Stretli sa na nej: Hitler – nemecký diktátor, Mussolini – taliansky diktátor, Chamberlain – britský premiér a Daladier – francúzsky premiér. Štvorka uzavrela dohodu, ktorá donútila ČSR odstúpiť Nemecku okrajové územia s viac ako 50% nemeckého obyvateľstva, čím sa vlastne osud ČSR spečatil. Hitler sa zaviazal, že to sú jeho posledné územné požiadavky.[1]
V takejto situácii počas rokovania HSĽS 5. a 6. 10. 1938 v Žiline spolu s ďalšími stranami prijali „žilinskú dohodu“, ktorá pojednávala o slovenskej autonómii. Pražská vláda ju prijala a 7. 10. 1938 vymenovala krajinskú autonómnu vládu na čele s katolíckym kňazom Mons. Jozefom Tisom.[2] Na základe Mníchovskej konferencie sa uskutočnila Viedenská arbitráž z 2. 11. 1938, kde sa dohodli Nemecko a Taliansko o pripadnutí južného Slovenska Maďarsku.[3]
19. 11. 1938 prijal pražský parlament zákon o slovenskej autonómii, čo už však republiku nezachránilo. Prezident Beneš utiekol do Anglicka a 30. 11. 1938 bol na jeho miesto zvolený Emil Hácha. HSĽS sa v dôsledku chaosu v kompetenciách začala prikláňať k plnej samostatnosti. Toto vyhovovalo aj Nemecku. Po krátkej intervencii armády ČSR na Slovensku po 9. 3. 1939 a zbavení Mons. Jozefa Tisa funkcie predsedu autonómnej vlády, udalosti už nabrali rýchly spád. Hitler si pozval Mons. Tisu do Berlína, kde mu predložil dilemu: buď samostatnosť, a potom garancie zo strany ríše alebo nebezpečenstvo zo strany susedov. Mons. Tiso požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Slovenského snemu na 14. 3. 1939, na ktorom po jeho referáte snem povstaním členov odhlasoval vznik samostatného štátu. Na čelo vlády bol menovaný Mons. Jozef Tiso.[4] „15. 3. 1939 nemecké vojská obsadili české krajiny. Bol vyhlásený Protektorát Čechy a Morava.“[5] 1. ČSR prestala prakticky existovať.
Po 14. a 15. 3. 1939 sa vzájomné vzťahy, medzi Svätou stolicou a novými štátnymi útvarmi na území Československa, skomplikovali. Počas vojny prestali diplomatické styky medzi československou exilovou vládou v Londýne a Svätou stolicou existovať, aj keď Svätá stolica formálne pražského nuncia neodvolala, na druhej strane však udržovala diplomatické vzťahy so Slovenským štátom, ktorý prezident Beneš a jeho exilová vláda neuznávali. Modus vivendi bol podľa exilovej vlády stále platný. Beneš sa preto snažil o obnovu diplomatických stykov, čo však bolo až do r. 1944 zo strany Svätej stolice bez odozvy. Potom prejavila záujem o normalizáciu vzťahov Svätá stolica, ale trvalo takmer rok, než sa podarilo obnoviť diplomatické styky po ukončení diplomatického zastúpenia v Slovenskom štáte.[6]
Samostatná SR vznikla pod tlakom Nemecka. V ústave sa definovala ako kresťanský štát. Z pápežských sociálnych encyklík vychádzalo stavovské zriadenie, čo sa však v praxi nikdy nerealizovalo. Slovenskému štátu vládol autoritatívny režim, ktorého podoba prechádzala svojím vývojom a zmenami. Vládnucou stranou bola HSĽS, čo bola strana prevažne konzervatívna a katolícka. Na jej čele stál katolícky kňaz, prezident Mons. Jozef Tiso, dôsledkom čoho sa výrazne zmenil prístup štátnych orgánov voči Katolíckej cirkvi a zvýšil sa jej vplyv v politickom živote. Katolícki biskupi preto privítali vznik SR a voľbu prezidenta v októbri 1939 pastierskym listom.[7]
