Pred zásahmi panovníkov Márie Terézie a hlavne Jozefa II., do života Katolíckej cirkvi, táto bola finančne samostatná. Hlavným zdrojom príjmov bol desiatok, ktorý odovzdávali veriaci, dary a výnosy cirkevného majetku. Od čias, keď si cisári z Habsburskej dynastie začali uplatňovať absolutistické postavenie v krajine aj vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi, však staré zmluvné vzťahy založené na vzájomnom rešpekte, prestali byť aktuálne.
Už cisár Karol VI. sa snažil o posilnenie vplyvu štátu na Katolícku cirkev a preto r. 1723 cirkevným inštitúciám zakázal získavať nové nehnuteľnosti. Počas panovania cisárovnej Márie Terézie bol limitovaný nárast kláštorov a cirkevného majetku, ktorého administratíva bola podrobená štátnej kontrole, bolo zakázané prijať do kláštorov tých, ktorí mali menej ako 24 rokov, pre klérus bola zrušená výnimka z daní, počet sviatkov bol zredukovaný na 24. Napokon bola zavedená štátna cenzúra kníh. Okrem toho bola zavedená aj reforma vyšších štúdií, súčasne s potlačením cirkevného vplyvu na školách.
Tým, ktorý sa najviac zapísal v oblasti dozoru štátu nad Katolíckou cirkvou, bol však syn Márie Terézie cisár Jozef II. Jeho snahy hraničili s vytvorením štátnej cirkvi s cisárom ako hlavou. Vydával dokonca dekréty, ktoré zasahovali do liturgických záležitostí. Aby vylúčil akýkoľvek vplyv zo zahraničia na domácu politiku, cisár Jozef II. r. 1781 opäť zaviedol placetum regium na dogmatické dokumenty vydané Svätou stolicou. Prerušil zároveň akékoľvek styky medzi rehoľníkmi a ich generálnymi predstavenými v zahraničí a zrušil kontemplatívne rády.
Na základe podrobnej analýzy, ktorú predkladám vo svojej publikácii Štát a cirkvi na Slovensku – vývoj financovania cirkví, môžem konštatovať, že súčasný spôsob financovania cirkví a náboženských spoločností na Slovensku, získal svoju kostru za vlády Jozefa II. Po zabraní značného majetku kláštorov a zrušení cirkevného desiatku, bola cirkev oslabená o stabilný zdroj príjmov, s cieľom naviazať ju na štát, ktorý zasahoval do všetkých oblastí náboženského života.. Štát vytvoril, z časti zabraného majetku Katolíckej cirkvi, náboženské fondy prostredníctvom ktorých sa zaviazal, uhrádzať jej schodky, ktoré vznikali pri jej činnosti, a ktoré zo začiatku predovšetkým slúžili na zakladanie a finančné zabezpečenie nových farností na miestach, kde v dôsledku hospodárskych a demografických zmien prišlo k zvýšeniu počtu obyvateľov. Takže zatiaľ sa ešte nejednalo o prostriedky z verejného rozpočtu.
Krajinské fondy riadil štát a cirkev nemala na ich hospodárenie dosah, čo bolo aj terčom kritiky zo strany biskupov. Z najznámejších budov v správe fondov na Slovensku môžeme menovať bývalé sídlo Národnej rady, čo bol kláštor rehole trinitárov, alebo kláštor klarisiek, kde sídli Univerzitná knižnica.
Filozofia, z ktorej vychádzal Jozef II. bola, že cirkev nevie efektívne spravovať vlastný majetok a preto túto úlohu musí prevziať štát. Táto filozofia sa však ukázala ako mylná, lebo pokiaľ štát nezasahoval do záležitostí cirkvi bola sebestačná a naopak od čias Jozefa II. a jeho zásahov začali v náboženských fondoch zriadených z cirkevného majetku vznikať deficity, ktoré musel začať uhrádzať štát, lebo sa zaručil, že ich vykryje, keď cirkevný majetok prevzal. Ďalšou negatívnou stránkou opatrení bolo, že postupne došlo k situácii, kedy si veriaci stále menej uvedomovali, aké náklady sú spojené s udržovaním fár, kostolov, výdavkov duchovných, čím boli fakticky od týchto starostí odtrhnutí, aj keď samozrejme určitým spôsobom vždy zbierkami prispievali na výdavky, ale už nie v plnej výške.
