Píše sa rok 1877 a skupina niekoľko tisíc utečencov sa zo zúfalstva snaží o takmer nemožné, prekonať hory Tian Shan tvoriace prírodnú hranicu medzi vtedajšou Čínou a cárskym Ruskom. Zima je v plnom prúde, a tento rok aj mimoriadne krutá. Matky s deťmi, starci, ale aj muži, ktorí tvoria pozostatok rozprášenej armády sa vydávajú na pochod smrti. Nemajú na výber, v pätách sú im čínske vojská patriace dynastií Qing, ktoré neľútostne zabíjajú všetkých preživších. Mnohí umierajú v objatí snehovej búrky a ich telá nenávratne miznú, tí čo zaostanú sú zmasakrovaní. Nakoniec sa však skupine z nich podarí prekročiť hranice a aj za pomoci kirgizských nomádov, ktorí zachránili mnoho životov, dostať do bezpečia. Tí preukázali obrovskú odvahu a odhodlanie, keď na svojich koňoch zvážali už takmer nevládnych ľudí do bezpečia. O tragickosti tejto udalosti svedčia aj historické zápisy z pevnosti Naryn, ležiacej na dnešnom území Kirgizska.
„Skupina ľudí nečakane dorazila do pevnosti Naryn, tvoria ju mladé ženy, mnohé s kojencami, až po osemdesiatročných starých ľudí boriacich sa snehom po pás. Všetci sú podchladení a vyhladovaní, ledva chodia. Niektorí z nich dokážu z posledných síl urobiť ešte pár krokov a následne padajú do snehu, a už nikdy nevstanú. Tí, ktorí ich obchádzajú sa na padlých ani nepozrú či nezastavia, sú na tento pohľad zvyknutí a bojujú o vlastný život. Niektoré z vyčerpaných matiek nemajú silu udržať svoje zamrznuté deti v náručí a častokrát si ani nevšimnú, keď im zamrznuté dieťa vypadne zo stuhnutého náručia. V ich tvárach je vrytý strach a zúfalstvo. Ulice odľahlej a dovtedy riedko osídlenej pevnosti Naryn boli zrazu plné kvílenia tisícky hlasov. Pri pohľade na týchto ľudí bolo ťažké pochopiť množstvo utrpenia, ktoré prežili. Iba neskutočná krutosť mohla zapríčiniť, že skupina ľudí v tak nevhodnom ročnom období a v tak krutej zime prešla výšinami Tian Shanu.“
„Oblečenie mužov aj žien je štýlovo, strihovo aj farebne takmer rovnaké. Každý ma oblečené bavlnené šaty v čínskom štýle a široké nohavice tesne previazané pásmi látky okolo členkov. Obuv je rozmanitejšia. Niektorí majú čínske topánky, niektorí ponožky z ovčej kože s kožušinou na vnútornej strane, iní s omrzlinami na nohách si ich omotali handrami, ďalší mali iba drevenú podrážku priviazanú k nohám povrazom, a boli aj takí čo nemali žiadnu obuv.“
„K večeru prvého dňa sa vzlyky a plač postupne utíšili. Z blízkych hôr boli vyrúbané stromy a zapálené vatry. Ľudia sa zohrievali okolo ohňov a začali variť svoje jednoduché večerné jedlo. Jedli najemno nasekanú kôru olúpanú zo stromov, keďže takmer nič iné nemali. Niektorí utečenci sa nevedeli dočkať kým sa kôra stromov uvarí, a tak ju hrýzli surovú, nevarenú. Aj s tým boli spokojní.“
Zdroj: Voľný preklad z knihy Posledniĭ ėpizod dunganskogo vosstanii͡a; F.V Poi͡arkov
Išlo o Dunganov, menšinu, ktorá utiekla z Činy po stovkách rokoch vykorisťovania, vraždenia a zotročovania. Pojem Dungan je ruské označenie pre komunitu arabsko-čínskych moslimov, ktorí si inak hovoria Hui. Tým, ktorí prežili sa podarilo uchovať svoje tradície a ústne ich podávať z generácie na generáciu. Dnes žijú najmä na území Kirgizska, Kazachstanu, Ruska či Uzbekistanu, ktoré sa stali ich novým domovom. Dungani sú pomerne uzavretá komunita, vyznávajúca sunnitský islam. Zachovali si veľké množstvo pôvodných zvykov, či už v štýle obliekania, folklóru alebo gastronómie. Ich rodiny sú podstatne početnejšie ako tie naše slovenské, a bežne majú šesť až osem detí. Aj to je jeden z dôvodov prečo dokázali ako národ prežiť až do dnes. Veľmi zaujímavé je aj to, ako si udržiavajú svoju komunitu uzavretú. Vo všeobecnosti platí, že Dungan by si mal vziať Dungana. Ideálne je, keď sa dunganská žena vydá za mladého dunganského muža. Akceptovateľní sú za partnerov ešte kirgizskí a kazašskí muži, napríklad ale takí ruskí muži štandardne nepripadajú do úvahy. Dunganskí muži majú pravidlá menej striktné a môžu si vziať okrem dunganských, kirgizských či kazašských žien v určitých prípadoch aj Rusky.
