Nový Zéland bol vždy mojou najvysnívanejšou krajinou. Tajomný, takmer nepredstaviteľne vzdialený, s dych berúcou prírodou, ktorá sa do veľkej miery vyvíjala svojou vlastnou cestou. Súostrovie, akoby ukryté pred zvyškom sveta, a po dlhú dobu aj pred zrakmi bádateľov, dobrodruhov či objaviteľov. Svätý grál mojich cestovateľských snov.
Už len jeho názov vzbudzuje pozornosť, akoby ani nešlo o miesto na Zemi. Avšak, tak ako za všetko v našich životoch, aj za cestu na Nový Zéland je nutné zaplatiť. Človek si ju musí zaslúžiť a nie je pre každého. Nemyslím tým iba financie, aj keď tie sú, samozrejme, tiež kľúčové. Pokiaľ sa bojíte lietať alebo neobsedíte v lietadle dlhšiu dobu, tak vás sklamem. Lety na Nový Zéland patria k tým najdlhším a časovo najnáročnejším na svete. Je to daň, ktorú musíte zaplatiť, ale v porovnaní s tým čo za to dostanete, je to iba bagateľ.
Keďže je Nový Zéland tak veľmi vzdialený, neexistuje v dnešnej dobe žiadny komerčný let umožňujúci dolet zo Strednej Európy bez medzipristátia. Preto je len otázkou preferencií každého cestovateľa, ako si túto cestu rozkúskuje. My sme si zvolili cestu cez Katar, kam nám let trval príjemných 5 hodín a 30 minút. Následne po krátkom oddychu v hlavnom meste Doha, na jednom z najkrajších letísk na svete, s vlastným lesom a autonómnym metrom, sme sa vydali na oveľa náročnejšiu cestu. Čakal nás viac ako sedemnásťhodinový let na Severný ostrov do mesta Auckland. Tento let je taký dlhý, že si počas neho stihnete pozrieť celú trilógiu Pána prsteňov a k tomu ešte aj celú trilógiu Hobbita (dokopy je to 17,2 hodiny). Táto kombinácia dá zabrať aj tým najskalnejším fanúšikom tvorby J. R. R. Tolkiena, ktorú bravúrne oživil Peter Jackson. Ten svojimi filmami Nový Zéland doslova preslávil. Let sa dá, samozrejme, prežiť, len to chce trochu odhodlania. Pokiaľ si napríklad zvolíte Qatar Airways ako my, tak vám ho s vysokou pravdepodobnosťou spríjemní moderný Airbus A 350. Ten je priam stavaný na lety na dlhé vzdialenosti a v prípade tejto leteckej spoločnosti aj dobre vybavený.
Nový Zéland tvoria primárne dva rozsiahle ostrovy - Severný ostrov a Južný ostrov. Sú ako dve nádherné sestry. Ale ako to už v živote býva, každá je úplne iná. Jedna je jemná, príjemná, vždy uhladená, a tá druhá je drsnejšia, drzejšia a divokejšia. Do ktorej sa zaľúbite, je len na vás. Veľakrát som sa stretol s otázkou, či sa mi viac páči Severný alebo Južný ostrov, a poviem vám - je to veľká dilema. Odpoveď si do konca článku nechám pre seba. Môžem však povedať, že treba spoznať oba, a ideálne je, ak si na každý z nich vyhradíte dostatok času. Prísť na Nový Zéland a vidieť iba jeden z ostrovov by bola veľká škoda.
