Samozrejmé je aj to, že nie každému sa padanie kameňov páči. Nie každý ho chápe ako padanie prekážok – niekomu sa už odstránenie prvého kameňa javí ako búranie systému. V školách je veľa ľudí, ktorých roky presviedčali, že kameňov sa neslobodno dotýkať a treba ísť len vychodenými chodníčkami pomedzi tieto „bezpečné“ bariéry. Kam tá cesta vedie – na to nebolo slobodno sa pýtať. Netreba ich odsudzovať. Potrebujú pomoc. Nie vedenie za ručičku, ale povzbudenie k slobode, ktorá so sebou prináša aj zodpovednosť.
K dobrým reformným krokom v regionálnom školstve, ktoré sa podarilo zrealizovať počas končiaceho volebného obdobia, nepochybne patrí normatívny spôsob financovania, posilnenie kompetencií rád školy alebo nový systém maturít. Tieto prvé kamene domina reformy vzdelávania, ako sa dalo očakávať, neboli kompatibilné s celkovým legislatívnym prostredím. Tu sa ukázalo, že príslušná sekcia ministerstva školstva, a asi ani vyššie štruktúry, neboli celkom pripravené na domino, ktoré dali do pohybu. A tak namiesto usmerňovania domina sa začali hľadať cesty a spôsoby, ako to celé pribrzdiť, či dokonca pozastaviť. Skupina aktivistov a odborníkov zo škôl všetkých stupňov, z mimovládnych organizácií, ale aj priamo z rezortu pritom ponúkala svoje sily a navrhovala ďalšie reformné kroky, ktorých ambíciou bolo riadiť reformné domino namiesto jeho brzdenia. Na rozhodujúcich postoch však vládla príliš veľká zahľadenosť do seba. Iste, reformný tlak nebol masový – namiesto podpory bol však zo strany ministerstva skôr potláčaný.
Zlom nastal na jar minulého roka, v súvislosti s maturitným kiksom a emotívnou reakciou vtedajšieho štátneho tajomníka na nepoužiteľný návrh školského zákona z dielne sekcie regionálneho školstva. Vtedajší minister akoby vystúpil z tieňa vlastného úradu. Akoby ťažisko svojho záujmu preniesol z vysokých škôl na nižšie stupne vzdelávania. Otázka: prečo tak neskoro? je síce legitímna, ale odpusťme si ju. Výsledkom tejto zmeny je už o necelý rok pripravený iný školský zákon. Určite nie dokonalý, ale použiteľný, ba dokonca dobrý.
Čo keby sa parlament správal inak a chcel by sa týmto zákonom zaoberať? Aké ďalšie kamene domina by sa museli dať do pohybu? Jednou z najdôležitejších zmien, ktoré by museli nasledovať, je zmena obsahu vzdelávania. Zákon predpokladá nielen zmenu obsahovej náplne, ale aj zmenu v spôsobe tvorby obsahu. V súčasnom systéme rezortných ústavov sú v tejto oblasti kľúčovými hráčmi Štátny pedagogickú ústav (ŠPÚ) a Štátny inštitút odborného vzdelávania (ŠIOV). Je dôležité, aby jeho pracovníci dokázali naplniť štátom požadované kurikulum naozaj kvalitným a pre život potrebným obsahom. Rovnako je však dôležité, aby dokázali prenechať časť svojich doterajších právomocí pri tvorbe obsahu priamo učiteľom a školám. Podľa Milénia až 40% obsahu má vznikať priamo v školách. Ako sa hovorí: dôveru dostáva ten, kto ju rozdáva. Sú ŠPÚ a ŠIOV na túto zmenu pripravené?
V tlači (.týždeň č. 9/2006 a 12/2006) prebehla polemika, ktorá dáva tušiť, že odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná. Internetová stránka ŠPÚ túto domnienku potvrdzuje. Nájdeme tu informácie o dvoch projektoch, ktoré ústav realizuje s podporou ESF. V materiáloch k jednému z nich nájdeme takéto odporúčanie: „Znížiť počet variantov učebných plánov z hľadiska výučby cudzích jazykov maximálne na dva, resp. zjednotiť ich na jeden povinný štandard...“ Nasleduje presné určenie, koľko jazykov sa žiak môže učiť na základnej škole, v ktorých ročníkoch a s akou hodinovou dotáciou... V materiáloch k druhému projektu čítame: „Obsah vzdelávania by mal byť tvorený na dvoch úrovniach: centrálnej a školskej. ... Princíp dvojstupňovej tvorby vzdelávacích programov predpokladá, že základné pedagogické dokumenty na centrálnej úrovni spolu s istými pravidlami sú len záväzným podkladom pre tvorbu základných pedagogických dokumentov na školskej úrovni. ... To znamená, že škola si vytvára svoj učebný plán.“ Zdá sa, že tieto dve koncepcie sú veľmi ťažko zlučiteľné. Z hľadiska rezortného výskumu na tom nie je nič zlé. Z hľadiska vzdelávacej politiky si však musíme vybrať: chceme jeden povinný štandard učebných plánov (čiže jednotnú školu), alebo chceme, aby si školy vytvárali vlastné vzdelávacie programy (čiže pestrú ponuku škôl)? Výskumné pracovisko ponúka alternatívy – rozhodnúť sa musí minister. Možno ten súčasný, možno budúci. Obávam sa, že ak si zvolí jednotnú školu, nenájdeme o desať rokov v triedach už ani tých zopár zanietených učiteľov s vlastnou tvárou, ktorí tam dnes ešte napodiv sú.
