O vojne uvažujeme vo všeobecnosti a, aby sme si zachovali zdravý rozum, v termínoch štatistiky a kartografie. Už Remarque upozornil na nesúlad strohého popisu situácie na fronte a realitou zabíjania v gargantuovskej škále. Reálne príbehy konkrétnych jednotlivcov však hovoria o konflikte ďaleko viac.
Ak je dôveryhodná správa od poslanca Lee Seong-kweun (respektíve od National Intelligence Service Južnej Kórei), severokórejskí vojaci nie sú pre Veľkého súdruha Kim Čong-una ničím viac, než švábmi. Indície o príkazoch zvoliť si samovraždu namiesto zajatia, alebo o taktike použivania ľudských bytostí ako vábničiek na drony hovoria o povahe zvieracej farmy tohto mäsiara viac, než človek potrebuje vedieť.
Zábavný fakt: Kim Čong-un je síce vodca krajiny, ale jeho dedo Kim Ir-sen je večný prezident a otec Kim Čong-il Večný generálny tajomník – inými slovami, máme tu reálnu svätú Trojicu. Hoci v prípade mladého führera sa nejedná o Ducha svätého, ale podľa podoby skôr Vzducha.
To, že Kremeľ odmieta priznať nasadenie Severokórejcov do vojny proti Ukrajine, ma nezaujíma. Je to proste preukázaný fakt a vy, ktorým neprekáža Ficovo podanie rúk z Putinom, si skúste pozrieť, ako vyzerá „zombie-taktika“ vojakov, ktorých tento tyran posiela na smrť. A zamyslite sa, či naša krajina potrebuje kamarátov takého mentálneho nastavenia. Popretie ľudskej jedinečnosti, obeta más za imaginárny vyšší cieľ, to je filozofia, ktorá spája Čong-una a Vladimira.
Ich bromance a iracionalita útoku na civilizovaný svet dávajú úplný zmysel, ak sa pokúsite pochopiť zmysel orwellovského „Vojna je mier“. V ňom je ukrytá podstata despocie. Pre krajiny, kde jestvuje iba tenká vládnuca vrstva, je vojna nevyhnutnosťou. Pozor! Nie víťazná vojna, božechráň. Večná vojna, večný vonkajší nepriateľ a večný strach bežných ľudí udržiava chod diktatúr. Nadprodukcia zbraní, rastúca chudoba davov Puťkovi alebo Kimčimu prekáža, naopak. Ešte budú hlásať, ako zvyšujú zamestnanosť. Akákoľvek investícia do infraštruktúry, rozvoja vidieka, umožnenie zbohatnúť širším skupinám obyvateľstva by znamenala ich držkopád. (Prečo myslíte, že Róbert I. Nafurt nenávidí prosperujúcu strednú vrstvu? Slobodní a dobre zarábajúci občania si vždy kladú blbé otázky, ako napríklad: „Je naozaj nevyhnutné, aby nám vládol jeden nepoužiteľný parazit?“, alebo „Odkiaľ vlastne nadobudol majetok?“ a také zbytočnosti.)
Pre Veľkého súdruha… (dosaďte si, ono sa už medzi súčasnými súdruhmi stierajú rozdiely) je vojnová hystéria darom z nebies. Je to ako temná eschatológia, ktorou dokáže potlačiť v poddaných pud zebazáchovy, lásku, empatiu, túžbu po slobode a premeniť ich na bezduché stroje. Okrem iného to znamená, že Veľkí súdruhovia za žiadnych okolností neprestanú s vojnou, tak ako miestny Pseudohusák neprestane s rozoštvávaním a hľadaním nepriateľa. (Ako inak by odviedol pozornosť od hnijúcej štátnej správy, od úmyslu oklieštiť demokraciu, od informácií o vlastnej trestnej činnosti?) Je užitočné si to uvedomiť. V Škandinávii, Poľsku, či Pobaltí už dávno vedia, čomu čelia a ja by som celkom chcel za kamarátov skôr ich.
V úvode textu som použil slovo „gargantuovský“. Nie náhodou. Rabelaisov Gargantua, ktorého „hrdlo bolo bezodnou priepasťou, kde mizli celé stolové hory jedla, a žalúdok bol ako pivnica, ktorá nikdy nebola plná“, mi pripomína vojvodcov a normalizátorov dneška. A ja by som si veľmi želal, nech už sa odídu niekam nasýtiť do prasknutia, nech sa nažerú, nech majú zlaté bazény plné drahých hodiniek, len nech už dajú konečne pokoj. Kedy ukoja svoj hlad? To im nezabehne ani krv nevinných bytostí?
