"Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden." Milan Rastislav Štefánik Zoznam autorových rubrík: Poézia, Fotografie, La dolce Vita, Rozprávky a príbehy, Súkromné, Nezaradené
Po dlhom čase som sa konečne donútil napísať nejaký článok na svoj blog. Ako inak, z archívu mojich fotopotuliek, konkrétne z oblasti Malých Karpát. Niekedy som smutný, že okolie Bratislavy neponúka vo svojej blízkosti divú prírodu, vysoké kopce a ďaleké výhľady, ale kto hľadá, nájde. Malé Karpaty sú nevysoké, avšak tajuplné pohorie, ktoré ukrýva veľa pekných kútov.
Kopec Vysoká v Malých Karpatoch je mojím obľúbeným turistickým a fotografickým cieľom. Tento vrch je po viacerých stránkach výnimočným: s pomedzi dlhých, tajuplných hrebeňov Malých Karpát vyniká svojou výškou a pyramídovým tvarom, ktorý ho robí fotogenickým vyhliadkovým vrchom. Vysoká je dobre prístúpná najmä zo strany Záhoria a obce Kuchyňa, z ktorej zdatnejší turisti zdolajú jej vrchol asi za jeden a pol hodiny. A hlavne: nielen mestá, ale aj príroda má svoje genius loci - Vysoká má neopakovateľné čaro, stačí ju párkrát navštíviť.
Dovoľte mi, aby som sa vyjadril k súčasnej situácii v zdravotníctve. Mám k tomu čo povedať, pracujem ako lekár. Nevšímajte si môj mladý vek - o tom aká je vojna vedia najlepšie branci v zákopoch, nie generáli s pekným oblekom sediacich na kožou potiahnutých kreslách. Nedopustím, aby boli ľudia nehoráznym spôsobom dezinformovaní o tom, čo sa teraz deje. Veľmi by som si prial, aby bola verejnosť na našej strane a aby sme spoločnými silami porazili túto mrzkú lúzu.
Vysoké Tatry sú pohorie, ktoré mám naozaj rád. Trochu komerčné, niekedy prepchaté turistami, avšak stále ukrývajúce svoje čaro. Keď sa mi raz na jeseň (až sa hanbím napísať, ktorého roku) naskytla príležitosť vycestovať do Tatier, neváhal som. S kamarátom Peťom, dlhoročným spolupútnikom po cestách necestách sme si pobalili všetko potrebné a štvrtok poobede sme sa ocitli na Štrbskom plese.
Čas letí jak vtáci nedozerní, píše sa v jednej básni od Laca Novomeského. Ja s ním ticho súhlasím a spomínam na čas leta, keď som bol s rodičmi na dovolenke vo Vysokých Tatrách. Dostal som vtedy jeden tip na peknú túru a tak som sa vydal na cestu. Ako sa hovorí, dobrá rada nad zlato - túra z Malej do Veľkej Studenej doliny cez Priečne sedlo bola možno najkrajšia, na akej som kedy bol. Pozývam vás na krátku rekapituláciu tejto trasy, ktorú som absolvoval s mojím foťákom Karolom :-)
Koncom augusta chodieva naša rodina na tradičnú dovolenku do Vysokých Tatier. Niekto si pod slovom dovolenka predstaví poriadny oddych, ale ja by som nevedel obsedieť na jednom mieste. Viac si oddýchnem na riadnej túre v horách, aj keď potom idem z dovolenky viac unavený, ako som na ňu išiel. Avšak zážitky potom stoja za to!
Pre báseň niekedy netreba veľa písať, ale veľa zažiť. Nevadí, že je zážitok negatívny, hlavne, že je intenzívny. (Tí, čo poznajú, pochopia :-)
Tento víkend sa v Poprade konala akcia - Festa 2007. Festa je pomenovanie pre celoslovenské stretnutie saleziánskej mládeže, ktoré sa koná približne raz za štyri roky. Prakticky to znamená toto: niekoľko tisíc mladých ľudí od 14 rokov, ktorí občas zavítajú do saleziánskych stredísk sa spolu stretnú, tancujú, spievajú, zabávajú sa a tešia zo života. Tohtoročná Festa dopadla výborne, rovnako ako predchádzajúce, no tento ročník bol v niektorých smeroch naozaj výnimočný.
Zbieranie húb môže byť pre niekoho úžasným relaxom. Ten, kto to pozná, vie, aký to je pocit ísť po lese, uvidieť nejakú hubu, s radosťou k nej vykročiť, odtrhnúť ju, očistiť a vložiť do košíka. Celý tento proces spôsobí rapídne vyplavovanie endorfínov, že ďalšie a ďalšie huby človek hľadá s takou telesnou žiadzou, ktorá až hraničí so závislosťou.
Tento víkend sa v Bratislave uskutočnil ďalší ročník korunovačných slávností. Prvý krát sa ceremoniál korunovania neodohrával v Dóme sv. Martina, ale na hlavnom námestí, kde ho mohlo vidieť viac ľudí. Okrem korunovania Zuzany Fialovej za kráľovnú Rakúska a Uhorska sa odohrávalo aj veľa iných atrakcií, rytiersky turnaj, stánky dobových remesiel, opekanie vola, či ľudová veselica pritiahli do mesta húfy ľudí. Ja som sa bol pozrieť až v nedeľu, takže korunovačný obrad som prepásol, zato môžem ponúknuť pár fotiek z nedeľe.
