Tu a tam natrafím na myšlienku, že Západ nepomohol Rusku počas hrozných deväťdesiatych rokov 20.stor. a to viedlo k zrodu nového krvavého cára. Proponentom podobnej úvahy je napríklad Alexander Kelin (ktorého zo sympatie k Putinovi nemožno obviňovať). Niečo na tej myšlienke ma irituje, hoci som si vedomý, že je za ňou racionálna úvaha. Ak by som veľmi voľne parafrázoval Kelina, „Rusi po páde ZSSR potrebovali pomoc s reformami, potrebovali ukázať, ako na to a ako sa vyhnúť chybám. Keďže namiesto pomoci dorazil iba kapitál a biznis bez škrupúľ, ktorý posilnil oligarchiu, Rusi stratili vieru v západné hodnoty.“
Ak takéto úvahy čítam správne, tak sa snažia zastať najmä bežných Rusov, ktorí akoby už desaťročia boli iba vo vleku udalostí a v područí verchušky. A pri počutí podobných názorov si uvedomujem, že čosi v chápaní ruskej duše mi uniká. Zároveň je to v intenciách známeho vnímania pyramídy moci, ako ju pomenoval Sorokin a Akunin, ktorá sa takmer nezmenila od panovania prvého chána cára Ivana Hrozného (od 1547) a opričniny. Svojimi úvahami o stalinskom režime podporoval ten naratív aj Hitchens, keď vravieval, že Stalin mal dávno predpripravené podmienky na ovládanie – podriadenosť, rezignovanosť, servilitu národa voči gosudarovi.
Oukej. Je to rozhodne zložitejšie. Tu a teraz, a pre potreby blogu, budem pokračovať zjednodušene. Teda máme tu krajinu, ktorá od čias Moskovie až doposiaľ mala neustálu potrebu posúvať svoje hranice a vládnuť v duchu „spoločenstva“, namiesto „individuality“ (ako kdesi splietal starší Čarnogurský). Alebo skôr hovorme o stáročiach prísneho a nepredstaviteľného teroru, bagatelizovania jednotlivého ľudského života, a výcviku k poslušnosti. Ak by v novovekom období mala ruská disciplína obraz v západnom svete, tak povedzme v pruskej tradícii, ktorá sa usadila v nemeckom zmysle pre rešpekt k autoritám, ako ju pomenoval Carlyle a ako sa z nej vysmieval na začiatku minulého storočia Jerome. K tradícii Fridricha II. Veľkého sa hlásil ešte Hitler. Keď tento šialený kaprál, sediac v bunkri pod portrétom Fridricha halucinoval nad mapami, afinita voči starým západným cisárstvam už ale bola romantizmom a spiatočníckym blúznením. V tom istom čase, v stalinskom Mordore sa však väzba na mýtus o poslaní ruského národa a „treťom Ríme“ neprerušila. Dokonca žije ďalej v ríši potkanieho cára aj v 21. storočí! Západné cisárstva boli mŕtve už v roku 1917, ale prasatá sa ešte iba zmocňovali zvieracej farmy na východ od Karpát, aby sa obliekli do vyvetraných cárskych šiat.
Niečo dôležité sa však stalo uprostred 70tych rokov 20teho storočia. Akokoľvek bolo mocenské postavenie Sovietskeho zväzu pevné, jej predstavitelia a kolaboranti museli pristúpiť k Helsinskému aktu (Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe). Nechajme bokom otázku, aká diplomatická a ekonomická situácia prinútila boľševika k podpisu. Hádajte, či Sovietsky zväz nebol vďaka svojmu babráctvu v poľnohospodárskej politike nútený dovážať obilie (napríklad v júli 1972 USA umožnili Sovietom nakúpiť obilie na sekeru – 750 miliónov dolárov / 3 roky. Sovieti však sumu minuli za jeden mesiac.) Dôležité je, že časť o ochrane ľudských práv a základných slobôd odklepli spôsobom, akým dnes klikáme na „Agree“, keď inštalujeme software (V ČSSR sa to komančom pokúsila pripomenúť Charta 77). Bolo zjavné, že Rusi (Sovieti a satelitné štáty, whatever) nemali nikdy v úmysle prihlásiť sa k „západným“ hodnotám. Išlo im len o status quo, pokiaľ išlo o hranice, žrádlo a moc. Západ bol stále ten zlý, ktorý nanucuje, ktorý škodí a nepomáha. V červenom svete sa naďalej zakazovali kapely a zhromaždenia, naďalej boli vraždení ľudia, ktorí sa pokúsili uniknúť za plot, naďalej boli mučení politickí oponenti. Všetko v duchu „spoločenstva“ a „blaha“. A ZSSR neprestalo dupať po Pobaltí, pľuť smerom k Fínsku, udržiavať bábkové vlády v Strednej Európe, aby malo nárazníkovú zónu.
