Téma pre znudené, rozmaznané decká s neobmedzeným prístupom k horalkám, poviete si. Hej, no čo spravím? A upozorňujem vopred, že tento text nejde do hĺbky. Ale zbytočne okolo náboženstva chodíme po špičkách, radikálnejší veriaci na nás neberú ohľad, tak čo. Debatovať sa má o všeličom.
V poslednom štvrťstoročí je tá téma pomerne zaujímavá, musíte uznať. Viete prečo? Nie preto, aby sa spochybňovala autentická viera normálnych konzerv, ale preto, že neprejde deň, aby sa nejaký náboženský radikál nevyjadroval k morálke, akoby bol vlastníkom akejsi pravdy, ukrytej pre ostatných. A to ma dosť irituje.
Adolescentné mudrovanie
Prostá (možno prostoduchá) úvaha vznikla, keď som v škole dostal prvýkrát tzv. Nový Zákon (mám dojem, že to rozdávala nejaká organizácia). To už som bol relatívne vo vyššom veku, určite 13+ a o kresťanstve som vedel iba veľmi málo. Do roku 1989 ma to celé minulo, hoci som vraj bol tajne pokrstený, alebo tak niečo.
Príbeh ma zaujal, lebo veď Old Shatterhand občas čosi kdesi naznačil o svojej viere, a Pokai Mu je Pokai Mu, uznajte. Dokonca som si podčiarkoval niektoré úryvky. Najprv som to vnímal tak, že je to buď celé pravda, alebo nepravda. Pretože o tom texte mi bolo povedané, že je posvätný a je dosť zásadné, či ho prijmem, alebo nie.
Zároveň to rozprávanie pokladalo za samozrejmé, že existuje duša, ktorá prežíva fyzickú smrť a že všetci ľudia sú zaťažení akýmsi prvotným hriechom. To vo mne vyvolalo zmätok, keďže som si rád listoval v takej starej knihe Fantastické a magické z hlediska psychiatrie (lebo tam boli čudné litografie a aj kresby ľudí pod vplyvom LSD, či duševnej choroby a bizarné a groteskné príbehy, poznámky o vnímaní schizofrenikov atď atp.) a zároveň som ľúbil Lovcov mamutov od Štorcha. Tá prvá sa odkláňala od presvedčenia, že sa dá hovoriť o duši bez živého mozgu (dávam do pozornosi aj pozoruhodnú Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom), tá druhá vychádzala z poznatkov o našich predkoch a/alebo neandertálskych súputníkoch. Tak ako to je, dopihele? vravel som si.
Potom tu boli rozdiely v evanjeliách, niekedy pomerne zjavné. Akoby postupne štyria chlapi práve vyšli z krčmy a jeden druhého opravoval pri rozprávaní zážitku. A tak som sa vrhal na všeličo, čo sa tým zaoberalo. V prospech, aj neprospech. Čo rozprávali proroci, Podľa Judáša od Panasa, Quo Vadis, nejakého Waltariho a čosi kdesi. Nemohol som sa v tom presne zorientovať, ale porozumel som, že text evanjelií pochádza z čias dávno po Ježišovej smrti, je od neznámych autorov a niektoré úryvky sú dopĺňané zas inými. Guláš. Natrafil som opakovane aj na tvrdenia, že jediné zmienky o Ježišovi mimo biblie sú u Jozefa Flavia a Suetonia (pravdepodobne doplnené umelo). Ako reálna historická postava sa Ježiš nedá s istotou odmietnuť, poznamenávam.
Postupne som sa ako-tak zorientoval a vlastne sa tým tak zľahka zaoberám dodnes. Bádanie je večné. (Ale žiaden akademik nie som.)
Hútanie o rozporoch
Dlho predlho mi vŕtal v hlave Tajomný cudzinec od Marka Twaina. Jeho skepsa voči kresťanstvu v tej novele nie je nijako humoristická. Načrtáva problém, že všemohúca a vševediaca bytosť jediná môže vedieť, čo je naozaj dobré a ak má vesmír pevne v rukách, tak je zodpovedná aj za kolobeh smrti a života. A nedá sa s ňou polemizovať, odmietať ju, brániť sa voči jej vôli, iba ju rezignovane prijímať. Je to mrazivá novela a svojim spôsobom predpovedala aj teóriu chaosu, čo je pozoruhodné.
Ale ok, vravel som si. Čo ak je to predsa len celé pravdivé? Veď vylúčiť sa to nedá. Sú na tom postavené celé masívne cirkvi, filozofie, spory o Ježišovu predkožku (reálna stredoveká dišputa), symbolika vychádzajúca z jednej z najbrutálnejších foriem popravy (ryba raných kresťanov bola krajšia). Ale aj súcit a dobro niektorých veriacich ľudí, čo som poznal ako decko – teta Gitka ma preniesla cez dlhý úsek žihľavy, hoci musela prísť o ruky (bol som asi-metrické dieťa), grek-kat farár ujo Franko, čo mi hral koníka, babka Marusja, ktorú by ste mohli natrieť na chleba atď.
A tak som si kládol prostú otázku: ako sa mohla katolícka cirkev (a iné) dopustiť atrocít? Vychádzali pri tom z rovnakého textu, ktorý som mal ja? A ak áno, je to o tom, ako si kto vykladá Ježišovo posolstvo? Pápež Wojtyla to vlastne potvrdil, keď sa na prelome tisícročí ospravedlňoval za prenasledovanie kacírov, vypálenie Konštantinopolu 1204, upálenie Husa, 30 ročnú vojnu, potláčanie slobodnej vedy, genocídu juho a stredoamerickej pôvodnej populácie, odpustky a stovky ďaľších vecí. Keďže vyjadril, že „niektorí kresťania“ sa dopustili nesprávneho výkladu, znamená to, že ani dnešní kresťania si nemôžu byť istí, že sa nemýlia. Veď mnohí ani nerešpektujú slová vlastného pápeža, keď sa im to nehodí. Ani vo vnútri samotnej katolíckej cirkvi.