Aj ty patríš k obdivovateľom sviatku všetkých zamilovaných? Si zaľúbený až po uši a nevieš, ako to povedať svojej vyvolenej? Ak si odpovedal na všetky otázky kladne, si na správnom mieste... Tak po prvé, milá Amorova obeť, zabudni na všetky čačky-mačky v podobre srdiečok, lesknúce sa pohľadnice s anjelikmi na obláčikoch a podobne! Také komerčné a otrepané, fuj! Siahni po klasike: ľúbostný list.
V prvom rade treba povedať, ktoré hviezdičky nemám veľmi v láske. Nejde o tie na nebi, tie zbožnujem a kochám sa v nich, vždy keď som mimo svetiel veľkomesta (aj keď niekto možno namietne, že najbližšie veľkomesto odtiaľto je Viedeň). Určite neobľubujem hviezdičky pred očami, keď napríklad spadnem z bicykla :-). Ale hviezdičky, o ktorých chcem písať vyzerajú takto: * a používajú sa vtedy, keď nám niekto ponúka úplne super bombastické veci a služby, veľmi výhodné a lacné, pravdaže, s určitými výhradami.
Kde bolo, tam bolo, na kredenci, ktorý sa dnes volá kuchynská linka, ležala umelohmotná nádoba so soľou, ktorú chemici zovú chlorid sodný. Len si tak ležala v nádobke a dobre jej bolo, tak ako len soli môže byť. A to ešte netušila, že o pár chvíľ sa zmení život všetkých zrniek soli v nádobke, a to k lepšiemu ako to už v rozprávkach býva. Nečudujte sa, že píšem život, aj keď je to obyčajná soľ! Veci okolo nás žijú - dýchajú, cítia, vidia a rozprávajú sa o nás, akí sme k nim necitliví a nevšímaví. Je im veľmi ľúto, keď im nevenujeme pozornosť, hoci nám pomáhajú, ako nejlepšie vedia. Takto podobne - rozhovorom o domnelej zbytočnosti - začal príbeh pol kilogramu zrniek kuchynskej soli, na ktorý sa nesmie tak rýchlo zabudnúť, aspoň pre tých, ktorí si ho prečítajú. Aj zrnká soli majú svoju múdrosť a majú nám čo povedať.
...a veľa vecí, ľudí a štátov lenčo je pravda! Som typ človeka, pre ktorého je menšie zlo stále zlo, načože tam nejaká relatívnosť. A po svojom prastarom otcovi, ktorý bojoval ešte v prvej svetovej som zdedil dobrú pameť, takže nezabudnem nič ako slon v cirkuse, ktorému dal cvičiteľ pár po chobotovi, mu to tiež nezabudne. Zo všetkého najradšej som mal v škole dejepis, keď učiteľka hovorila o tých štátoch, vojnách a vojvodcoch a potom zemepis o krajinách, tie mapy a tak. A už vtedy som prišel na to, že sa neoplatí nikomu a ničomu veriť, že proste všetko je nahovno. Keď trošku zalistujeme v histórii všetci mi dáte za pravdu, že mám pravdu, tak ako hovorím. Však zoberme si svet okolo 45 rovnobežky tak o sto až tristo rokov dozadu a uvidíte, čo ja chápem.
Tento polrok som mal v stredu vždy ťažký deň. Ráno som sa ponáhľal z Ružinova do nemocnice na Antolskej, kde sme mávali stáž z chirurgickej propedeutiky. Dlhé cestovanie, niekoľko hodín na nohách, otočka domov na obed a o tretej ma čaká už ďalší program. V jednej tenisovej škole trénujem decká, ako sa má správne naháňať žltá loptička. Dá sa to vydržať, ale 5 a pol hodiny v kuse urobí svoje. Skôr ako fyzická námaha unavia na nervy lezúce decká (odborníci ich volajú hyperaktívne :-) ), ktoré musíme učiť skôr pravidlám slušnej výchovy ako správne servovať. A v takýchto chvíľach, keď je človek unavený stereotypnou prácou, sa mu v mysli vynorí všetko, čo ho ťaží na srdci.
Láska je nevyčerpateľný zdroj umenia. Jedna z mála vecí, pre ktoré sa naozaj oplatí žiť napriek všetkému zlému. Ako dúha, ktorá má mnoho farieb, má láska mnoho podôb. Je krásna, na tom sa všetci zhodneme. No vie aj bolieť, kto naozaj miluje, vystavuje svoje srdce do víru života, nehľadí na seba, len na dobro iných. Ale tak to má byť - kto miluje, musí vedieť riskovať.
Svadba je rozhodne veľmi krásna vec. Nemôžem to však objektívne ohodnotiť, vzhľadom na to, že som sa ešte nikdy neoženil. :-) Tento rok som sa ale zúčastnil na pár svadbách, ktoré boli veľmi pekné. Z pocitov, ktoré som vtedy cítil, som napísal túto báseň, netradične určenú pre ženský hlas.
Tak predsa som to dokázal! Je to krásny pocit, namáhať sa pre niečo, dosiahnuť to a zaslúžene vychutnávať ovocie svojej snahy. Konečne je teplejšie, slnečné lúče nás trocha hrejú. Podávame si navzájom ruky, tešíme sa, že sme to zvládli.
Nočný výstup na Kriváň je už dlhoročná tradícia u Saleziánov na Trnávke v Bratislave, kde pôsobím ako animátor. Po minulé roky sa mi nikdy nepodarilo zúčastniť sa tejto akcie, preto som sa tentoraz veľmi tešil. Pri balení som cítil zvláštny nepokoj, niečo ako trému pred skúškou. Keď sa za nami zavreli dvere autobusu, ktorý sa lenivo rozbehol na dlhú cestu, vedel som, že nás čaká niečo, na čo tak ľahko nezabudneme.