História
Ešte predtým, ako sem prišli prví ľudskí osadníci, bol Nový Zéland doslova rajom na Zemi. Jeho skoré odtrhnutie od prakontinentu Gondwana mu umožnilo celkom jedinečný a izolovaný vývoj. Dodnes sa tu nachádza množstvo rastlín a živočíchov, ktoré nenájdeme nikde inde na svete. V celej krajine nežil žiadny väčší predátor, a tak prekypovala množstvom zvierat, z ktorých niektoré neboli ani evolučne pripravené na boj o prežitie. Preto okolo roku 800 nášho letopočtu po príchode prvých osadníkov, príslušníkov polynézskych kmeňov - Maorov, začalo dochádzať k postupnej zmene. Tá mala za následok aj vyhubenie nelietavých vtákov moa. Okrem toho Maorovia vo väčšom množstve rúbali vzácne stromy Kauri, stavali si z nich kanoe a obydlia a ich gumu využívali ako materiál na zakladanie ohňa. Množstvo lesov aj vypaľovali, aby získali životný priestor na inak v tej dobe silne zalesnenom Novom Zélande. Maorovia však boli s prírodou spätí, a tak skutočný zásah do miestneho ekosystému prišiel až po príchode Európanov. Prvým Európanom, ktorý sa dokázateľne priplavil k pobrežiu Nového Zélandu, bol v roku 1642 holandský moreplavec Abel Tasman. Ten pristál na severe Južného ostrova, kde prišiel do kontaktu s miestnymi kmeňmi. Tým sa jeho príchod príliš nepozdával a situácia vyústila do ozbrojeného stretu. Tasman prišiel o štyroch členov posádky, a keďže objavenie Nového Zélandu nebolo cieľom jeho misie, tak iba krajinu zaznačil na mape, nazval ju Zeelandom a odplával ďalej. Vtedajšie obyvateľstvo bolo zložené z väčšieho množstva kmeňov, ktoré medzi sebou často bojovali. Keďže kmene obývali rozsiahle územia a miesta bolo dosť pre každého, tieto boje neboli motivované spormi o pôdu, ale skôr išlo o osobné spory. Napríklad pomsta za to, že niekto niekoho urazil. Znovuobjavenie Nového Zélandu sa uskutočnilo až o 127 rokov neskôr pod vedením legendárneho moreplavca Jamesa Cooka (roku 1769). Ten oboplával oba hlavné ostrovy, riadne ich geograficky zdokumentoval a zapísal do mapy. Územie prehlásil za prináležiace Veľkej Británii a tak otvoril cestu neskorším výpravám osadníkov, ktoré sa začali uskutočňovať v 20. rokoch 19. storočia. Tieto výpravy a následné zakladanie osád boli pomerne krvavé. Maorom sa nepáčilo, že im Briti začali zaberať územie. Časom však spory postupne ochabli, a to najmä vďaka obchodu. Briti predávali Maorom tovar, ktorý sa im zišiel, a to najmä zbrane. Tie však miestne kmene nevyužívali iba na lov zvierat, ale aj na vybavovanie si vzájomných účtov. Keďže však Britov nebolo veľa a územia bolo dostatok pre každého, neprišlo k útoku, ktorý by bol britské osady zlikvidoval. Maorovia si mysleli, že sa Briti nebudú vo veľkom rozrastať a že si nebudú robiť nároky na územné zisky. Neskutočne sa mýlili. Európania začali byť chamtiví a chceli miestne zdroje. Pôdu, drevo, veľrybí tuk, všetko čo sa dalo speňažiť. Z toho dôvodu vznikali nové konflikty, ktoré vyústili v roku 1860 do podpisu zmluvy z Waitangi. Tá je súčasťou novozélandského práva dodnes. Maorovia sa v nej vzdali suverenity a na oplátku im bolo garantované vlastníctvo pôdy. Stali sa rovnocennými občanmi Veľkej Británie. Ako však dnes vieme, postupne sa z nich stala menšina (aktuálne okolo 35 % obyvateľstva), a taktiež postupom času prišli o väčšinu pôdy. Dodnes mnohí z nich cítia krivdu. Aby bol tento stručný náhľad do histórie úplný, nemôžeme zabudnúť ani na výraznú pomoc Nového Zélandu počas prvej a druhej svetovej vojny. V prvej svetovej vojne bol zabitý alebo zranený každý tretí novozélandský muž, pričom celkový počet mužov povolaných na pomoc Británii bol 100 000. V druhej svetovej vojne Nový Zéland stratil najviac vojakov v prepočte na počet obyvateľov. Zaplatil tým obrovskú daň a prispel k slobode nás Európanov.
