Keď sa s niekým rozprávam o Uzbekistane, tak mi okamžite napadnú dve miesta. Sú nimi Aralské jazero a Samarkand, pretože vo mne zanechali najhlbšiu stopu. Dnes viem o tejto krajine pomerne dosť, a som vďačný, že som ju mohol od západu až na východ celkom pekne precestovať. V minulosti však tomu bolo inak, a nenápadný štát centrálnej Ázie mi príliš veľa nehovoril. Akosi ušiel mojej pozornosti, a to až do chvíle, kým mi moja babička nedarovala pár starých fotiek. Dnes už majú 35 rokov, a je na nich zachytený môj starý otec, ktorý koncom 80. rokov navštívil Áziu. Na zadnej strane fotiek nebol žiadny popis, a tak som sa chcel dozvedieť viac, babička mi ale nedokázala presne povedať, na ktorých miestach boli zhotovené. Bolo to Kirgizsko, Tadžikistan alebo skôr Uzbekistan, či nebodaj boli zhotovené v Kazachstane? Odpoveď som sa s istotou nedozvedel. Jedna fotografia ma však zaujala viac ako tie ostatné. Dedko je na nej odfotený so svojím sprievodcom a priateľmi pred veľkou, pekne zdobenou mešitou. „To by mohlo byť ono, prebehlo mi mysľou“. Uvedomil som si, že mešita na pozadí by mohla byť vodítkom, podľa ktorého by som mohol zistiť, kde presne bola fotografia vyhotovená. V minulosti by to nebolo také jednoduché, ale dnes, v dobe keď si človek dokáže vygoogliť takmer všetko, som sa aj uchýlil k tomuto riešeniu. Postupne som prechádzal fotky všetkých mešít, ktoré sa mi na monitore zobrazili, a jednu po druhej porovnával so vzorom. Veľké množstvo z nich si bolo neskutočne podobných, a aj to, že vzorová fotografia bola čierno biela, mi hľadanie neuľahčilo. Rozdiel bol však v detailoch, rôznorodých kresbách na stenách či fasádach, a po krátkej dobe som sa dočkal odmeny. „To bude určite mešita v Registane, ktorá sa nachádza v meste Samarkand, zašomral som si pod nosom.“ Detaily dokonale sedeli, iba s tým rozdielom, že nešlo o mešitu, ale o medresu, islamskú školu. Okamžite sa mi vyčaril úsmev na tvári, pretože som si uvedomil, že o tri mesiace neskôr sa s priateľmi vydám na ďalšiu plánovanú cestu. Tá vedie cez celé Kirgizsko, na juh, až po hranice s Čínou a Tadžikistanom. Tam však cesta nekončí a následne pokračuje spoznávaním Uzbekistanu. A keď sa človek ocitne v Uzbekistane, Samarkand nemôže vynechať. To je akoby ste prišli do Paríža a nešli navštíviť Eiffelovu vežu, a tak som sa mohol aspoň z časti vydať v šľapajach svojho starého otca.
Samarkand
Križovatka kultúr, jedno z najvýznamnejších miest hodvábnej cesty, ktoré bolo založené pred viac ako 2700 rokmi. Pre porovnanie, je približne tak staré ako Rím. Počas svojich výprav ho dobyl Alexander Veľký, o 1500 rokov neskôr zrovnal so zemou a vyplienil Džingischán, a predsa sa mesto dokázalo zakaždým vzchopiť. A nie len to, pre moslimov má Samarkand výnimočný význam a je akousi alternatívou k Mekke. Každý moslim by mal aspoň raz za život navštíviť Mekku, alebo absolvovať päť ciest do Samarkandu. Ako je ale možné, že sa mesto dokázalo zakaždým postaviť na nohy? Je to do veľkej mieri zapríčinené jeho polohou, ale o hlavný rozkvet mesta sa zaslúžili najmä dvaja muži. Tímúr (Tamerlán) a jeho vnuk Ulugbek. Že ste ani o jednom z nich nikdy nepočuli? Niet divu, v rámci nášho dejepisu sa im príliš pozornosti nevenovalo. Obaja boli pritom veľmi významní ľudia.