Útek z Číny
Dungani sa zúčastnili moslimskej revolúcie, ktorá bola kruto potlačená. Politika dynastie Qing bola smerovaná voči miestnym národnostným menšinám, ktoré boli utláčané, prenasledované a vyhladzované. Moslimovia vo vtedajšej Číne mali veľmi nízke postavenie a boli často týraní, znásilňovaní a slúžili mnohokrát ako otroci. Finančne bola väčšina moslimov veľmi chudobná a živili sa ako roľníci. Mali len malé množstvo pôdy a napriek tomu museli platiť veľké nájomné a dane. Počas zlej úrody tak mnohí umierali od hladu. Taktiež boli prenasledovaní za svoje vierovyznanie a zdokumentované sú aj prípady, keď ich vlastní duchovní spolupracovali s úradmi a udávali. Tieto podmienky boli neúnosné a preto sa moslimská menšina postavila na odpor, ktorý nakoniec viedol k ich obrovským stratám a úteku z krajiny.
Stretnutie s Dunganmi
Po krásnom ale náročnom dni strávenom v prírodných horských termálnych kúpeloch Altyn-Arashan sa vraciame do mestečka Karakol. Hostiť nás dnes budú Dungani, ktorí sú preslávení svojou pohostinnosťou. V minulosti bolo bežné, že keď očakávali významnú návštevu, tak na počesť zabili ovcu a pripravili veľké množstvo chodov a slávnosť. Popravde, nevedel som úplne presne čo čakať, ale tešil som sa, že sa dozviem niečo zaujímavé o ich živote a histórii. Pri vchode nás čakalo mladé dievča a už na prvý pohľad bolo zrejmé, že sa výzorovo vymyká ľudom, ktorých v Kirgizsku bežne stretávame na ulici. Má silné ázijské črty a na sebe slávnostný čínsky odev naznačujúci jej pôvod. Privíta nás peknou angličtinou a usadí k bohato prestretým stolom.
Popri jedení nám jej otec spolu s Ulanom, naším sprievodcom, rozpráva o ich tradíciach a histórii. Na stôl stále nosia ďalšie jedlá, ale najzaujímavejšia je nádoba v strede stola plná akéhosi koreneného vývaru, do ktorej sa postupne pridávajú suroviny ako hríby, zelenina či rôzne druhy mäsa.
Na varení sa spolupodielame aj my, a s radosťou prihadzujeme do vriacej vody ingrediencie. Posledné idú dva druhy ryžových slížov a o malú chvíľu je jedlo pripravené. Z vývarov boli prichystané dva druhy, štipľavý a menej štipľavý. Pri pohľade na kamaráta Andreja, ktorý sčervenal a začal sa potiť usudzujem, že štipľavý vývar je naozaj štipľavý a radšej volím ten jemnejší. Celkovo som narátal 9 chodov a pri posledných troch som mal pocit, že prasknem. Niektoré boli v skutku zaujímavé a pre mňa úplne jedinečné, keďže sa našli aj také, ktoré som v živote nejedol. Jednym z nich bolo Ashlyamfu, studene kocky z cestovín v sviežej omáčke, s jemne korenenou zeleninou na vrchu.
Nakoniec nás mladá dievčina berie do vedľajšej miestnosti, kde je vytvorené akési provizórne múzeum. Ukazuje nám tradičné oblečenie, popisuje rôzne zvyky a rozpráva ako u nich prebieha svadba. Keď spomenie, že má 19 rokov a že takmer všetky jej kamarátky sú už vydaté, tak si začínam pripadať trochu starý. Iný kraj, iný mrav. Nakoniec sa lúčime a spokojní s plným bruchom poberáme na hotel. Ďalšie ráno na nás budú čakať nové zážitky v tejto krásnej krajine.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj nový instagramový profil:
