Nadpis som vyskladal z nálepiek – teda votkal som doň prísľub, že naložím ľuďom, ktorí si tvárou v tvár násiliu dokážu zapchať uši, zovrieť viečka, krútiť hlavou a vyrážať ohlušujúce „la-la-la-la-la-“.
Cítim voči nim hnev, to hej. Ale mám potrebu ten fenomén popierania dekonštruovať, prísť na koreň veci. Nechápte ma zle. Nemyslím si, že dezolátov možno ospravedlniť, že sa dá racionalizovať ich chovanie a láskavo ich potľapkať po hlave. Myslím si však, že každý pokus pomenovať zlo je krokom k nádeji, že sa s ním dá bojovať. Mám na mysli to isté zlo, ktoré lomcuje mojou, aj vašou amygdalou. Alebo toho čohokoľvek, čo máme namiesto duše.
Long story short… nie sú popierači a zástancovia agresie iba vydesené cicavce, pre ktoré je ľahšie nahlas ujúkať, ako si priznať strach?
Racionalizácia: Twain a ďaľší
Podľa mňa existuje niekoľko poddruhov Homo Désolé (Désespéré, Triste…). Najprv tu máme tých, ktorí sú ochotní tolerovať brutálne násilie, pretože ho považujú za historicky oprávnené.
Mark Twain obhajuje vystrájanie Jakobínov, lebo „Aká je smrť bleskom v porovnaní so smrťou pomalým ohňom, upálením?“ Od chlapčenských čias som o jeho slovách večne uvažoval. Ako sa dá namietať voči „oprávnenému“ vraždeniu, ak má naozaj vyšší cieľ? Nuž jedine uvedomením, že žiaden vyšší cieľ neexistuje – je iba snaha o spravodlivosť a kompromis, všetko mimo toho je sprostá vražda. Francúzska revolúcia nebola nijako úspešná, ale Twain nebol prvý a ani posledný intelektuál, ktorý mal srdce príliš naľavo. Veď nejeden z nich by ešte v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia dokázal obhajovať Trockého (Breton, Serge…), ktorému – nedajte sa oklamať – kvapkala krv z dlaní rovnako, ako všetkým proponentom červeného teroru. A čo ešte taký Sartre, alebo Simone de Beauvoir, nepozvracali by sme sa z ich apologetiky stalinskej hrôzovlády? Možno to formulujem tvrdo, a naopak boli voči Sovietskemu zväzu „iba“ ambivalentní. Ibaže to bolo možné iba kým človek nevedel, na akých zverstvách je ten Mordor vystavaný.
Hej, viem, že absolutistické anciens régimes v ničom nezaostávali za revolucionármi, pokaľ ide o rafinované spôsoby, akými mučiť telá. Poznáme aj mená tých, ktorí odvracali zrak od hrôz kolonializmu. Viete napríklad, ako Columbus, ten poloimbecilný dobrodruh, zoznámil Tainov s kresťanskou civilizáciou? Vraví nám o tom dominikán Bartolomé de las Casas: „Každý Indián starší ako 14 rokov musel odovzdať určitý podiel striebra; ak ho neodovzdal, Španieli mu odsekli ruky a nechali ho vykrvácať.“ Málokoho v Európe to zaujímalo (ak o tom vôbec niekto, okrem pár mníchov, vedel). O ríši Mexica (Aztécka) vieme, že z času na čas jedli mäso z obetovaných ľudí, ale o tom, ako sa Cortés brodil v potokoch krvi v Chololáne a Tenochtitláne a ako vyzeralo utrpenie domorodcov počas „encomienda“, sa hovorí iba zriedka. Ale všetko je v poriadku, veď Ratzinger, ešte v kostýme pápeža, predsa povedal, že domorodí ľudia privítali príchod európskych kňazov, ktorí prišli s conquistadorami, a že „ticho túžili po kresťanstve“.
Atrocity dokážeme teda ospravedlňovať, racionalizovať, alebo pokladať za „nevyhnutné zlo“. To v prípadoch, že na ne vôbec reagujeme. Čo doriti je ale s tými, čo popierajú genocídy a vojnové zločiny?
Oportunizmus a zbabelosť: Kastner a Holy Order.
Celkom rozumiem pocitu, ktorý sa zmocnil mnohých, keď si prvýkrát prečítali Auschwitz Protocols (správa Wetzlera a Vrbu). Nie v prípade Vatikánu, ktorý predsa od Burzia, Rottu a ďaľších vyslancov dostávali info, že niečo hnije v štáte Hornouhorskom, už od septembra 1941. Keď dokázali apelovať na Sidora, ako to, že nezachránili maďarských Židov po informácii Bernardiniho, ktorú mali už v júli 1944? Myslím, že Vatikán mlčal zo zbabelosti. Naproti tomu, Kastner v Budapešti zatajil spoluvercom osvienčimské svedectvo, aby to nevnieslo do rokovaní s Eichmanom rozpaky. Zachránil tým pár stoviek svojich známych, to áno, Rudolf Vŕba však o tom povedal: „Táto malá skupina kolaborantov vedela, čo sa deje s ich bratmi v Hitlerových plynových komorách, a kúpila si vlastné životy cenou mlčania.“ Je to ťažká dejinná kontroverzia a zopakuje sa ešte mnohokrát. Sám neviem, ako by som sa zachoval, tuto od stola sa mi to zdá morálne zreteľné a jednoduché.
Nerozumiem ale tým, ktorí popierali Šoa aj po stovkách priamych svedectiev a po predložení materiálnych dôkazov. A čo tí, ktorí sa prejdú vojnovou Ukrajinou a odpoja si neokortex? Poddruh Homo Désolé Obstinatus – zanovitý, tvrdohlavý, večne v maske arogancie. Čo sa za tým ukrýva?
Karneval vyprázdnených
Som veľmi naklonený Senecovej diagnóze krutosti; je to proste škraboška, pod ktorou je obyčajný strach (Omnis crudelis ex infirmitate est). Keby som napísal, že popieranie zla je obrannou reakciou, mnohí psychiatri by ma pochválili, že som objavil teplú vodu. Ale presne to si myslím.
Viete, niekedy mám pocit, že sa všetci bránime pozrieť sa hrôze do očí. Ignorujeme Smrťáka a preto ho nevidíme; výnimkou sú charaktery typu Bábi Zlopočasnej. Louis CK kdesi rozprával, ako musel zastaviť na krajnici cesty, pretože ho zaplavila ľútosť a – komik nekomik – musel sa vyplakať. Hej, proste vypustil kortizol, prolaktín, adrenokortikotropný hormón, alebo čokoľvek, čo sa nám hromadí, zatiaľčo čumíme do mobilov, predstierame, že je všetko tak trocha sranda.
Je jasné, že nemôžeme neustále vnímať svet a svoje smútky v surovej, neprikrášlenej podobe. Zošaleli by sme. Ale aj tak. Neviem sa zbaviť pocitu, že ak budeme odvracať pohľad od udalostí, ktoré už vidno cválať na horizonte, nepomôže to. Skôr treba prijať situáciu takú, aká je a čeliť jej.
Prichádzajú ekonomicky ťažké časy, pokusy manipulovať s voľbami, verejnou mienkou ohľadom EU, možno aj vojnový konflikt. Všetko to prežili aj naši predkovia. Nemyslím si, že sme vyvolená generácia, ale ani tá, ktorá by bola v najhoršej možnej situácii.
Dole s maskami.
„Muža s presvedčením je ťažké zmeniť. Povedzte mu, že s ním nesúhlasíte, a odvráti sa. Ukážte mu fakty alebo čísla a on spochybní vaše zdroje. Odvolajte sa na logiku a on nepochopí, čo tým myslíte.“ (Leon Festinger, A Theory of Cognitive Dissonance)
