Otázka neznie tak, či je homosexualita jednou z tém prezidentskej kampane, ale prečo by vôbec mala byť. Nijako nemám v úmysle zastávať sa Pellegriniho ako politika. Prospechár, luhár, človek bez tváre. Zároveň si nemyslím, že má byť jeho sexuálna orientácia akokoľvek dôležitá pre výkon verejnej funkcie. Vysvetlím.
Najprv si všimnime dva výroky. Pochádzajú od dvojice politikov, ktorý sa líšia iba navonok a možno v spôsobe, akým formulujú súvetia. Áno, mám na mysli Danka a Matoviča. Danko po ohlásení kandidatúry zosmolil: „… (kandidát) musí povedať aj koľko má detí, koho má rád, s kým žije.“ Matovič zasa: „Keď je niekto homosexuál..je to jeho osobná vec. Nebudem ho kritizovať za to, akú má sexuálnu orientáciu. Keď popri tom koná niečo nemorálne, bude ma to zaujímať.“
Obaja sami seba pokladajú za šachistov, ktorý vedia obratne ukrývať svoje ťahy. Čo je, mimochodom, aj jedným z dôvodov, prečo sú groteskní. Kapitán odkazuje Pellemu: „Daj si pozor, môžu sa o tebe objaviť rôzne informácie! Viem ja?“, Džouker zas: „My vieme, že si homosexuál. Možno sa ťa v tej súvislosti opýtam na niečo, čo nie je v súlade s morálkou. Hm?“ Matovič tvrdí, že je farizejské byť homosexuálom a zároveň sa nevyhraniť voči útokom na LGBT+ komunitu. To nie je argument, veď medzi homosexuálmi môžu byť aj oponenti tohto hnutia. Pán Pravda, Morálka a Hetero tak nešikovne maskuje svoju zákernosť a vyhrážku, že našiel na stole akési údaje, až je to zábavné. Teda ak sa dokážete smiať a súčasne potláčať reflux.
PR agentúra okolo Pelleho kampane už určite v tej súvislosti pripravuje komunikačnú stratégiu. Preto, lebo medzi jeho súpermi sú viacerí, ktorí zájdu aj ďalej a povedia prakticky čokoľvek a kdekoľvek. Ale jestvuje vážnejší dôvod. A tým je pomerne významná časť Slovákov, ktorým homosexualita prekáža dosť výrazne a ďaľšia skupina tzv. „umiernených konzervatívcov“, ktorí tvrdia, že vedia blahosklonne dopriať homosexuálom súkromie, len nech sa nikde neukazujú. Drvivej väčšine týchto voličov neveľmi záleží na tom, čo Pútnik odpovie na chúlostivé otázky. Stačí mu zavesiť nad hlavu transparent, na ktorom bude svietiť slovo ORIENTÁCIA. Stačí, že sa na akomkoľvek prokremeľskom webe objaví nadpis článku „Prvý homosexuálny prezident Slovenska?“ a pár vzácnych percent odtečie do kanála. Teda tam, kde sa medzi splaškami naradostene kúpu kolónie doktorov práv a odborníkov na všetko. Pellegrini vie, že tú bitku nevyhrá. Natoľko metódy propagandy pozná, veď sa v rukavičkách zviezol popri tých, ktorí nemali problém zašpiniť si ruky.
Tých pár percent môže byť natoľko rozhodujúcich, že kvôli tomu Pelleho tím zrejme nezvolí taktiku otvorených dverí. Tá by bola najjednoduchšia. Použil ju svojho času Jaro Slávik, keď sa priznal k účinkovaniu vo filmoch pre dospelých a tým zabránil bulváru, aby vyvalili zárubňu jeho súkromia. Bola by možno aj poctivá – kandidát by hovoril to, kým je a aký je, pretože šiel s kožou na trh, akonáhle sa uchádzal o verejnú fuknciu. Ibaže Pelle za celú svoju kariéru neprezradil názor na čokoľvek, nemyslím, že začne byť úprimný práve teraz (podotýkam, že nemal „coming out“ a myslím si, že je každého osobné právo rozhodnúť sa, či a kedy k nemu pristúpi).
Uvidíme, či sa Pelle niečo podučil od Hranola a teda či použije taktiku „ačohentizmu“, prípadne vrtenie psom – odvedenie pozornosti na akýkoľvek iný škandál, vyfabrikovaný, alebo skutočný. Kampaň je už teraz nechutným kabaretom, na ktorom sa zabavia najmä tí, ktorí tajne milujú nazerať kľúčovou dierkou do cudzích spální a toaliet.
A nezabúdajme! Vyhranený konflikt, nezmieriteľné stáda konzerv a slniečok (či ako sa vzájomne nálepkujú), v tom všetkom je cítiť zápach, ktorý vanie z východu. Propagande je jedno, v akom ste tábore, hlavne keď ste dostatočne radikálni – to je zárukou vnútorného rozkladu spoločnosti.
