Jedného krásneho dňa (vlastne všetky sú krásne - keď u nás prší, v Austrálii určite svieti slniečko) sa Kráľ Matej rozhodol, že by sveta rád okúsil. Čo bude len tak doma na kráľovskej stolici po daromnici vysedávať! Vstal, spláchol, zavrel dvere WC (miesto, kde aj králi chodia pešo) a vyšiel von. Pretože i hlad mal, a keďže sýty hladnému neverí, najbližší okoloidúci jeho otázke "Kde je najbližší obchod?" ani za mak netrustoval. Možno to bolo naozaj preto, že sýty hladnému neverí a možno preto, že ten človek bol americký turista.
Kráľa Mateja doniesli jeho nohy pred obchod zvaný Lidl, ktorý je postavený na vysokokvalitnej poľskej dodávateľskej báze s rumunskými konexiami. Mlsný jazýček Kráľa Mateja vydal signál po aferentej (čiže dostredivej) dráhe do centra hladu - dostal chuť na niečo sladké. Rád by si dal niečo, čo vídaval doma na kráľovskom stole, niečo ako Snickers, Mars alebo Twix, ako pravý národovec by sa uspokojil aj s Tatrankou, videl však sladkosti pochybných veľkostí, pochybných cien a pochybných názvov, ktoré nikdy nepoznal. "Však to je také lacné, že na Štrbskom plese by som si za to nekúpil ani rez citróna," pomyslel si Matej. To bolo asi preto, že prehliadol nápis "Lidl, ten je lacnejší". Lidl je fakt lacnejší. Kráľ Matej si s údivom a jemnou príchuťou nedôvery obzeral fľašky pív za šesť korún (kde štyri koruny stojí fľaša a dve pivo). Obdivoval, že tieto pivá (lepšie povedané, pivné nápoje - analógia so Sladkou Pani, ktorá nie je vínom, ale vínnym nápojom) majú tie najoriginálnešie názvy, ktoré by im ani básnik nevymyslel. Obdivoval i šampóny, ktoré voňanjú sťaby Activia od Danone, najmä preto, že obsahujú externú proboitickú kultúru, obdivoval i jednoplášťový stan za 350 Sk, v ktorom za daždivého počasia prší o niečo menej, obdivoval i žehliace dosky, halogénové svetlomety i predavačky, najmä tie postaršie, lebo pomladšie tam neboli, až sa ocitol na čerstvom vzduchu, ktorý bol najlacnejší, t.j. zadarmo. "Fuj, v Lidli už nekupujem, pomyslel si Matej a pobral sa ďalej do sveta.
Keď nepríjemné myšlienky vyprchali z jeho hlavy ako bublinky z dvojlitrovej sladenej minerálnej vody z Lidla za 5 Sk, ktorá má dvadsať rokov záruku a neobsahuje žiadne konzervačné látky, pocítil, že hlad je dobrý sluha, ale zlý pán. Keď tu zrazu, znenazdajky, uvidel Kráľ Matej obchodný dom s názvom Tesco. S radosťou doňho vošiel. Tak ako v Lidli žasol nad originálnosťou názvov výrobkou, ktoré tam boli, tu bol sklamaný ich uniformitou, teda jednotvárnosťou, detičky moje chápavé. Bolo tu Tesco mlieko, Tesco jogurty, Tesco víno, Tesco chlieb, Tesco vreckovky, Tesco olej, Tesco čokoláda, Tesco všetko. "Zvláštna ideológia, všetko je tu rovnaké, to neskončí dobre," pomyslel si Kráľ, ktorý bol zároveň Matejom. Vtom uvidel pred sebou rožky za korunu a strašne by sa rád vzdal tej svojej a jeden si kúpil, ale pretože bol ozajstný národovec, ktorý pozná len rohlíky, no nikdy nie rožky, rozhodol sa, že sa svojej koruny nevzdá. K rožku, ktorý si nekúpil, pardón, k rohlíku si kúpil iba šunku. "Desať deka tej Pražskej," povedal Matej, ktorý bol zároveň Kráľom. Keď ju pred Tescom rozbalil, zistil že je naozaj Pražská, lebo kým ju furmani z tej Prahy na voze dotiahli (kone predali na konskú salámu, ktorá sa v Lidli predáva pod názvom Prosciutto de Luxe) táto šunka nadobudla zelený nádych. "Tá šunka je zelená," povedal Matej. Tesco predavačka s Tesco oblečením nemohla vyjsť z Tesco údivu. "Prepáčte," povedala jachtavým hlasom, "myslela som si, že ste vegetarián, dala som vám omylom Brokolicovú, nie Pražskú." Kráľ Matej ju s nízkohorským príplatkom vymenil za Debrecínsku, na ktorej si pochutnal, lebo Debrecín je bližšie k Bratislave ako Praha. "Debrecínka bola dobrá, ale v Tescu už nekupujem," rozhodol sa Matej po spomienke na brokolicovú šunku.
