Kirgizsko - Z konského sedla až po pláže Issyk-Kul

Písmo: A- | A+

Spoznávať krajinu z výšky konského sedla je vždy unikátny zážitok. Naša cesta Kirgizskom pokračuje a toto je jej druhá časť.

Ráno sa budím celkom dolámaný a snažím sa zo seba opäť vykresať človeka. V takýchto chvíľach ma dokáže rozčúliť pohľad na kamaráta Andreja, ktorý vždy vstane skôr a potom sviežo pocupkáva naokolo kým ja sa ešte len spamätávam. Trochu energie mi dodáva myšlienka na dobrú rannú kávičku, ktorú mam rád a ktorú si zvyknem doma dopriať každý deň, mobilizujem svoje sily, dávam sa dokopy a plný očakávaní prichádzam na raňajky. Stoly sú opäť bohato až priam slávnostne prestreté a ja hľadím na veľký zdobený pohár plný kockového cukru stojaci predo mnou. V miestnosti sa opäť začne ozývať známa fráza „More tea?“, a začínam mať nepríjemné tušenie, že s kávou vyjdem naprázdno. Pri pohľade na nášho šoféra Kuba, ktorý si do dvojdecového čaju topí päť kociek cukru, ma akosi prechádza chuť na sladké a volím skôr slané raňajky. V Kirgizsku je čaj, a najmä dobre osladený čaj, veľmi populárny a preto vás s ním všade radi pohostia. Kirgizi preferujú zelený čaj a ruská populácia skôr čaj čierny, kávu na bežnom stole zvyčajne nenájdete.

Bohaté raňajky v Chon Kemin
Bohaté raňajky v Chon Kemin (zdroj: Martin Majzlan)

Držím sa teda miestnych zvykov a ako ranný života budič pijem dve šálky výborného zeleného čaju, ktorý plní účel takmer ako káva. Pri stole je neobvykle rušno, všetci sú akosi v zhone, a majú nato dobrý dôvod. Už včera v noci sme počuli erdžanie koní, ktoré presúvali dedinčania k bráne nášho nocľahu. Dnes nás čaká štvorhodinová jazda údolím Chon Kemin a vzrušenie v skupine viditeľne stúpa. Na koňoch sme už jazdili počas výjazdov viackrát. Vždy je to taká malá lotéria, lebo nikdy nevieme aké kone dostaneme, či na nás budú mať náladu a budú poslúchať. Ulan nás vyprevádza pred bránu, kde na nás čaká celé stádo, rýchlo si kone očami prechádzam a v duchu s každým robím také malé výberové konanie. Tento je príliš malý a zablatený, tento zase veľký, iný vyzerá že sa mu nebude chcieť a ďalšie dva sú akési podráždené. Volím radšej vyčkávaciu taktiku a nechávam to na osud. Ulan na mňa zrazu ukáže prstom a podáva mi uzdu hnedého tátoša. V duchu si hovorím „Kamarát, ty vyzeráš asi tak ako ja jazdím“. Nie je to žiadny veľký borec, ale má pohľad pohoďáka a tak sa s výberom celkom stotožňujem. Celý postroj a sedlo sú skutočne skromné a jednoduché, postaršie a na pohľad nie príliš bezpečné, ale verím miestnym, že by asi nechceli vidieť padajúceho Slováka niekde v horách nad lesom. Alebo áno? Svižne sa dávame do pohybu, dedinou sa čoskoro začína ozývať hlasné „ču“, čo je kirgizský povel pre kone, aby pridali, a my sa vydávame v zástupe smerom do hôr.

Jazda na koni cez park Chon Kemin
Jazda na koni cez park Chon Kemin (zdroj: Milos Kliment (https://www.instagram.com/_klinco_/))