Severný ostrov (Te-Ika-a-Maui)
Nový Zéland je ako svet vo svete. Je neskutočne rozmanitý. Jeho najsevernejšia časť, nazývaná Northland, leží v subtropickom pásme. Nájdete tu viacero nekonečných pláži s bielym pieskom a aj miesta, kde sa dá v lete príjemne okúpať. Pri ceste do Northlandu ma najviac prekvapila nenápadná oblasť neďaleko najsevernejšieho bodu Nového Zélandu, nazývaného Cape Reinga. Inak krásne zelená krajina sa zrazu na prelome oddelenom lesom mení na púštne duny. Je to ako brána do iného sveta. Rozhranie medzi životom a mŕtvou pustatinou.
Celý Severný ostrov je pokrytý zeleňou všemožných odtieňov. Nápadne mi pripomína Škótsko, len tu chýbajú tie malebné kamenné ploty a hrady. Krajina je kopcovitého rázu a v porovnaní so Škótskom je tu viac lesov, ale výrazne menej ako napríklad na Slovensku. Je cítiť, že Severný ostrov prešiel za posledné storočia rozsiahlym výrubom, keď lesy museli ustúpiť poľnohospodárstvu. Celá krajina je poľnohospodársky orientovaná, so zameraním najmä na chov zvierat, ktorým dominujú ovce. Tých je tu na každom rohu neúrekom a vďaka nim je kopcovitá krajina neustále pekne „pokosená“. Dodáva jej to rozprávkový rozmer. Ovce miestni obyvatelia chovajú najmä kvôli vlne merino, ktorá patrí medzi tie najkvalitnejšie a najdrahšie na svete. Na celom Severnom ostrove strieda jedna rozsiahla farma druhú. Zvieratá sa voľne pohybujú po veľkých pozemkoch a spásajú trávu. Dokonale zapadajú do okolitej kopcovitej prírody, modelovanej dávnou sopečnou činnosťou. Ani po stovkách prejdených kilometrov sa mi pohľad z okna autobusu nezunuje. Malý tip. Aby boli čapice, šály, svetre či iné oblečenie nie len teplé, ale aj jemné a ľahké, Novozélanďania pridávajú do vlny merino aj srsť z possuma, čo je istý druh vačice. Vyzerá ako väčší potkan. Pokiaľ sa raz na Novom Zélande ocitnete, oplatí sa kúpiť si takéto oblečenie. Cenovo je dostupnejšie ako v Európe a je krásne funkčné.
Jednou z najkrajších oblastí, kde sa môžete kochať nekonečným množstvom malých kopčekov sfarbených do zelena a pokrytých stádami oviec, je jednoznačne Matamata. Toto miesto je preslávené najmä vďaka režisérovi Petrovi Jacksonovi, ktorý tu umiestnil slávny Hobbiton, rodisko Froda Bublíka z Pána prsteňov. Traduje sa legenda, že keď Peter Jackson hľadal miesto, ktoré by stvárnilo hobbitiu dedinku, letel ponad Matamata helikoptérou. Tak veľmi ho očarila jedna z miestnych fariem, že na nej pristál a zaklopal farmárovi na dvere. Dal mu ponuku, ktorá sa neodmieta, a zvyšok je už história. Hobbiton je dodnes vyhľadávanou atrakciou. Pre fanúšikov Tolkienovej tvorby je to povinná zastávka. Oplatí sa však Hobbiton navštíviť aj bežnému turistovi? Jednoznačne áno. Priznám sa, že som pred odletom na Nový Zéland nemal veľké očakávania od hobbitej dedinky, ale naozaj to stálo zato. Už keď vás neočarí stále udržiavaná, vierohodne vytvorená hobbitia dedinka, tak vám dych vyrazí miestna príroda. Staré mohutné stromy, jazierko, kopčeky, všetko ako z rozprávky.