Zoberme si takého Tímúra. Bol to dobyvateľ, ktorý sa preslávil svojou krutosťou. Tvrdil o sebe, že je potomok Džingischána, a po jeho vzore sa rozhodol bývalú Džingischánovu ríšu vzkriesiť. Najskôr si podmanil územia stredoázijskej stepi, neskôr Perziu, Kaukaz či Sýriu. Dobyl Bagdad, kde zmasakroval celé mesto, vyplienil Indiu, v ktorej za sebou zanechal stovky tisíc mŕtvych. Keď som vo svojich predošlých článkoch napísal, že mongolská Zlatá Horda bola pravdepodobne najničivejšou armádou svojej doby, tak som sa pravdepodobne mýlil. Zlatá Horda plienila a zanechávala totálnu spúšť, ale následne si na dobytých miestach vytvorila správny systém a starala sa o ich rozvoj. Tímúr bol iný, iba plienil a šíril smrť. Dobyté územia po masakroch opustil, a na mnohé z nich sa už nikdy nevrátil. Korisť zakaždým doviezol do Samarkandu, ktorý sa stal hlavným mestom jeho ríše. A tak Samarkand neuveriteľne bohatol, aj keď to bolo na úkor iných kultúr a národov. Tímúrovi sa pripisuje viac ako 10 000 000 obetí, a to si treba uvedomiť, že sa rozprávame o prelome 14. a 15. storočia. Dokázal držať na uzde mongolské vojská Zlatej Hordy, čím nepriamo dopomohol vzostupe ruského štátu a porazil osmanských Turkov, čím oddialil ich expanziu do Európy. Aj z toho dôvodu sa vtedajší európsky vládcovia domnievali, že je ich spojencom. Nebolo tomu však tak. Tímúrove ambície nemali hraníc, a tak začal pripravovať plán na dobytie Číny. Ten však počas svojho života nestihol naplniť.
Na záver spomeniem ešte jeden príbeh, ktorý dokresľuje jeho neuveriteľnú krutosť. Pri dobývaní územia dnešného Turecka sa Tímúr ocitol pred bránami mesta Sivas. Obyvateľom sľúbil, že pokiaľ nebudú klásť odpor, tak v meste nepreleje ani kvapku krvi. Za týchto podmienok mesto kapitulovalo. Tímúr svoj sľub dodržal, ale obyvatelia boli vyvraždení. Ako to mohol dosiahnuť bez porušenia sľubu? Nechal ich pochovať za živa, v masových hroboch.
Kým Tímúr predstavoval tvrdú a hrubú silu, jeho vnuk Ulugbek bol iný, bol intelektuál. Práve Ulugbek sa postaral o najväčší rozkvet Samarkandu, podporoval nielen náboženský, kultúrny ale aj vedecký rozvoj mesta. V Samarkande založil jedno z najvýznamnejších observatórií svojej doby, vďaka ktorému sa podarilo označiť viac ako tisíc hviezd a taktiež univerzitu, do ktorej sa schádzali učenci z celého islamského sveta. História centrálnej Ázie však neraz dokázala, že skutočnými vládcami sú asi len tí, ktorí vládnu tvrdou rukou. Ulugbek si počas svojej vlády nedokázal vybudovať dostatočnú autoritu, pred riadením krajiny uprednostňoval rozvoj vedy a kultúry, a jeho syn to vycítil ako slabosť. Aby naplnil svoje ambície, tak otca zavraždil a zvrhol.
Vráťme sa ale k samotnému Samarkandu. Dnes je to moderné mesto dýchajúce históriou, ktorá vás privíta na každom kroku. Jeho srdce tvorí Registan, námestie ktoré v minulosti slúžilo na kráľovské proklamácie a taktiež verejné popravy. Práve tu začína naša cesta za spoznaním Samarkandu.
Slnko nelení a pomerne rýchlo zachádza za obzor. S priateľmi sa prepletáme medzi množstvom ľudí, ktorí si užívajú atrakcie na promenáde Islama Karima, všade navôkol hraje hudba a všetci vyzerajú spokojne. Registan je jednou z najikonickejších stavieb v centrálnej Ázií, a tak zľahka pridávam do kroku, aby som si ho čím skôr mohol prezrieť. Pohľad stojí skutočne zato! Tri nádherne nasvietené medresy (islamské školy), umiestnené v polkruhu okolo širokého námestia pôsobia v skutku impozantne. Všade navôkol je počuť cvakanie fotoaparátov, každý návštevník si chce zachytiť tento moment na pamiatku. Priznám sa, som ohromený, je to skutočný skvost islamskej architektúry. Kupujem si vstupné a po malej chvíli sa ocitám v strede námestia, čo ešte väčšmi umocňuje zážitok. Práve v ten moment, keď si hovorím, že presne takto som si Samarkand predstavoval, sa rozozneje moderná orientálna hudba a celý komplex stavieb sa nasvieti do rôznych krikľavých farieb.