Spočiatku prašná zem, unavená a vysušená vysokými teplotami z posledných týždňov sa postupne mení na sýtu zelenú farbu lúky naokolo. Stúpame vyššie v konvoji za sebou, lebo úzky chodník vychodený v tráve nám neumožňuje pohybovať sa v skupine vedľa seba. Príroda sa pestro sfarbila a všade okolo nás sú tisíce kvetov. Dominujú najmä fialové a žlté, ktorých je najviac. Počasie nám dnes praje a na oblohe niet ani obláčika. Po približne dvoch hodinách nechávame kone vydýchnuť a po výstupe na menší kopec sa pred nami otvára celé údolie v plnej kráse. V diaľke sa rozprestierajú kopce lemujúce celú kotlinu, niektoré z nich siahajú až do výšky takmer 3500 metrov. Chon Kemin je jeden z najkrajších kirgizských parkov prezývaný aj švajčiarské Alpy Ázie, a podľa mňa právom. Príroda je tu nedotknutá a vedel by som tu zostať kľudne aj týždeň. Toto chránené územie je domovom viacerých druhov ohrozených zvierat nachádzajúcich sa na červenej listine IUCN, ako napríklad leopard snežný alebo aj u nás známy orol skalný (Golden Eagle). Okrem jazdy na koni sa dá s miestnymi dohodnúť aj na splavení rieky Kemin, horskej turistike s prespaním v prírode alebo rybačke. Veľmi sa mi tu páči a som zvedavý, či toto miesto ešte niečo v Kirgizsku dokáže prekonať.

Petroglyfy v múzeu pod holým nebom Cholpon-Ata
Petroglyfy v múzeu pod holým nebom Cholpon-Ata (zdroj: Martin Majzlan)

Štyri hodiny na koňoch dali zabrať a tak si preťahujem nohy a chrbát. Kone akoby sa tvárili spokojne, že to už majú za sebou, lúčime sa s nimi, lúčime sa s domácimi a vyrážame ďalej k jazeru Issyk-Kul do rezortného mestečka Cholpon-Ata, ktoré  bolo za éry socializmu veľmi vychytenou destináciou pre obyvateľov Sovietskeho zväzu. Tí sem chodili vo veľkom počte, užívať si piesočné pláže, prírodu a dovolenku. Ako prvé miesto navštevujeme múzeum petroglyfov, ktoré sa nachádza pod holým nebom. Vidieť sa tu dá až 2000 exemplárov rôznych veľkostí a tie najstaršie boli vyhotovené pred takmer 4000 rokmi. Čo to vlastne tie petroglyfy sú? Sú to veľmi staré skalné rytiny vyobrazujúce rôzne motívy. Tie miestne vyobrazujú najmä zvieratá, lovcov, ale napríklad aj slnko či iné nebeské telesá. Pochádzajú ešte z obdobia pred príchodom islamu, ktorý je v tejto krajine dominantne zastúpený a takéto vyobrazenia zakazuje. Smutné je, že niektoré sú poškodené vandalmi a niektoré aj zlou konzervačnou technikou, ktorá ich mala paradoxne ochrániť a zachovať. Ide o zaujímavú časť kirgizskej histórie a preto toto miesto stojí za pozornosť. Téme petroglyfov, konkrétne podstatne starším africkým vzorom, sa venujem v blogu popisujúcom našu cestu africkou Namíbiou. Radosť si robím ešte kúpou originálnej magnetky, ktorá je vlastne taký moderný miniatúrny petroglyf, vyrobený miestnym remeselníkom. Prehodím s ním pár slov, pričom mi ukazuje nástroje, pomocou ktorých suveníry vyrába.

Panoráma jazera Issyk-Kul
Panoráma jazera Issyk-Kul  (zdroj: www.yampu.com)

Presúvame sa ďalej do samotného srdca tohto turistického mestečka. Stretávame poväčšine miestnych ľudí, ktorí odchádzajú z pláže. Nato, ako bolo toto miesto za socializmu vychytené je tu skutočne málo ľudí. Rýchlo sa ubytujeme, prezliekame do plaviek a k jazeru pripomínajúcemu more prezieravo berieme aj domácu pálenku. Naokolo rozvoniava šašlík, ktorý hodilo mladé dievča na gril a s úsmevom na tvári nás ponúka. „Svet je neskutočne malý“, poviem si, keď za ňou zbadám reklamnú plachtu vyobrazujúcu moju domovinu. Je to zvláštny pocit, keď tak ďaleko od domova, na mieste kde to vôbec nečakám, nájdem reklamu na naše Tatry. Ukazujem na plachtu a dievčine vysvetľujem, že to je môj domov. Zjavne nechápe, nevadí, ale aspoň sa usmieva a s chalanmi pokračujeme k vode. Neskôr zisťujem, že išlo o reklamu na poľské pivo Tatra, ale to mi vôbec neubralo na tom nostalgickom pocite.

