinu prezidentovho príjmu, hoci ich práca má každodenný a priamy dopad na kvalitu života občanov. Učitelia, zdravotné sestry, opatrovateľky či policajti sú tí, ktorí držia spoločnosť pokope. Ich platy sú však opakovane predmetom sporov, šetrenia a odkladania riešení.

Prezident má byť aj morálnou autoritou. V krajine, kde dôchodcovia prežívajú z príjmov okolo 600 eur, mladé rodiny zápasia s bývaním a veľká časť domácností šetrí na základných potrebách, takto vysoký plat pôsobí necitlivo. Nejde o to, aby prezident žil asketicky. Ide o to, aby štát vysielal signál, že chápe realitu svojich občanov.

Doživotné zabezpečenie: ďalšia otázka

Diskusia o odmeňovaní prezidenta sa nekončí dňom, keď opustí Prezidentský palác. Slovenský systém pamätá aj na doživotné zabezpečenie bývalej hlavy štátu, ktoré má formu pravidelného príjmu vo výške platu poslanca Národnej rady. Hoci ide o nižšiu sumu než počas výkonu funkcie a neobsahuje paušálne náhrady či príplatky, samotný princíp si zaslúži pozornosť – najmä v kontexte stavu verejných financií a reality väčšiny obyvateľstva.

Na prvý pohľad môže toto opatrenie pôsobiť ako legitímne ocenenie služby štátu. Prezident je počas výkonu funkcie obmedzený v iných príjmoch, nesie vysokú mieru verejnej zodpovednosti a jeho rozhodnutia sú pod neustálym drobnohľadom. Otázka však neznie, či má mať bývalý prezident zabezpečenú dôstojnú životnú úroveň. Otázka znie, či je doživotný pravidelný príjem z verejných zdrojov primeraným a spravodlivým riešením v krajine, kde veľká časť ľudí nemá istotu dôstojného dôchodku ani po desaťročiach práce.

Bežný občan si na dôchodok sporí celý pracovný život. Výška jeho penzie závisí od odpracovaných rokov, výšky odvodov a aktuálneho nastavenia systému. Mnohí ľudia odchádzajú do dôchodku s príjmom, ktorý sotva pokrýva základné životné potreby. V tomto kontexte pôsobí doživotný plat pre bývalého prezidenta ako ďalší prejav nerovnosti medzi politickou elitou a zvyškom spoločnosti.

Z ekonomického hľadiska nejde o položku, ktorá by zásadne zaťažila štátny rozpočet. Ide však o silný symbol. Symbol toho, že politická moc si aj po skončení mandátu zachováva výnimočné postavenie, zatiaľ čo väčšina občanov je odkázaná na systém, ktorý je pod tlakom demografie, deficitu a neustálych zmien pravidiel. Práve symboly sú pritom v politike často dôležitejšie než absolútne čísla.

Doživotné zabezpečenie bývalých prezidentov zároveň otvára otázku motivácie. Má byť výkon verejnej funkcie vnímaný ako služba, alebo ako kariéra s nadštandardnými benefitmi aj po jej skončení? V demokratickej spoločnosti by mala platiť zásada, že verejná funkcia nie je cestou k celoživotným privilégiám, ale časovo ohraničeným záväzkom voči verejnosti.

Ak štát hovorí o potrebe šetriť, konsolidovať verejné financie a zvyšovať zodpovednosť, mal by sa pozrieť aj na vlastné mechanizmy výhod pre najvyšších predstaviteľov. Doživotné platy v čase, keď sa diskutuje o zvyšovaní veku odchodu do dôchodku, zmrazovaní sociálnych dávok či obmedzovaní verejných výdavkov, pôsobia prinajmenšom necitlivo.

Cieľom tejto diskusie nie je spochybniť úctu k úradu prezidenta. Ide o otázku rovnováhy medzi dôstojnosťou funkcie a spravodlivosťou systému. Ak má štát od občanov očakávať pochopenie pre nepopulárne opatrenia, musí sám ukázať, že je pripravený prehodnotiť aj výhody na vlastnom vrchole. Doživotné zabezpečenie bývalých prezidentov je preto legitímnou témou – nie z pohľadu závisti, ale z pohľadu dôvery a solidarity v spoločnosti, ktorá už dnes cíti, že bremeno verejných financií nenesú všetci rovnako.

Medzi dôstojnosťou funkcie a realitou krajiny

Funkcia prezidenta Slovenskej republiky si zaslúži úctu, dôstojnosť a primerané ohodnotenie. No mesačný príjem presahujúci 18 000 eur, ktorý je takmer dvanásťnásobkom priemernej mzdy, je v podmienkach Slovenska neobhájiteľný – ekonomicky aj spoločensky. V krajine s vysokým deficitom, rastúcim dlhom a nízkymi príjmami veľkej časti obyvateľstva je legitímne požadovať prehodnotenie odmeňovania najvyšších ústavných činiteľov.

Nejde o populizmus. Ide o elementárnu spravodlivosť, solidaritu a dôveru. Ak štát očakáva zodpovednosť od občanov, musí ju v prvom rade prejaviť sám. Plat prezidenta by mal odrážať nielen význam funkcie, ale aj realitu života ľudí, ktorých má reprezentovať.

Zdroje: Štatistický úrad SR, voľne dostupné web stránky