Až do roku 1885 nedostávali náboženské fondy žiadny štátny príspevok a majetok náboženských fondov bol výlučne cirkevného pôvodu. Príspevok na vyplácanie doplatku k platom kňazov pracujúcich v duchovnej správe zvaný kongrua, poskytovaný náboženským fondom v rokoch 1885 – 1949, mal už charakter nevratnej pôžičky. Zodpovedal kongruovým a dotačným príspevkom poskytovaným aj ostatným cirkvám a náboženským spoločnostiam.
Kongruový systém bol prevzatý aj Československou republikou zák. č. 122/1926 Zb., ktorý určil presný spôsob ako bude vyplácaná štátna pomoc cirkvám a náboženským spoločnostiam. Kongruový zákon stanovil najnižší príjem duchovenstva cirkví a náboženských spoločností, ktoré boli uznané štátom. Išlo o 9000 Kč pre jeden farský úrad ročne, čo sa každé tri služobné roky zvyšovalo o 972 Kč, najviac však 10 krát. Na kongruálnu mzdu sa dopĺňal čistý príjem duchovného stanovený na základe finančného priznania. Do tohto príjmu sa započítavali príjmy duchovného z farského majetku a štólových poplatkov, výslovne sa však nezapočítaval príjem za vyučovanie náboženstva v škole, alebo v niektorých prípadoch poslanecký plat. Vláda vydala nariadenie č. 124/1928 Zb. o úprave platov duchovných, ktorým sa zák. uvádzal do praxe. Jednou z príčin, prečo ČSR prevzala tento model z čias monarchie, bola pozemková reforma vykonávaná podľa záberového zákona č. 215/1919 Zb. a následných prídelových zákonov, ktorá značne znížila pozemkový fond Katolíckej cirkvi. Náhradu, za stratu časti pozemkového majetku v cirkevnom vlastníctve, začala ČSR poskytovať postupne už od r. 1920, zvyšovaním kongruových príplatkov k príjmom duchovenstva prostredníctvom náboženských matíc.
Systém dotačných podpôr na kongruu a dotácie boli zrušené až zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom a nahradené s účinnosťou od 1. novembra 1949 preplácaním „slúžneho“ duchovným pracujúcim v duchovnej správe a pri výchove duchovenstva. Slúžne (plat) nahradilo ako kongruu a dotácie, tak aj výnosy z cirkvi odňatých pozemkov, ktoré boli určené k výžive duchovenstva, rovnako ako úhrada vecných nákladov kultu vyplácaná cirkvám mala nahradiť výnosy z cirkvi odňatých pozemkov, ktoré boli určené k financovaniu nákladov kostolov a cirkevného majetku.
Hlavným problémom tohto zákona je, že aj keď sa v praxi vyplácania platov duchovných štátom nič nezmenilo, zmenila sa filozofia zákona, ktorý zasiahol do existujúceho systému kongruy, v ktorom časť príjmov pochádzala z majetku cirkví zabraných štátom v minulom období. Vážnym zásahom bolo, že vyplácanie platu duchovným zákon podmienil štátnym sľubom vernosti komunistickej republike a štátnym súhlasom pre pastoráciu, čím úplne podriadil cirkvi svojej kontrole. Platy boli navyše neporovnateľne nižšie ako v starom systéme kongruy.
Systém, ktorý sa postupne vytvoril pretrváva určitým spôsobom do súčasnosti. Pozostáva v recipovaní (prevzatí) dvoch zákonov Rakúsko-uhorskej monarchie a to Rakúskeho zák. č. 68/1874 z 20. mája 1874 o zákonnom uznaní náboženských spoločností a Uhorského zák. č. 63/1895 z 11. decembra 1895 o slobodnom vyznávaní náboženstva. Tieto boli recipované najskôr Československou republikou prostredníctvom tzv. recepčnej normy, t. j. zák. č. 11/1918 z 28. októbra 1918 o zriadení samostatného Československého štátu, a potvrdené zák. č. 122/1926 z 25. júna 1926 o úprave platov duchovenstva cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných. Tento zák. platil až do 1. novembra 1949, keď nadobudol platnosť zák. č. 218/1949 zo 14. októbra 1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom.
Zákon č. 218/ 1949 vychádzal z úpravy dvoch zákonov Rakúsko-uhorskej monarchie s tým, že do spomínaných zákonov zakomponovali niekoľko protiprávnych princípov vtedajšieho ateistického režimu o štátnej kontrole cirkví. Tento zákon, v znení neskorších predpisov, predstavuje základnú normu, o ktorú sa opiera súčasný systém financovania náboženských vyznaní štátom. Jeho hlavným zmyslom je, že poskytuje prostredníctvom rezortu kultúry finančné prostriedky na platy duchovných a čiastočne na prevádzku ústredí cirkvá a náboženských spoločností, u Katolíckej cirkvi ide iba o príspevok pre biskupské úrady a KBS. Štát poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam aj príspevok na chod ich verejnoprospešných inštitúcií, čiže charitatívnych organizácií, čo je Katolícka charita a Evanjelická diakonia.
