Vyjasnenie si týchto termínov je dôležité z hľadiska jasnosti v tom, kto zmluvu uzatvára, kto je zodpovedný z jej plnenia, na základe prijatých záväzkov. Môže sa objaviť aj argument, prečo bola potrebná medzištátna zmluva na upravenie vzťahov Katolíckej cirkvi na Slovensku. Nestačilo upraviť vzťahy vnútroštátnou normou a rokovaním priamo s predstaviteľmi Cirkvi na Slovensku?
Toto si objasníme na základe samodefinovania sa Katolíckej cirkvi ako organizácie, ktorá ma univerzálny a nadnárodný charakter. Podľa kánonu 204 § 1 Kódexu kánonického práva (KKP) Katolícku cirkev tvoria veriaci, ktorí sú „krstom včlenení do Kristovho tela, sú ustanovení za Boží ľud, a tým, že sa svojím spôsobom stali účastní na Kristovej kňazskej, prorockej a kráľovskej úlohe, sú podľa svojho vlastného postavenia povolaní uskutočňovať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete“. Kánon 204 § 2 KKP ďalej uvádza, že „táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, jestvuje v Katolíckej cirkvi, spravovanej nástupcom Petra a biskupmi v spoločenstve s ním“. Čiže Katolícku cirkev netvoria iba pápež, biskupi, kňazi, rehoľníci a sestričky, ale všetci veriaci!
Pápež v Katolíckej cirkvi má podľa kánonu 331 KKP „najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať“. Na základe tejto právomoci je Apoštolská stolica najvyšším štatutárnym zástupcom Katolíckej cirkvi a vystupuje v jej mene. Katolícku cirkev zastupuje v rokovaniach so štátom Apoštolská stolica, reprezentovaná pápežom a Štátnym sekretariátom Rímskej kúrie.
Apoštolská stolica je sama osebe osobitným subjektom medzinárodného práva a stranou medzinárodných zmlúv a vystupuje v medzinárodných vzťahoch vo svojom mene. Výraz Apoštolská stolica najlepšie charakterizuje KKP z r. 1983 v kánone 361, a podobne v Kódexe východných katolíckych cirkví z r. 1990 v kánone 48. V kánone 361 sa hovorí: „Pod menom Apoštolská stolica alebo Svätá stolica sa v tomto Kódexe rozumie nielen Rímsky veľkňaz, ale ak z povahy veci alebo kontextu nevyplýva niečo iné, aj Štátny sekretariát, Rada pre verejné záležitosti Cirkvi a iné ustanovizne Rímskej kúrie.“
Apoštolská stolica je subjektom medzinárodného práva de jure i de facto, na základe medzinárodnej praxe a uznania zo strany štátov medzinárodného spoločenstva. „Apoštolská stolica má už dlhodobú prax uzatvárania medzištátnych zmlúv, ktorá siaha do r. 1122, kedy bola uzatvorená zmluva medzi cisárom Henrichom V. a pápežom Kalixtom II., ktorá vošla do dejín pod názvom Wormský konkordát a mala všetky náležitosti medzinárodnej zmluvy.“[1]
„Apoštolská stolica týmto spôsobom uzatvorila doteraz 139 dvojstranných medzinárodných zmlúv s 37 štátmi sveta.“[2] Medzinárodné spoločenstvo nikdy nevznieslo pochybnosti o medzinárodnej subjektivite Apoštolskej stolice, ktorá v súčasnosti pôsobí aktívne v medzinárodných organizáciách ako je OSN, UNESCO, WHO, FAO a mnohých ďalších.
Apoštolská stolica intenzívne rozvíja medzinárodné diplomatické aktivity. „Po podpísaní diplomatickej dohody s arabským emirátom Katarom a Východným Timorom 1. 12. 2002 udržuje Apoštolská stolica diplomatické styky so 177 štátmi sveta. Sú to aj vzťahy špeciálneho charakteru so zvláštnymi dohodami, ako napr. s Ruskou federáciou alebo Organizáciou pre oslobodenie Palestíny.“[3]
Účelom novodobých medzinárodných zmlúv, ktoré uzatvára Apoštolská stolica v súčasnosti je dohodnúť vzájomné pravidlá správania sa a spolupráce nezávislých a autonómnych strán zmluvy, v prospech obyvateľov daného štátu. Cieľom vzťahov, ktoré nadväzuje prostredníctvom konkordátov alebo dohôd medzi Cirkvou a štátom, je najmä obrana náboženskej slobody. Tým, že štáty týmito dohodami uznajú náboženskú slobodu katolíkov, sú väčšinou nútené uznať aj princíp náboženskej slobody vo všeobecnosti. K uzatváraniu týchto dohôd so štátmi nemalou mierou prispieva hlavne diplomacia Apoštolskej stolice prostredníctvom svojich zástupcov v jednotlivých krajinách, čo ju robí priekopníkom získavania náboženskej slobody všetkých veriacich, nielen katolíkov.
