Išlo o "casting". Mali sme robiť komparz na zločinca. Určite to poznáte z filmov, niekoľko ľudí stojí v rade vedľa seba, držia pred sebou štítok s číslom, do očí im svieti svetlo, aby na svedka nevideli a zrazu sa z tmy ozve hlas: "Tá sedmička, to bol on!" Áno, niečoho takého sme sa mali zúčastniť aj my.
"S tými pásmi si dajte pohov, chlapci," povedal drsne policajt, keď sme sa jednomyseľne rozhodli zapnúť si bezpečnostný pás. Bol to kus tvrdého chlapa, síce nižšej postavy, zato bol asi o 60 kg ťažší ako ja. Určite by sa hodil do filmu Krstný otec na stvárnenie nejakého mafiánskeho zabijaka. Krk žiadny, robustné telo prechádzalo do hlavy ako hlavohruď, pojem známy z knihy English is easy, Csaba is dead, alebo z učebnice stredoškolskej biológie, kapitola pavúkovce.
"Nebojte sa, bude to v pohode," povedal policajt, ako keby sme sa mali báť. My sme sa však tešili, vynechanie výkladu o predvojnových umeleckých avantgardách a nová životná skúsenosť nás príjemne hriali pri srdci.
"Ono sa to nestáva, ale aj keby vás poškodený vybral, nič sa vám nemôže stať, pretože obvinený sa už priznal."
"Tak načo je potom potrebné, aby sme tam išli?" ozval sa Feky.
"Je také pravidlo, že priznanie nestačí, napríklad by tým mohol niekoho kryť," odvetil policajt.
Cestou sme sa dozvedeli aj niečo bližšie o tom prípade. Poškodený bol chlapec v našom veku, ktorého zbili iní dvaja v nejakom pube a nožom mu dorezali tvár. Bola tam však tma, a preto si nepamätal, ako vyzerajú. To bol hlavný dôvod, prečo sme sa mali zúčastniť daného "castingu".
Keď sme podpísali nejaké papiere a nahlásili číslo občianskeho preukazu, všetko sa začalo. Moja predstava pochádzajúca z filmov sa rozplynula ako dym. Žiadna špeciálna tmavá miestosť, kde komparzistom svieti svetlo do očí, žiaden široký výber potencionálnych zločincov. Bola to obyčajná chodba v budove polície, otočená smerom k oknu, kde svietivosť okolo 100 luxov úplne vyhovovala štandardom WHO. Dostal som štítok s číslom tri, Kovi dostal jednotku a Feky dvojku. Policajt a zopár jeho kolegov sa postavili pred nás a zavolali obvineného, ktorý dostal číslo štyri. Bol na nás komický pohľad. Ja, Feky a Kovi sme boli natlačení na seba, obvinený, ktorý sa už priznal, vedel, že je to len formalita. Stál od nás ďalej asi o dva metre, jedna noha povystrčená dopredu, ruka vo vrecku, znudene čakal, kedy už bude koniec.
Zrazu sa objavil poškodený. Na ľavom líci mal dlhú jazvu a zopár štichov. Keď som ho zazrel, všimol som si, že komparzista s číslom štyri je Róm. Vôbec som si neuvedomil podobnosť jeho pokožky so snedou farbou spolužiaka Koviho. Policajt povedal pár slov, na ktoré si vôbec nepamätám a začal sa samotný akt výberu. Poškodený si nás premeriaval, keď zrazu pristúpil ku Kovimu, ukázal naňho a povedal: "To bol on!" Kovi vystrúhal nahlúplu grimasu, obidvoma rukami držal štítok s jednotkou na svojich prsiach a urazene sa usmieval. Feky to zvládal celkom dobre, ale ja som sa musel silne krotiť, aby som nevybuchol smiechom. Usmieval sa aj policajt, žmurkal na nás a naznačoval nám, že je všetko OK. Potom vyzval poškodeného, aby sa ešte raz pokúsil identifikovať páchateľa. Tentokrát si poškodený vyberal oveľa dlhšie. Hrýzol som sa do pery, aby som sa nesmial. Najsmiešnejšie na tom bolo to, že komparzista s číslom štyri ho vôbec nezaujímal a vyberal si len z nás troch. Pristúpil celkom blízko ku Fekymu, potom ku mne... a ozval sa: "Neviem... Nepamätám sa..."
Týmto sa casting skončil. Štítky s číslami sme vrátili, policajt nás odviezol až do školy. V aute som sa v duchu smial nad novou životnou udalosťou, ktorú už asi nikdy nezažijem a tešil som sa na hodinu telesnej výchovy. Hrali sme futbal a Kovi, víťaz "castingu", chytal vynikajúce v bráne.
