V úvode spomínaná hanba ma premkla, keď som si všimol, kedy som napísal posledný článok na blog.sme.sk. Bolo to asi pred štyrmi rokmi. Všimol som si, že aj keď stále pestujem svojho koníčka -fotografovanie - moje výtvory zapadajú prachom na hardisku a to doslova. Aby som to napravil, podelím sa s Vami o zážitky z jedného výletu. Keď čo i len jedna fotka trochu poteší Vaše zmysly, nebude to nadarmo. Poďme teda k veci:
S Peťom sme si naplánovali zdolať dva vysokotatranské štíty: Predné Solisko a Rysy, s prespaním na Chate pod Soliskom a Chate pod Rysmi. V jedno slnečné jesenné popoludnie sme vystúpili na Štrbskom plese. Keďže sme prišli s väčším časovým predstihom, povedali sme si, že nebudeme hlivieť na chate a zájdeme si na vodopád Skok.
Po niekoľkých cvakoch, v dobrej nálade sme sa vracali naspäť, aby sme sa napojili na modrú značku a vystúpili na Chatu pod Soliskom. Čas sme trošku podcenili, pre moju obvyklú snahu zachytiť všetku krásu okolo seba som západ slnka s Predného Soliska nestihol, ale rýchlonohý Peťo sa ním mohol pokochať. Vynahradil som si nočnou fotkou chaty, nad ktorou sa vynímal Veľký Voz.
Pri nočnom fotení pri chate ma prekvapila líška, ktorú som v tejto nadmorskej výške nečakal. Po výdatnej večeri sme si naplánovali ďalší deň: Ja skočím hore na východ slnka, Peťo pripraví raňajky a po nich sa presunieme na Rysy, 2500 metrový štít, cez ktorý prechádza štátna hranica a ktorý je zároveň najvyšším vrchom Poľska. Večer mi Peťo ešte dal prednášku o svojich ponožkách z merino vlny, ktoré napriek častému používaniu vôbec nesmrdia, čo mi dal vlastnonosne pocítiť. Len neviem či to nebolo preto, že ich mal len prvý deň na sebe :-)
Keď chce mať fotograf dobré fotky, musí vstávať skoro. Svetlo pri východe a západe slnka je neopakovateľné, ktoré žiadny Photoshop nevyrobí. Po budíčku asi o piatej hodine rýchlo stúpam nahor a s radosťou mačkám spúšť, počasie nám prialo.
Predomnou sa vypína hradba Níkzkych Tatier.
Na chate sa stretávam s Peťom, po raňajkách zostupujeme ku Štrbskému plesu, aby sme sa po červenej dostali až ku Popradskému plesu. Po ceste sa kocháme okolitou prírodou. Nadovšetko sa mi páči jesenné sfarbenie hôr a pocukrované štíty Tatier.
Onedlho sa nám otvoril pohľad do Mengusovskej doliny.
Po rýchlom obede stúpame nahor. Dnes to nebude ľahké, dve dvojtisícovky za jeden deň nám dajú isto zabrať. Tešíme sa z krásneho počasia a stretávame len málo turistov, hlavná sezóna už skončila.
Zadýchavame sa pri stúpaní, prevýšenie nám berie sily, ako aj prvý sneh. Unavení sa dostávame na chatu pod Rysmi, do "slobodného kráľovstva Rysy", ako spomína drevená tabuľa. Na chate sa stretávame s dvoma svojskými Trnavčanmi asi v našom veku a neskrývane obdivujeme ich dialekt. Spoločne sa vydávame na vrchol, čaká nás ešte hodina cesty, plus nejaké minúty pre nový sneh.
V sedle Váha sa nám otvára krásny pohľad na Vysoké Tatry. Po krátkej prestávke zdolávame posledné metre, svetlo začína byť ideálne. Na vrchole stretávame ďalších fotografov, bolo tam pomaly viac statívov ako ľudí. Na jeden stacionárny si odvážne stáva jeden turista, aby nám zapózoval.
Smerom na Belienske Tatry bol krásny pohľad.
Takto vyzerajú Malé Rysy.
Potom začalo zapadať slnko, o krásne divadlo, ktoré sa len tak nevidí, sme mali postarané.
Unavení, ale štastní sme sa opatrne vrátili na chatu, na ktorej bola neopakovateľná atmosféra. Škoda, že som nemal síl vytiahnuť foťák. Chata pod Rysmi je bez elektriny, tak nám pri stoloch svietili magické petrolejky, z kúta zneli tóny gitary. Panovala družná atmosféra, viaceré skupinky turistov mali svoje zásoby silného trúnku, s ktorým sa chceli altruisticky podeliť, tak nám štedro nalievali. Počúvali sme dobrácke hádky spomínaných Trnavčanov a ja osobne som fascinovaný, že napriek tomu, aké je Slovensko malé (a krásne), tu máme toľko nárečí, bez ironizovania pekných a zaujímavých. Po silnom trúnku v žalúdku a dvoch dvojtisícovkách v nohách nám klipkali oči, tak sme sa vybrali spať do skromných priční, ktoré však majú svoje vysokohorské čaro. Budíček na východ slnka nad Rysmi sme radi zabudli a rýchlo pozaspávali.
Kto príde na Rysy, nesmie obísť tunajšiu latrínu, z ktorej je radosť vykonávať svoje potreby, či už malé, alebo veľké :-) Okrem krásneho zovňajšku, o ktoré sa postarali zamestnanci chaty sa pýši tým, že predná stena pozostáva z kvalitného skla, cez ktoré ma človek možnosť obdivovať Mengusovkú dolinu.
Na spomínanom skle je napísané: "S týmto pohľadom sa dajú prežiť všetky verše sveta, o horách, o ľuďoch a o láske."
Na Chate pod Rysmi robia vynikajúci čaj. Keď sa pýtame na recept, neoblomný personál bez mihnutia oka hovorí, že jeho chuť majú na svedomí kamzíčie bobky. Ja viem, výrobné tajomstvo musí ostať tajomstvom. Pomaly sa lúčime so slobodným kráľovstvom Rysy, ktoré podľa legendy navštívil sám Lenin. Stretávame na chodníku prvých turistov, ktorí sem prišli zavítať.
Nad Popradským plesom obdivujeme žltý stromček, ktorý kontrastuje so zelenými ihličnanmi.
Mali sme šťastie. Počasie bolo bezchybné a hory nám dovolili našu návštevu.
Milujem jeseň, keď farby stromov hrajú všetkými farbami, obloha je modrá, bez oparu či mráčka, chladný vzduch štípe do očí.
S Peťom sme prespali vo Veľkej Lomnici a na ďalší deň sme sa vrátili do sivej Bratislavy a kolotoča povinností. Posledným bonbónom, ktoré nám príroda a počasie nadelili počas cesty naspäť, bol zaujímavý pohľad na Jaslovské Bohunice.
A s ním aj ja končím svoje spomienky na jesenné Rysy..
