Tak predovšetkým, Ricky Gervais predstavuje všetko to, čo prostoduchejší konzervatívci a kváziliberáli nenávidia. Je známy presvedčením, že sa má žartovať o všetkom. Najmä, pokiaľ ide o umeleckú licenciu (a stand-up JE forma umenia). V tomto sa nijako nelíši od Jimmy Carra, Louia C.K., Anthony Jeselnika, Bill Burra a celej tej partie, ktorej nastali zlaté časy. Prečo sú na výslní? Pretože na každom rohu stojí nejaké dilino, ktoré sa uráža, keď sa dotknete jeho viery alebo ideológie. Keď si komici robia tvrdú srandu a provokujú, prizmysloví ľudia sa zasmejú až z úľavou. Veď na čo by jestvovali klauni? Aby sa im predpisovalo, z čoho sa môže robiť prča?
Pokiaľ ide o woke- a cancel- kultúru (pindať na Seana Conneryho, alebo Johna Wayna za akési výroky zo 70tych rokov je blbina prvého stupňa), tá si zaslúži výsmech rovnako, ako kresťanisti a nositelia plameňa tradície. Hitch sa už dávno podivoval nad tým, že ľudia mu vravia: „Toto ma uráža!“ a pokladajú to za relevantný argument. A veru Gervais nepatrí iba k stand-up scéne, ale aj k odkazu intelektuálnej partie „štyroch jazdcov apokalypsy“ – Denneta, Dawkinsa, Hitchensa a Harrisa, ateistov a anti-teistov, ktorí varovali pred fanatizmom a presadzovaním jedinej pravdy a ideológie. „Vďaka bohu, že zo mňa urobil ateistu!“ povedal Gervais na konci niektorých Golden Globes a dobre, že nebol za to ukrižovaný. Gervais verí, že máme iba tento jeden život, ale správne dôvodí, že z toho nevyplýva morálny relativizmus. Verí, že záleží na smiechu a irónii, bez toho sme v prdeli. A žartovanie má podobnú funkciu ako literatúra, alebo filozofia – kladie otázky a núti premýšľať, či naozaj vieme, čo vlastne tvrdíme.
Prostoduchí „fríspičisti“ vôbec neveria na slobodnú a otvorenú spoločnosť, nie sú schopní sebairónie, iba si vyberajú zo stand-upov hrozienka, ktoré sa im hodia do krámu. Sú to zamračení, tvrdohlaví ľudia, sú ako Jorge v knihe Meno ruže – desí ich smiech, otrávili a spálili by knihy, aby zabránili „voľnomyšlienkárstvu“. Ricky nikdy nebol a ani nebude ich hrdinom.
Viete, z čoho si Gervais robí srandu? Z Biblických rozprávok rovnako ako z feminizmu, z pedofílie kňazov rovnako ako radikálnych ľavičiarov. Žartuje na vrub rakoviny, drog, Šoa… pričom viem, že sa bez všeobecnej známosti venuje charite („rád prispejem na CT pre detskú onkológiu… ale keď to budem potrebovať, vyhodím odtiaľ toho holohlavého sopliaka, šak som to zaplatil!“) a je tak proti nacionálnemu socializmu a radikálnemu náboženstvu, ako len môže.
Jeho humor vychádza z anglosaskej, ale aj rodinnej tradície. Keď sa Gervaisovho brata pýtal kňaz, aká bola ich zosnulá mama, ten povedal: „Mala rada záhradkárenie… a rasizmus…“ Gervais viackrát vravel, že pre nich ten humor bol vždy ako objatie. To, že niekto človečenskému rozmeru tohto typu humoru nerozumie, nie je Gervaisov problém – z takých si tiež robí srandu. Najvýraznejšia črta Gervaisovho humoru je viditeľná v sérii After Life alebo Derek.
Keď ani po polstoročí od pôsobenia Monty Python blbci nepochopili, v čom je vtip, nepochopia to nikdy. A mne ich je ľúto. Len nech nepoužívajú úryvky stand-up, aby si pohladili ego. Lebo tá sranda je o všetkom, iba nie o egu a nemilosrdnom presvedčení.