A ak sa nad tým jeden zamyslí, musí mať zimomriavky. Pretože to znamená, že v tom tzv. posvätnom texte, navyše v kombinácii so Starým zákonom, je stále to všetko, čo sa dá ‚zle’ vyložiť. Inými slovami, kedykoľvek v budúcnosti sa môže naskytnúť Urban II., Savonarola, Anton Caraffa di Stigliano alebo Ante Pavelič a bude ťažké ich presvedčiť, že sú na nesprávnej strane.
„Veď ale Ježiš povedal, že miluj blížneho svojho!“ poviete. „A odpúšťajte svojim nepriateľom.“ Ibaže tie posolstvá platili aj za Tisa, Lucia III., Ugolina dei Conti di Segni, a predsa bolo možné štvrtiť valdenských, nabodávať na kôl staré ženy, mlčať počas Šoa a všeličo. A platia aj za krvavého cára a gosudara, ktorý má plnú podporu ortodoxnej cirkvi v Rusku.
Christopher Hitchens a morálka náboženstva
Je milión vecí, pre ktoré veriaci nemajú radi nebohého provokatéra a vzácneho človeka. Nie všetci, mnohí boli jeho blízkymi priateľmi. Ja sa neviem zmieriť s jeho mladistvou afinitou voči Trockému, ale to je na iný blog.
Hitchens poskytol zhrnutie pre všetkých skeptikov a dnes by bol užitočnejší, ako kedykoľvek predtým.
K veci, niektoré pozoruhodné a znepokojivé otázky:
Keď sa zameriame len na tri monoteizmy, buď má pravdu náboženstvo židovské, kresťanské alebo islam. Pretože nemôžu platiť zároveň, môžu iba koexistovať v krehkej rovnováhe. Akékoľvek presvedčenie o bohom zasľúbenej zemi a povinnosti urýchliť armageddon, vyhlásenie fatvy proti autorovi literárneho diela (Chomejní vs. Rushdie), akékoľvek doslovné vykladanie o odťatej ruke, čo zvádza k hriechu, sa nedá vyvrátiť a zamietnuť bezo zvyšku. Je to v ich textoch. Stačí správna politická situácia, iskra, radikalizácia a rozklad sekulárnej liberálnej demokracie a každé svinstvo dejín sa stane znova.
Slová o tom, že budeme súdení tak, ako sami odsúdime, nestačí zamietnuť vetou o tom, že niečo je božie a niečo cisárovo. Lebo moderný zákon nevychádza z Biblie, ale spoločenskej zhody.
Ak smie kameňovať iba ten, kto je bez viny, súdnictvo musí vychádzať z akejsi vyššej autority. Ale opäť, nesmie sa opierať o rôzne interpretácie svätých textov, lebo ktorú zvoliť? Okrem toho, kto má právo odpustiť Magdaléne? Nemala by sa vypočuť aj podvedená manželka a potrestať samotný neverník? Či oni sú mimo procesu? Čo je potom na tom morálne? A treba si pamätať, že podľa Starého zákona je kameňovanie cudzoložnice úplne legitímne.
Najďalej vo viere sa dá ísť k záhadnému stvoriteľovi. Ale ak jestvuje stvoriteľ vesmíru a prírody, ako z toho vyplýva, že sa zároveň zaujíma o to, ako sa ľudia milujú, ako masturbujú, a ktoré konkrétne obrady prevádzajú? Je to znova iba o výklade skupiny kňazov, imámov, alebo rabínov? A čím sa oni líšia od iných homo sapiens?
Platí „pravda“ o dedičnom hriechu aj pre australopitheca, florentského človeka, denisovana, neandertálca atď atp? Platí pre všetky generácie homo sapiens, ktoré žili na Zemi státisíce rokov pred udalosťami v Biblii? (300 tisíc rokov minimálne)
Ak mám slobodnú vôľu odmietnuť boha, ale zároveň mi tým hrozí večné zatratenie, nie je v tom zásadný rozpor? A ktorého boha mám prijať? Lebo Korán je vraj tiež diktovaný archanjelom – to sa dá ako spochybniť? A už neplatia predošlé tisíce iných náboženstiev?
Je brutálne, krvavé umučenie ľudskej bytosti a jej obetovanie riešením akejkoľvek dilemy? V paleolite v tom bol konsenzus, dokonca aj v dobe bronzovej. Ale platí to všeobecne? A ak človek prežije smrť, obetoval sa vlastne?
Viem, že celý tento blog kĺže po povrchu a je na ďaľšie dlhé skúmanie a debatovanie. Nechcem nikoho vieru urážať. Myslím si, že sekulárny štát má povinnosť rešpektovať rôzne náboženstvá a rozlišovať iba občanov, čo dodržiavajú, a nedodržiavajú zákon. Inak sa nemá pchať do viery, ale ani súkromia.
A nemá vnucovať žiadnu oficiálnu ideológiu, ale umožňovať slobodnú, otvorenú diskusiu.
Povedané spoločne s Hitchom, verte si, čomu chcete, žite podľa toho, ale neklopte mi na dvere. A už vôbec sa nepokúšajte ich vykopnúť. Inak sa budem voči vám brániť zo všetkých síl.