Pevne verím, že ide len o akési krátke predstavenie pre návštevníkov, ale keď hudba neprestáva hrať ani po dvadsiatich minútach a farby sa stále dynamicky menia, pochopím, že aj tu zavítal určitý nevkus snažiaci sa poskytnúť návštevníkom pútavé divadlo. Otázne však je za akú cenu. Niekedy je menej viac a snaha zaujať sa nemusí vyplatiť. Aspoň podľa môjho názoru sa v prípade Registanu vôbec nevypláca, a tak sa s pachuťou vydávam preskúmať jeho útroby. Jedno treba uznať, zdobenie interiérov všetkých troch islamských škôl je nádherné.
Miestami dominujúca modrá a zlatá farba nanesená na precízne vypracovaných vzoroch zdobiacich steny zanecháva viacerých návštevníkov s otvorenými ústami. Aspoň pár takých stretávam, najmä keď obdivujú so zaklonenými hlavami stropné maľby. Za návštevu určite stojí aj výstava venovaná astronómií a miestnej histórií. Na dnes sa s námestím lúčim ale navštívim ho aj zajtra. Chcem vidieť ten kontrast, rozdiel medzi denným a nočným Registanom. Navyše sa chcem postaviť na to isté miesto, kde stál môj dedko pred 35 rokmi a spraviť si rovnakú pamätnú fotku.
Povedzme že ubytovanie nebolo to najlepšie aké som kedy zažil, a tak sa ráno budím celkom zlámaný a mrzutý. Všetko však dáva na poriadok pohľad na rovnako zlámaných kamarátov a šálka zeleného čaju. Ach tá sladká škodoradosť. Registan dnes navštevujeme opäť ako súčasť celodennej prehliadky Samarkandu, využívam príležitosť a rýchlo vyhľadávam miesto na pamätnú fotku. Ako figuranti mi poslúžia členovia našej skupiny, ktorých dôsledne rozmiestňujem, aby bola fotografia autentická. Aj takto spomínam na svojho starého otca, ktorý už nie je medzi nami. Perličkou je, že keď starú fotku ukážem nášmu sprievodcovi Rustanovi, tak sa pousmeje, a bez zaváhania povie, že môj starý otec stojí vedľa jeho kamaráta, ktorý tiež kedysi robieval sprievodcu. Opäť sa raz presvedčím, že svet je neskutočne malý.
Cez deň mi príde Registan výrazne kľudnejší, ale aj akýsi mdlý. Zúčastňujeme sa prezentácie tradičných hudobných nástrojov, na ktoré hraje miestny predajca a rýchlo si získava naše uznanie. Od dvoj až po osemstrunové nástroje, všetky majstrovsky ovláda. Keď sme už pri predajcoch, jednu vec som si večer neuvedomil, ale počas dňa bola zjavná. Každý jeden výklenok v medrese, každé jedno voľné miesto bolo obsadené stánkami, ktoré ponúkali suveníry. V tomto smere mi Registan pripomína Bukharu (Bucharu), a miestami je toho až príliš. Začínam tu opäť nadobúdať pocit uväznenia v turistickej pasci, a tak Registan opúšťam. Samarkand toho ponúka podstatne viac, a náš sprievodca Rustan je silne odhodlaný previesť nás jeho zákutiami.
Historické okienko
Tímúr alebo aj Tamerlán (Tímúr lang), čo v preklade znamená aj krívajúci Tímúr. Bol nízkej postavy a do istej miery mrzák. V počiatkoch svojej kariéry masového vraha sa venoval drobným prepadom, pri ktorých bol zasiahnutý šípmi do ruky a nohy. Odvtedy kríval, čo mu však nezabránilo v jeho rýchlom vzostupe a zodpovednosti za viac ako 10 000 000 úmrtí.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
