Príbeh sa začína v raňajších hodinách stredoeurópskeho času. Byt je prázdny, je v ňom len hlava rodiny, ktorá sa stále sťažuje, že musí skoro vstávať do práce. Práve je v kuchyni a nervózne podupkáva pri kanvici vody, ktorá má o chvíľu zovrieť. Hlava rodiny hovorí, že zase nič nestihne. Do šálky si sype dve lyžičky kávy a zalieva horúcou vodou. No tak, no tak, hovorí nervózne hlava. Náhlivo vyberá nádobku z cukrom a osladí si kávu. Ochutná ju.
A v tom sa stalo to, čo sa stáva a mnohokrát ešte stane. Fuj, kričí hlava, vypľúva kávu do umývadla a nádobu z kuchynskou soľou, ktorá mala byť cukrom hádže na stôl. Pol kila chloridu sodného sa rozsype po stole. Upracem to, keď sa vrátim, zasa nič nestíham, hovorí hlava a odchádza do práce.
Dvere sa zabuchli, nastalo ticho. A s ňou príležitosť pre zrnká soli spraviť niečo, vďaka čomu sa na nich len tak ľahko nezabudne.
"Tak to sme ale dopadli," hovorí jedno zrnko soli.
"Tomu ver," hovorí druhé.
"Tomu ver!" pridávajú sa ďalšie.
"Nikto si nás neváži, všetci sa k nám správajú hrubo! A pritom naša cena je nad zlato a nad zlato je dobrá rada, a ja vám teda radím..."
"Buď ticho! Si len jedno zrnko soli, jedno z milióna, nič neznamenáš, podobne ako Jozef Mak!"
"Človek milióóóón," usedavo sa rozplakalo ďalšie zrnko, ktoré sa vzápätí rozpustilo vo svojich slaných slzách. Bolo to značne nerozumné riešenie, takto ukončiť svoj život, ale koniec koncov, aj zrnko soli je len človek, ktorý je omylný.
"Všetci raz takto skončíme," komentovalo smrť svojho kamaráta ďalšie zrnko. "Hodia nás do polievky, na chleba s cibuľou, alebo sa rozpustíme v absolútnej alebo relatívnej vlhkosti ovzdušia. Všetci raz takto skončíme."
"Nikto si nás nevšimne, nič po nás neostane, ani slaný fľak..."
"Každý na nás zabudne, sme úplné nuly..."
Takto a veľmi podobne lamentovali zrnká, keď tu zrazu povstal veľkých syn ich národa a zakričal na plné hrdlo: "Tichóóóóóóóó! Ticho tu bude!" A fakt. Ticho to tam bolo.
"Všetci ma počúvajte! Je síce pravda, že sme malé, slabé zrnká soli a nebudeme žiť naveky. Skôr či neskôr sa rozpustíme a nič po nás neostane. Ale nie sme také bezvýznamné, ako si všetci myslíte! Sme dôležitou súčasťou elektrolytov, tým pádom sa vyskytujeme v sére človeka, autobateriách, vo všetkých moriach, v slzách a neviem kde ešte. Bez nás by život neexistoval! Jedlám dodávame chuť, síce sa pritom rozpustíme a stratíme svoj život, ale získame tak dobro iných a to už niečo znamená. Aj za kúsok dobra sa oplatí zomrieť! Sme malé, slabé, ale je nás veľa. Keď spojíme svoje sily, môžeme veľa dokázať. Tak veľa, že sa na nás tak rýchlo nezabudne! A môžme sa stať... nesmrteľní - ó, áno nesmrteľní, ako sa píše v múdrej knihe - svojim dielom si nesmrteľný, Gilgameš - tak aj na naše dielo..."
"Ináč akože to kto bol, že Gilgameš?" ozve sa niekto vzadu.
"Kráľ Uruku, ty trdlo, nečítal si prvácku literatúru?" nahnevane odsekne veľký syn národa. "Svojim dielom sa staneme nesmrteľnými a nikto na nás nezabudne. A hneď vám vysvetlím, čo máte urobiť. Syn hlavy rodiny príde domov, zoberie svoj foťák, odfotí naše dielo a dá nás na blog. Tým sa staneme nesmrteľnými. Len musíte urobiť, čo vám poviem..."
Hoci sú niekdy zrnká soli hlúpe a nevedia sa dohodnúť, po príchode domov som ich uvidel na kuchynskom stole - ako keby mi chceli niečo povedať. Zobral som svoj foťák a sľúbil som im, že všetko čo uvidím, dám na blog. Ja som to pochopil takto:
Každé zrnko soli má svoju hodnotu a je dôležité. A najmä vtedy, keď je soľ nad zlato...
Povedali mi, že teraz už majú novú chuť do života a dosiahli zvláštnu rovnováhu...
Popriali mi veľa lásky...
...šťastia...
...a nádeje...
...a nakoniec sme povedali, že v jednote je sila, ktorá hýbe svetom.
Až mi bolo ľúto, keď som ich zo stola sypal naspäť do nádobky. Vyzerali spokojné, že spravili niečo, kvôli čomu ostanú ešte dlho a dlho v pamäti ľudí. Už si nemysleli, že sú zbytočné a smrti rozpustením sa vôbec nebáli - však práve zrnká soli sú tie, ktoré dodávajú životu tú správnu chuť. A tak som ich položil na kredenc, ktorý sa dnes volá kuchynská linka, kde žijú, pokiaľ sa rozpustia.