Počas celej existencie Slovenského štátu, ale hlavne v jeho prvých rokoch existencie, bola Katolícka cirkev úzko prepojená na politický systém, najmä zastúpením kňazov v politike. Predsedom vlády a neskôr prezidentom bol katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso. V Štátnej rade SR pôsobili traja katolícki kňazi: spišský biskup Ján Vojtaššák – podpredseda Štátnej rady v rokoch 1940 – 1945 (delegovaný HSĽS), správca SSV Ján Postényi – člen Štátnej rady v rokoch 1940 – 1943 (delegovaný prezidentom SR), pápežský prelát Andrej Marsina – člen Štátnej rady v rokoch 1940 – 1945 (delegovaný HSĽS). Kňazi tvorili asi jednu pätinu poslancov Snemu SR. Na základe volieb z decembra 1938 bolo do snemu zvolených 63 poslancov, z toho 11 rímskokatolíckych, jeden gréckokatolícky a jeden evanjelický kňaz. Aj po zmenách v zložení parlamentu v nasledujúcich rokoch zostal percentuálny podiel kňazov na úrovni približne 20%. Od konca r. 1942 boli kňazi zo snemu postupne odvolávaní a ich počet sa zreteľne znížil.[8]
Reforma školstva bola jednou z najústretovejších zákonov voči Cirkvi. Školstvo bolo zreformované na tzv. holandský spôsob. Štátne ľudové školy zanikli, ostali len konfesionálne a obecné školy. Vzniklo niekoľko nových stredných katolíckych škôl. Teologická fakulta bola začlenená do bratislavskej Slovenskej univerzity. Na povznesenie vedy vznikla r. 1940 pri SSV Katolícka akadémia.[9] Po vzniku Slovenského štátu zavládla v krajine vcelku pokojná atmosféra paternalistického režimu, ktorý síce zrušil demokratické slobody, ale aspoň zo začiatku nerozpútal žiadne prenasledovanie svojich ideových odporcov a predovšetkým obyvateľom Slovenska v prvých rokoch vojny zaistil pokoj a relatívny blahobyt v dobe, keď všade naokolo začala zúriť vojnová víchrica. To je pravdepodobne dôvod, prečo starší ľudia doteraz spomínajú na Slovenský štát v dobrom.
Tento idylický obraz, ale netrval dlho. Spoločne s prakticky všetkými vládcami satelitných štátov nacistického Nemecka i slovenský prezident upadol do ilúzie, že by svojmu národu uškodil, keby svoje miesto prenechal niektorému fanatickému nacistovi a pritom prehliadol lesť v tom, že pre nacistov bolo vždy ľahšie realizovať svoje požiadavky pomocou vlastencov nenacistov, ktorí spolupracovali z donútenia, ako menšie zlo, čím boli eliminované aj protesty obyvateľstva. Takto nacisti nakoniec svoje plány v satelitných štátoch presadili.[10]
Postavenie Katolíckej cirkvi v Slovenskom štáte malo neblahé následky do budúcnosti cirkvi a je dodnes témou, ktorá je používaná proti cirkvi, keď však chceme byť objektívny treba povedať, že väčšina biskupov, veľké množstvo kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich, sa nestotožňovalo s rasistickými zákonmi, s porušovaním ľudských práv a často s nasadením vlastného života pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Aj to treba brať do úvahy, keď hodnotíme toto ťažké obdobie, aby sme sa vyhli zovšeobecňovaniu, lebo to nevedie k poznaniu objektívnej pravdy. Na mieste je však aj pokora a ľútosť zo strany predstaviteľov cirkvi, keď sa vyjadrujú o tomto období.
Obsiahlejšie k dejinám štátu a cirkvi na našom území sa venujem v mojej knihe: Štát a cirkvi na Slovensku – vývoj financovania cirkví, ktorá vyjde na budúci týždeň.
[1] Porov. Jacques, A. a. i.: Dejiny Európy, s. 340 – 341. [2] Porov. Dolinský, J.: Cirkevné dejiny Slovenska II., s. 76.
[3] Porov. Letz, R.: Úsilia o vytvorenie Slovenskej cirkevnej provincie v rokoch 1918 až 1938. In: Mulík, P.: Katolícka cirkev a Slováci, s. 58. [4] Porov. Dolinský, J.: Cirkevné dejiny Slovenska II ., s. 76 – 77. [5] Judák, V. – Čekovská, E.: Prehľadné cirkevné dejiny , s. 214. [6] Porov. Kaplan, K.: Stát a Církev v Československu 1948 – 1953, s. 7. [7] Porov. Petranský, I. A.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945 – 1946 , s.25 - 26. [8] Porov. Petranský, I. A.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945 – 1946, s. 27.
[9] Porov. Dolinský, J.: Cirkevné dejiny Slovenska II., s. 82. [10] Porov. Halas X.F.: Fenomén Vatikán , s. 575.