Keď Kráľ Matej konečne zahnal svoj hlad, dostavil ďalší problém ako na koni. "Nohy ma už bolia s toho chodenia, koňa by som potreboval!" skrsol nápad v jeho hlave, na videku tomu hovoria, že gebuľa. Koňom pravdaže rozumieme dvojkolesového horského huculského tátoša. Vtom Matejovo oko zočilo pred sebou stáť Kaufland, ktorý je tiež ten najlacnejší, ako sa Matej dopočul. Keď donesiete účet za nejakú vec, ktorá je inde lacnejšia, rozdiel vám spoľahlivo vrátia. "To by ma len zaujímalo, koľko ľudí to už využilo," pomyslel si Matej. Zo všetkého najviac ho fascinoval rozhlas, z ktorého sa v kuse ozývalo: "Predavačka tá a tá dostavte sa prosím tam a tam", takým rýchlym hlasom, až to nebolo príjemné. Ďalej sa ozýval príjemnejší mužský hlas, ktorý ubezpečoval, že v Kauflande sú čerstvé a chutné výrobky, že budete rýchlo obslúžení a hlas nezabudol popriať "príjemný a ničím nerušený nákup". Vtom, stál tam on, Matejovho srdca šampión - dvojkolesový žrebec, a to len za 3999 Sk. Matej ho zobral za uzdu a tátoš sa nevzpieral. Aj keď mu srdce hovorilo, že za takú cenu a k tomu ešte v Kauflande čistokrvného koňa nekúpi, nedal si povedať. Hlas mal pravdu - pri pokladni stál iba chvíľku a už sa chystal zaplatiť svojou kráľovskou kreditnou kartou. "Takže bude to 4999 Sk," povedala predavačka. "Ako to, však stojí o tisícku menej," ohradil sa Matej. "Tá akcia sa vzťahuje na výstavný exemplár, ktorý je nepredajný," zaznela odpoveď. "No tak dobre," povedal Matej, lebo aj to bola dobrá cena. "Nejako to nejde, skúste to ešte raz," povedala predavačka, potom čo Kráľ Matej vyťukal do prístroja svoj tajný kód. Skúsil to druhý krát, no ani tentoraz to nevyšlo. "Budete musieť zaplatiť v hotovosti," mykla plecami predavačka. Matej bez slova, no riadne napálený otvoril svoj mešec a vyňal peniaze. Zhodou okolností mal pri sebe taký obnos dukátov, však to bol Kráľov syn. Tátoša svojho za zubadlo zobral a vyšiel s ním von. Len tak pre zaujímavosť sa pozrel do bankomatu, koľko mu v jeho pokladnici toliarov zostalo. A zopár vláskov, možno aj zlatých mu razom ošedivelo, keď uvidel výsledok: Za svojho tátoša zaplatil trikrát, dva razy po sebe, keď vyťukal svoj tajný kód a tretíkrát v hotovosti. "Fuj, fuj, hnusný podvod, hnusný Kaufland, odpľul si Matej. "V Kauflande už nekupujem," dodal tichým hlasom.
Kráľ Matej však zabudol na jednu podstatnú vec. S cenou zákonite rastie aj kvalita, tým pádom bol jeho žrebec triktrát kvalitnejší ako predtým. No Matejovi začali opäť za prednou stenou brušnou muzikanti vyhrávať, lebo čas už pokročil a večera mala prísť. Sediac na silnom tátošovi, Matej uvidel žltočervený dom, ženským menom Billa zvaný. Uviazal svojho trikrát kvalitnejšieho koňa za uzdu a vybral sa k vozíkom, do ktorého by sa zmestila aj tehotná hrošica v treťom trimestri gravidity. Matejovi sa už pred očami mihala šunčička, chlebíček, vajíčko, malo to však jeden problém. Aby nákupný to vozík odopäť mohol, desaťkorunový toliar doňho vložiť musel. Avšak všetko jeho imanie išlo na jeho koňa a ani deravý groš mu neostal. Keď tu zrazu, tisíc striel do tvojej pečene, nejaký zlodej odopäl Matejovho koňa a zosadol z neho až za siedmymi horami a ôsmou Mlynskou dolinou. Tak to už bolo na Mateja priveľa. "Fuj, fuj, fuj, zlodejská Billa, nikdy tu už ani sáčok nekúpim," nadával Matej na Billu, akoby mu tá niečo ukradla. Nahnevaný, hladný a zničený sa pobral domov do Vrakunského kráľovstva.
Táto rozprávka sa stala tak, ako je napísaná, nech sa mi monitor, za ktorým sedím, na prach rozpadne, ak nevravím pravdu. Ale keď si vymýšľam, ako to už v rozprávkach býva, nezúfajte, ľahko sa to môže stať aj vám.
Kráľ Matej, fuj, fuj, už nikdy nešiel nakupovať. A žije nadaľej vo svojom Vrakunskom kráľovstve, ak neumrel od hladu.