Reklamná plachta Tatra
Reklamná plachta Tatra (zdroj: Martin Majzlan)

 „Mohla by byť aj teplejšia“, pozeráme na seba s Tomášom a Milošom, keď vstupujeme do vody. Andrej už samozrejme pláva a tak sa nenecháme zahanbiť. Voda má príjemných 18 stupňov a tak vyťahujeme tajnú zbraň – pálenku. Pripíjame si na túto krásnu krajinu, výhľad na vysoké pohoria v pozadí jazera a aj preto, aby nám nebola zima.

Jazero Issyk-Kul
Jazero Issyk-Kul (zdroj: www.pinterest.com)

Issyk-Kul

Issyk-Kul nie je obyčajné jazero. Je to skutočne obrovská vodná plocha, pre porovnanie takmer tak veľká ako celý Žilinský kraj. Voda v ňom je jemne slaná, a po Kaspickom mori je to druhé najväčšie slané jazero na svete. Koncentrácia soli je v ňom ale výrazne nižšia ako v mori a to približne 0,6 % oproti morskému priemeru, ktorý je 3,5 %. Zároveň je to druhé najväčšie horské jazero na svete po juhoamerickom Titicaca a je jedným z najhlbších jazier na svete s maximálnou hĺbkou úctyhodných 668 metrov, čo je viac, ako keby ste na seba postavili dve Eiffelovky. Našťastie nemáme dosť domácej pálenky, aby nás to napadlo otestovať. Na pláži sa nachádza viacero barov, ale najdominantnejším objektom je jednoznačne staré ruské koleso poskytujúce výhľad na široké okolie. Slnko začína zapadať a s priateľmi sa vyberáme hľadať miesto, kde sa navečeriame.

Západ slnka v Cholpon-Ata
Západ slnka v Cholpon-Ata (zdroj: Martin Majzlan)

Preťahujeme sa cez hrdzavý plot, v ktorom je diera a vyberáme sa hlbšie do mesta, ktoré má svoju slávu už dávno za sebou. Tých pár budov okolo ktorých po ceste prechádzame sú  opustené a v dezolátnom stave. Vybité okná, zničený svetelný pútač a dokonca rastliny zakorenené vo fasáde sú jasnými znakmi opotrebenia časom. Celkový dojem nám ale v okamihu vylepšuje nádherný západ slnka, ktorý pár okamihov sledujeme. Prichádzame na rušnejšiu ulicu s reštauráciami a čašníci nás pozývajú dnu. Robia to pomerne slušne, nie ako v niektorých iných krajinách, kde vás pomaly do podniku vtiahnu. Nakoniec si vyberáme podľa sympatií a volíme skromný podnik, pred ktorým nás víta mladá usmievavá čašníčka. Všetci sa usádzame za priesvitné závesy a dievča sa nás pýta či vieme po rusky. My sa len zasmejeme a odpovedáme protiotázkou či ona vie po anglicky. Obom stranám je okamžite jasné, že sa nedorozumieme a tak používame „univerzálny jazyk“, hatlaninu a kombináciu rôznych jazykov a gestikulácií, s výpomocou aplikácie google translate, ktorá dokáže preložiť absolútne neuveriteľné názvy jedál. Tieto momenty sú vždy veľmi vtipné a všetci vrátane čašníčky a jej mladého brata sa zabávame. Užívam si autenticitu našej komunikácie a keďže chcem ochutnať čo najviac z miestnej kuchyne, tak je mi v podstate jedno čo si objednám. Mám rád prekvapenia a tak ukazujem na prvú polievku a hlavné jedlo z menu. Podobne k tomu pristupujú všetci pri stole. Už sa teším ako nám budú chodiť na stôl neznáme jedlá a ako budeme každý závidieť tomu druhému, keď mu prinesú niečo lepšie. Na záver si objednávam colu zero a čašníčka na mňa nechápavo pozrie. V sekunde si spomeniem na Kubu a jeho cukrovú nálož v čaji a pochopím, že v tejto krajine sa niečo také ako cola bez cukru bežne nepredáva, nikto by to nekúpil. Ako prvé na stole pristáva pitie a okamžite ako zbadáme čašníčku nesúcu litrové kartóny džúsov a veľké litrové fľaše coca-coly, tak sa  začneme smiať. Najskôr si myslíme, že je to omyl, ale neskôr zisťujeme, že pre domácich je to normálne. Takže namiesto šiestich pohárov džúsu a dvoch pohárov coca-coly máme na stole šesť litrov džúsu a dva litre coca-coly, proste paráda a už teraz sa teším ako budem žblnkať. Jedlo je naozaj výborné, pochutnávame si na typických pokrmoch ako sú lagman, manty, šašlík či kurdak. Najmä kurdak sme si viacerí obľúbili, a počas našej ďalšej cesty v prípade nerozhodnosti volili ako istotu dobrého jedla. V skutočnosti som za celú dobu v Kirgizsku nejedol jedlo čo by mi nechutilo. Miestna gastronómia ovplyvnená čínskou, arabskou ale aj ruskou kuchyňou je veľmi mäsitá, a keďže mám mäso rád a nie som veľmi náročný jedák, bol som vždy spokojný. Veľmi ma ale prekvapila kvalita a chuť polievok, ktorých nie som až taký fanúšik, ale tie miestne boli výborné. Šurpa, boršč alebo moju obľúbenú ryžovú mastavu som si objednal vždy, keď bola možnosť. Ceny jedál v Kirgizsku sú pomerne nízke a ľudia skromní. Potom čo si naša čašníčka s nami vytrpela sme jej dali vyššie prepitné a bolo na nej vidieť ako si to váži a akú má radosť. Potešil sa aj jej brat, ktorý okamžite pribehol prebrať financie do svojej správy.

