Ľudstvo je dnes také zvláštne.
Všade vládne nepokoj.
Bájku vložil som do básne,
čujte teda príbeh môj:
Prišla zima. Nečakane.
Každý na ňu privyká.
V jednom lese na Poľane
niečo veľké uteká. Tučné prasa lúkou beží,
cez to zimné počasie.
Jeho srsť sa hrozne ježí,
od zimy sa zatrasie.
Chce sa zohriať, beží preto,
cez lesy a cez hory.
No horár Jano uvidel ho,
a preto mu hovorí: "Jak tak vidím, je ti zima,
tu moja rada jediná,
zavesím ťa do komína,
bude z teba slanina."
"Slanina? A čože je to?"
Vtom sa prasa spytuje.
"Nevieš? Len sa netráp preto,
je to dobré, sľubujem!" "Tepľúčko ti bude, ver mi!
Peknou vôňou zavoníš!
No fakt, len prosím dôveruj mi,
je to pravda, uvidíš!"
"No tak dobre," prasa vraví,
"keď to tvrdíš, je to tak."
No ako káže rozum zdravý,
je to presne naopak. Keď konečne prišli spolu,
do horárne Janovej,
zamierili smerom dolu,
do údiarne drevenej.
Vtom sa ozval horár Jano:
"Poď sem, nech ťa odfotím,"
no prasa fotil svojou zbraňou,
čo z nej guľka vyletí.
Ako to už v bájkach býva,
poučenie musia mať.
Aj v mojej sa jedno skrýva,
skús si naňho pamätať:
Kadekto po svete chodí,
chce mať z teba slaninu,
no nenechaj sa za nos vodiť,
a preto never nikomu!