Katolícka cirkev, na základe svojej samodefinície, poveruje Apoštolskú stolicu, aby ju na celom svete zastupovala pri dohodách zmlúv so štátom. „I keď sa medzinárodnoprávna subjektivita Katolíckej cirkvi v medzinárodnom práve uznáva, priamo sa neuplatňuje.“[4]
Preto Apoštolská stolica pri zmluvách so štátom, prijíma záväzky vo svojom mene i v mene celej Katolíckej cirkvi, a takisto v mene Katolíckej cirkvi na Slovensku. Pre štát je dôležité vedieť to, že Svätá stolica je najvyšším orgánom Katolíckej cirkvi a miestna, partikulárna Katolícka cirkev na Slovensku, je viazaná jej rozhodnutiami. Keď teda štát uzatvoril zmluvu s Apoštolskou stolicou, uzatvoril tiež zmluvu s Katolíckou cirkvou na Slovensku, na najvyššej možnej úrovni.
Dôležitou je takisto skutočnosť, že Katolícku cirkev na Slovensku predstavujú podľa štátneho práva dve cirkvi, ktoré sú registrované samostatne. Je to Rímskokatolícka cirkev a Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. Tým sme si vysvetlili prečo biskupi na Slovensku nemôžu samostatne vyjednávať zmluvy so štátnymi predstaviteľmi, iba ak by k tomu dostali poverenie od Apoštolskej stolice.
Aký je však vzťah medzi Apoštolskou stolicou a Vatikánskym štátom? „Po odchode francúzskych vojsk, ochraňujúcich Rím, prepadli a dobyli 20. 11. 1870 Pápežský štát Piemonťania. Tým Pápežský štát po viac ako tisícročí zanikol, na základe poštátnenia územia v súvislosti so vznikom zjednoteného Talianskeho štátu. Apoštolská stolica tak stratila svoje teritórium. Pápež bl. Pius IX. sa vyhlásil za „väzňa Vatikánu“. Vzťahy medzi Apoštoslkou stolicou a Talianskom boli na bode mrazu. Až 11. februára 1929 uzavreli Taliansko a Apoštolská stolica, ako dva subjekty medzinárodného práva, Lateránske dohody, v ktorých sa pápež Pius XI. vzdal niekdajšieho cirkevného štátu, na základe čoho dostal plnú suverenitu v malom Vatikánskom štáte a extrateritoriálne práva pre hlavné Rímske baziliky (Laterán, Santa Maria Maggiore a sv. Pavol), pre úradné budovy Rímskej kúrie a pre vilu v Castel Gandolfo.“[5]
V Lateránskych dohodách sa v čl. 2 uznáva pred medzinárodným právom suverenita Apoštolskej stolice. „Vychádza sa z troch právnych skutočností: z jej vlastnej povahy, z jej histórie a z jej poslania vo svete.“[6] Ako potvrdenie a nie zdroj tejto skutočnosti bol vytvorený Vatikánsky štát. Jeho hlavou je pápež. Vznik Vatikánskeho štátu podľa dohôd iba zdôrazňuje a nepodmieňuje medzinárodnoprávnu subjektivitu Apoštolskej stolice. Dokazuje to aj skutočnosť, že Svätá stolica mala počas rokov 1870 až 1929 bez prerušenia všetky atribúty medzinárodného práva a aplikovala ich napriek tomu, že nemala vlastné teritórium. Z hľadiska medzinárodného práva teda nemôže dôjsť k zamieňaniu pojmov Apoštolská stolica a Vatikánsky štát a nemalo by k tomu dochádzať ani pri informovaní v médiách, lebo to poukazuje na neznalosť faktov, čo môže odradiť serióznych čitateľov a znižuje hodnovernosť informácie.
Tiež je potrebné si uvedomiť, že diplomacia Apoštolskej stolice, nemá žiadne nátlakové prostriedky pri dojednávaní zmlúv so štátmi. Nedisponuje armádou ani ekonomickými výhodami, preto jedinou argumentáciou zostáva rešpektovanie náboženskej slobody. Štát, ktorý slobodne uzatvára dohodu s Apoštolskou stolicou a tým s miestnou Katolíckou cirkvou na jeho území, sa teda zaväzuje k rešpektovaniu princípov náboženskej slobody a tiež princípov právneho štátu. Takáto dohoda je totiž založená na vzájomnej dôvere, že sa bude rešpektovať bez zjavného nátlaku, ale na základe platných princípov. Keď štát takúto dohodu rešpektuje je to znak jeho vyspelosti, ctenia si princípov právneho štátu, čo je zdrojom právnej istoty pre všetkých jeho obyvateľov. Ak nie je rešpektovaná náboženská sloboda založená na zmluvnom základe, potom nemajú ani ostatné subjekty a samotní občania istotu, že môžu dôverovať dohodám a zákonom štátu, ktorý nie je schopný zabezpečiť právnu istotu.
[1] Porov. Franzen, A.: Malé církevní dějiny, s. 138.[2] Porov. Šmid, M.: Zz medzi Sv. s. a SR s kom., s. 41.[3] Porov. Svätá stolica má diplomatické styky so 177 štátmi. In: http://www.tkkbs.sk/, 17. 1. 2003.[4] Porov. Šmid, M.: Zz medzi Sv. s. a SR s kom., s. 44.[5] Porov. Franzen, A.: Malé církevní dějiny, s. 250.[6] Porov. Šmid, M.: Zz medzi Sv. s. a SR s kom., s. 43.
