Na vrchole Kriváňa sme mali aj svätú omšu.
Po siedmej začíname schádzať dole. Je čoraz teplejšie, únavu necítime. Zostupujeme pomaly, ale bez problémov. Tu je zopár čiernobielych fotografií.
Pomaly sa dostávame k miestu, kde som dostal krízu. Smejem sa nad sebou, zdá sa mi to samozrejmé, že som to zvládol. Zabúdam na to, ako som chcel ísť domov. Slnko svieti čoraz viac, fotiť sa dá lepšie.
Veselo kráčam s kamarátmi, rozprávame sa, cesta nám ubieha rýchlo. Na to, aký som bol unavený, ako mi bolo zle, si už vôbec nepamätám. Ani na to, ako som nadával, že chcem ísť preč, nespomínam si ani na zimu, keď slniečko hreje a ja som iba v tričku.
Francúzski maliari Henri Matisse a Auguste Renoir boli blízkymi priateľmi. Renoir mal ťažkú artritídu, no napriek veľkým bolestiam stále maľoval. Keď ho raz Matisse na to upozornil, Renoir odvetil: "Krása zostáva, na bolesť sa zabúda." Z celého nočného výstupu na Kriváň som aj ja zabudol na všetko zlé, ostali len pekné spomienky a zážitok, na ktorý tak ľahko nezabudnem.
O rok na Kriváň? V tej zime? No jasné!