Príroda
Keď už spomínam stromy, v rámci lesného porastu sa na Novom Zélande okrem iného nachádzajú majestátne stromy Kauri, ktoré dorastajú až do výšky 50 metrov s obvodom kmeňov aj 16 metrov. Sú veľmi vzácne a pre miestnych priam posvätné. Skutoční králi Novozélandských lesov. Ich počet prudko klesol po príchode Európanov, ktorí ich decimovali a používali na stavbu domov a lodí. Dnes ich však Novozélanďania príkladne chránia vo vytvorených rezerváciách, a tak ich najväčším nepriateľom už nie je človek, ale patogén Phytophthora agathidicida. Ochranu stromov berú v rezerváciách tak vážne, že si pri vstupe musí každý návštevník povinne očistiť topánky a až následne môže prejsť turniketom. Celkovo mám pocit, že si tu ľudia svoje prírodné bohatstvo mimoriadne uvedomujú a náležite vážia. K ďalším z mnohých prírodných klenotov tohto odľahlého ostrovného štátu patrí určite aj Leptospermum scoparium. Že neviete, čo to je? Ani ja som to nevedel, ale google mi pomohol. Keď však poviem manuka, a najmä med manuka, tak mnohí z vás určite rozpoznajú, že ide o jeden z najkvalitnejších a najvzácnejších medov. Získava sa práve z kvetov tejto rastliny, vyzerajúcej ako ker alebo menši hustý strom. Tá rastie iba na Novom Zélande a celková ročná produkcia pravého manukového medu je odhadovaná iba na približne necelé dve tony, čo mu dodáva na exkluzivite. Samotný med je chuťovo intenzívny, výživný, krémový, a predáva sa v oveľa menších baleniach ako slovenský med. Bežne sa balí po 250 gramoch a jeho cena je v desiatkach Eur.
Nový Zéland leží na rozhraní dvoch tektonických dosiek, a tak sa dá povedať, že je v neustálom pohybe. Vďaka sopečnej činnosti tu môžete navštíviť jedno z najkrajších a najzaujímavejších miest na Severnom ostrove, a možno dokonca aj na svete. Rotorua je oblasť, kde sa nachádza množstvo gejzírov, horúcich prameňov či bublajúcich bahenných jazierok. Prírodné rezervácie vás zavedú akoby do iného sveta. Starého, drsného a pripomínajúceho pravek. Nič také som na svojich cestách doposiaľ nezažil.
Jazerá a jazierka rôznych farieb. Modré, zelené, hnedé, žlté či oranžové, voda tryskajúca zo zeme, dym držiaci sa nad hladinou jazera, akoby naň niekto vysypal suchý ľad, či dym stúpajúci z trhlín v kopcoch. Neskutočné prírodné divadlo, dych berúce, a to doslova. Okrem toho, že som zaskočený krásou prírody, tak mi trochu berie dych aj silný sírnatý zápach, poprípade zápach pripomínajúci smrad pokazených vajec. Ale to patrí k tektonickej činnosti a dotvára to autentickosť.
Na druhej strane, keď sa večer v Rotorue s kamarátmi ponoríme do horúcich prameňov, tak je to neskutočne uvoľňujúci pocit. Do toho jemné kvapky dažďa, či studená voda v prírodnom jazere dokonale regenerujú naše rozbité cestovateľské telá. Miestna príroda lieči, a to doslova. Nie len ducha ale aj telo.
Kultúra
Zvyky a tradície sú súčasťou kultúry každej spoločnosti. Inak to nie je ani na Novom Zélande, kde sa hlavné kultúrne centrum koncentruje v okolí termálnej oblasti Rotorua. Pre Maorov bolo toto miesto vždy posvätné, čoho dôkazom je aj pomenovanie Wai-O-Tapu, ktoré dali jednému z miestnych prameňov. V preklade to znamená Posvätné vody. Nie je to iba legendárny tanec Haka, ale aj Ta Moko, tradičné a veľmi bolestivé umenie tetovania, alebo aj techniky vyrezávania dreva či tvorby umeleckých alebo ochranných predmetov zo zeleného nefritu. Všetky tradície a zvyky nazývajú Maorovia Tikanga. Napríklad Manaakitanga odkazuje na pohostinnosť, láskavosť a prístup k hosťom či vzájomný rešpekt. Kaitiakitanga zase na ochranu prírody.