Naša trpezlivá čašníčka
Naša trpezlivá čašníčka (zdroj: Martin Majzlan)

Smerom naspäť na hotel volíme odlišnú trasu. Pri starej bráne slúžiacej ako vstup do zábavného parku stoja dvaja muži, ktorí nás každého kasírujú o 20 somov, čo je asi 20 euro centov. Vyzerá to, že sa tam postavili iba tak, keď nás videli prechádzať okolo a využili situáciu na ľahký zárobok. Šikovní chlapci. Prechádzame cez starý opustený park, o ktorý sa dlhú dobu nikto nestaral, a mierime k starému ruskému kolesu meniacemu farbu. Niektorí z nás sa rozhodnú zviesť a nasadajú do štvormiestnej kabínky. Dvere na nej už dávno nefungujú a tak ich kolotočiar uchytáva klincom z vonkajšej strany, okná už taktiež neboli pôvodné a nahradené plexisklom, ktoré počas jazdy vypadáva. Pokojná jazda sa mení na menší adrenalínový zážitok. Ochutnáme ešte pár miestnych pív na pláži, ktoré nám síce predali v obchode, ale keďže nemali otvárač na fľaše, tak som musel v predajni improvizovať. Mladá predavačka sa trápi s vrchnákom a snaží sa ho rôznymi spôsobmi neúspešne otvoriť. Spomínam si na starý trik s nožom, ktorý som sa naučil na bratislavských internátoch a pomocou ktorého viete odstreliť vrchnák z piva. „Nemáš tu náhodou nôž?“ pýtam sa. Predstavte si tú situáciu, je noc, chalani čakajú pred malým obchodom, v ktorom som iba ja zahalený v rúšku a mladá predavačka, pričom si od nej pýtam nôž. Čistá lúpežná scéna z béčkového slovenského krimi seriálu. Dievčina ani na sekundu nezaváha, necháva ma pri kase samého a po chvíli mi zozadu prináša nôž. „Dôverčivé dievča“, poviem si a odpaľujem tri vrchnáky z pív za ktoré zaplatím a ako slušný občan jej aj nôž vrátim.

Staré ruské koleso meniace farby
Staré ruské koleso meniace farby (zdroj: Martin Majzlan)

Na druhý deň ráno sa na nás usmeje šťastie a zapadáme na parkovisku. Kuba sa snaží situáciu zachrániť, ale jediné čo dosahuje je, že sa mikrobus borí hlbšie do piesočného podložia a uviazne nám celá zadná náprava. Nakoniec sa nám darí vozidlo vyslobodiť za pomoci domácich, ktorí prinášajú lopatu a drevené dosky. Tie po odkopaní pokladáme pod kolesá a môžeme opäť vyraziť. Naša cesta Kirgizskom je ešte len na začiatku ale nanešťastie to nebude náš posledný problém s mikrobusom.

Vyprosťovanie nášho zapadnutého mikrobusu
Vyprosťovanie nášho zapadnutého mikrobusu (zdroj: Zuzana Bieliková)

Koniec druhej časti...

PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj nový instagramový profil:

Instagram Martin Majzlan

Skryť Zatvoriť reklamu