Ekonomika však nepustila. Sovietskej ďévuške sa rozmočili hlinené nohy. Môže za to Reagan a Gorbačov? Ja neviem, možno keby sa Rusi sústredili na vlastné problémy, ekonomické a politické reformy (nie chiméry o socializme s ľudskou maskou), zachovali by tú svoju kontinuitu. Nevedeli a nevideli, ako funguje Západ, alebo – no dobre – Čína? (Hej, jasné, veď preto pohrobkovia KGB, STASI, či takej ŠTB boli na kapitalizmus perfektne pripravení.)
Upozorňujem, že onen Západ, ten antihrdina celého mýtu, nemá a ani nemal čisté ruky. Ale zamyslite sa nad tým, kde sa konali slobodné občianske protesty proti zahraničnej politike, kde mohli novinári a intelektuáli rýpať do vlády bez toho, aby vypadli z okna. A kde sa dal systém neustále reformovať.
Tak, či onak, po Gorbačovovi prišiel etylik Jeľcin. Dnes je všeobecne známe, že 90te roky boli pre Rusko katastrofou. Neviem, či je to obdobie poctivo zmapované, rozhodne sa však podobá na príbeh Nemecka po Prvej vojne. A veru sa v oboch prípadoch urobila chyba. Ja si však myslím, že chyba Západu spočíva v eufórii zo zdanlivého konca studenej vojny. Ale rozprávanie o tom, ako Západ nepomohol, mi pripadá, ako to večné odkazovanie na kolonizačné časy, ktorým mnohí ospravedlňujú zaostalosť tretieho sveta, dokonca radikálny Islam. A v tejto otázke by som nepochybne bol konfrontovaný – a kľudne mi to v komentoch vytmavte. Ale jednoducho neverím, že desaťročia nestačia na poryv samostaného myslenia, zrod občianskeho povedomia. Neverím, že surovinové bohatstvo nestačilo na investovanie do infraštuktúry a inovácií. Kto pomohol vykrvácanému Poľsku, poníženému Československu, zmučenému Rumunsku, zmanipulovanej Juhoslávii?
Rusko dosiahlo v 90tkach diplomatické úspechy. Celý čas je v bezpečnostnej rade OSN, jadrové zbrane mu Ukrajinci odovzdali výmenou za garanciu územnej celistvosti, nebolo nijako vylučované z obchodovania, alebo ukrátené o investície. Naozaj môže Západ za to, že silovici iba posilnili pyramídu moci, že porušili všetky medzinárodné dohody, alebo že sa vyondiali na prosperitu vidieka?
Bežný Rus je v celom príbehu predvčerajšieho impéria obeťou, a ja netvrdím, že nie je. Dokonca viem aj o státisícoch zavraždených a vyhnaných Rusov, ktoré sa v dejinách chceli postaviť tyranii. A som presvedčený, že post-Putinovské Rusko nesmie byť ponížené. Ale príbeh o vine Západu mi nesedí. Agresor môže obviňovať obeť a okolnosti. Ale stále ostane agresorom. A keď to uzná a začne na sebe makať, ako Nemci po Druhej vojne, čaká ho fajn budúcnosť.
Proste nemám rád fňukanie.