Haka
Keď sa spomenie Haka, každému asi napadne bojový tanec v podaní Novozélandského rugby tímu. Haka však v skutočnosti nie je jeden tanec, ale súbor tancov, ktoré sa tancujú pri rôznych príležitostiach.
Najznámejší je samozrejme Peruperu, bojová Haka. Ide o tanec, ktorým sa bojovníci pripravovali na boj. Hecovali sa a dostávali sa takmer do tranzu, čím zastrašovali nepriateľa. Tanec Peruperu nie je mužský tanec, ako si veľa ľudí myslí. Tancujú ho aj ženy. Zapájajú sa pri ňom všetky svaly tela a tváre. Vedeli ste napríklad, že keď sa išli maorské kmene stretnúť, podľa čoho bol ihneď z diaľky zrejmý ich úmysel? Pokiaľ išli vpredu ženy a za nimi muži, stretnutie bolo s dobrým úmyslom. Pokiaľ však išli vpredu muži a ženy za nimi, tak išlo o bojové stretnutie. Ako som ale spomínal, Haka sa tancovala pri rôznych ceremóniách ako vítanie hosťov, oslavy, pohreby, alebo pri dosiahnutí úspechov. Práve v okolí Rotorua sme mali s priateľmi príležitosť Haku vidieť a aj tancovať, čo bol veľký zážitok. Nie len pre nás, ale aj pre tých, čo to sledovali a natáčali.
Severný ostrov sme prešli od jeho najsevernejšieho bodu až po hlavné mesto Wellington. Strávili sme pár dni aj v najväčšom meste Nového Zélandu, ktorým je Auckland. Ten vo mne zanechal dobrý dojem. Nájdete tu veľa pekných parkov, kaviarne, múzeá, ale aj dominantu mesta, ktorou je televízna veža Sky Tower. Tá meria 328 metrov a ponúka nádherný výhľad. Tí odvážnejší si z nej môžu skočiť na lane alebo sa poprechádzať po jej vonkajšom okraji. Pokiaľ sa však raz ocitnete v Aucklande, odporúčam, aby ste sa odviezli v zálive na lodiach, ktoré slúžia ako naše MHD. Napríklad do Devonportu, odkiaľ máte nádherný výhľad na celý downtown priamo z vrcholu vulkanického kužeľa Takarunga. Keďže sa Auckland nachádza v aktívnom vulkanickom poli, takýchto kužeľov sa v jeho okolí nachádza približne 50 a sú miestom vyhľadávaným turistami z celého sveta.
Špecialitou Nového Zélandu je, že sa viete v jeden deň okúpať v oceáne a na druhý deň lyžovať. To všetko dokážete zvládnuť pri návšteve Severného ostrova. My sme navštívili moderné a veľmi príjemné lyžiarske centrum Whakapapa, odkiaľ máte krásny výhľad nielen na celé okolie, ale aj na legendárny stratovulkán Mount Ngauruhoe. Ach, tieto maorské názvy. Čo takto Mount Doom alebo hora osudu? Áno, je to miesto, kde Frodo zničil prsteň moci. Pre mňa to bol jeden z najkrajších pohľadov na Novom Zélande, počasie nám dožičilo výbornú viditeľnosť.
Je čas opustiť Severný ostrov a preplaviť sa cez Cookov prieliv na Južný ostrov. Som vďačný za všetko, čo som doposiaľ na Novom Zélande zažil, ale som aj plný očakávaní, čo ma s priateľmi ešte čaká. Prezradím len, že keď sa cez Cookov prieliv o niekoľko dní preplavím späť do Wellingtonu, odnesiem si z Južného ostrova veľa zážitkov. Presvedčí ma, že je ešte o málinko úžasnejší ako jeho severná dvojička.
Jazyková korektúra: Ivan Uhrin
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
