Sám sa nepovažujem za veľkého hubára, len za takého dvojtretinového. Huby rád zbieram, jem, ale nerád čistím. Tejto aktivite ma naučil môj otec, ktorý ochotne riskuje svoj život vo vojenských lesoch na Záhorí, len aby našiel nejaké miesto, kde až tak veľa ľudí nechodí.
Mal som taký nápad, že keď pôjdem na rodinnnej dovolenke vo Vysokých Tatrách na huby, vezmem so sebou aj foťák a nejaké huby, ktoré nájdem si aj pofotím. Aspoň mi ostane nejaká trofej, ktorú nemusíme usušiť a použiť do štedrovečernej kapustnice. Len tie dubáky sa tak ťažko fotia, keď ich chcem nedočkavo odtrhnúť...
Nič sa nemôže vyrovnať tomu, keď človek sa prediera mokrým lesom, nič nevie nájsť a zrazu uvidí pred sebou niečo takéto:
Ešte viac sa človek poteší, keď zazrie rodinku dubákov, podľa možností čo najväčšiu.
A na vrchole blaha je hubár vtedy, keď znenazdajky nájde takýto kus:
Aby ste si vedeli predstaviť aký je veľký, dám tu ešte túto fotku. Kto je z nich krajší?
Tento dubáčisko vážil jedno kilo, ale na sušenie bol už trocha starý a nahradili ho mladšie ročníky.
Zbieranie húb je úžasná vec... Neviem prečo, huby sú pre moju fantáziu a predstavivosť úplnou hračkou. Keď si večer po úspešnom hľadaní ľahnem do postele a zavriem oči, vidím dubáky tak jasne a živo, ako nič iné. Už si len odtrhnúť.
Posledných pár dní dosť veľa pršalo, dúfam, že huby ešte porastú a hubárska sezóna sa tak rýchlo neskončí.
P.S. Nepíšte mi prosím, že som zbieral huby v miestach 5. stupňa ochrany v TANAP-e a odbočil som z turistického chodníka. Viem o tom. A tak trochu tuším, že sa nehovorí "huby", ale "hríby" a nie "ísť na huby", ale "ísť na hríby". Avšak, nemal by byť potom hribár namiesto hubára?