Na základe historického vývoja môžeme skonštatovať, že právny systém ČR a SR v otázke financovania cirkví, zostal zo všetkých nástupníckych štátov monarchie, v ktorých sa zmenil, najviac verný modelu z čias Rakúsko-uhorskej monarchie so všetkými jeho pozitívnymi aj negatívnymi dopadmi. Najmä skutočnosť, že nenastala odluka cirkví od štátu po r. 1948, môže byť prekvapivá. Komunistický štát však nikdy neuvažoval o odluke cirkví od štátu, lebo predpokladal, že takýto krok by v daných historických podmienkach zvýšil spoločenský vplyv cirkví. Taktiež by posilnil disciplínu duchovných voči cirkevnej hierarchii, čo bol pre vtedajšiu moc, usilujúcu sa o rozleptávanie cirkví zvnútra, kontraproduktívny prvok.
K štátnym zásahom do vlastníctva najskôr Katolíckej a neskôr aj ďalších cirkví, či už poštátnením alebo štátnym dozorom nad správou teda pravidelne dochádzalo v priebehu dvoch storočí od vlády Márie Terézie a hlavne Jozefa II až po jeho úplné podriadenie štátu za komunizmu.
Žiadať, hlavne z tohto dôvodu, v súčasnosti striktnú odluku cirkví od štátu, bez zváženia historických determinantov, je veľmi povrchné až nepriateľské voči cirkvám. Historicky sú totiž vzťahy štátu a cirkví tak úzko previazané, že doteraz cirkvi a náboženské spoločnosti nenadobudli finančnú nezávislosť. Pozitívny vývoj, ktorý nastal od začiatku 90 – rokov je dôležitým posunom v postupnom nadobudnutí tejto nezávislosti. Cirkvi a náboženské spoločnosti získali plnú náboženskú slobodu vo svojej službe spoločnosti aj v disponovaní a nadobúdaní majetku, dokonca im bola navrátená významná časť majetku, ktorý bol zhabaný v r. 1945 – 1989, neboli však riešené náboženské matice, ktoré spravovali cirkevný majetok, ktorý bol na ne prevedený do r. 1945. Pozitívny vývoj, ktorý nastal od začiatku 90 – rokov, ešte stále nie je dostatočne dlhý na to, aby zmazal dvestoročnú závislosť od štátu, ktorú v konečnom dôsledku nezavinili cirkvi a náboženské spoločnosti, ale dostali sa do nej skrze štátny nátlak. Preto nemožno cirkvám vyčítať to, čo samé nezavinili. Štátny príspevok na ich činnosť doteraz tvorí významnú časť príjmov, bez ktorého by museli drasticky obmedziť svoju službu spoločnosti v dôsledku chýbajúcich prostriedkov, ktoré by neboli schopné v krátkom čase nahradiť. Cirkvi a náboženské spoločnosti pritom vyvíjajú činnosť, ktorou pomáhajú spoločnosti hlavne prácou pre telesné a duševné zdravie človeka. Aj, keď nevylučujem, že sa stanú aj chyby, ale ako hovorí múdre príslovie, iba ten kto nič nerobí, nič nepokazí!
Spomeniem iba niektoré služby, ktorými cirkvi slúžia celej spoločnosti. Ide predovšetkým o službu v nemocniciach, školách, hospicoch, sociálnej sfére, armáde, v práci s Rómami, pri riešení každodenných problémov v spovedniciach. Ide pritom predovšetkým o prácu, ktorá je motivovaná vierou členov cirkví, kde je na prvom mieste človek nie peniaze. Preto je potrebné pri budúcom riešení postupovať veľmi opatrne a zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré k dnešnému stavu viedli, jasne ich pomenovať a pokúsiť sa nájsť riešenie.
Môžeme tiež predpokladať, že náhlu zmenu hradenia všetkých nákladov by veriaci neakceptovali, ani by ju často neboli schopní finančne uniesť, hlavne v cirkvách a náboženských spoločnostiach s menším počtom členov. Preto je potrebné zo strany štátu pristupovať k tomuto problému veľmi uvážene a hľadať taký systém vzájomnej spolupráce, ktorý by cirkvi znovu neohrozil v ich úlohách, ktoré zabezpečujú a zo strany cirkví vyvinúť úsilie, aby sa stali v maximálnej možnej miere nezávislými od štátneho rozpočtu. Mnohí predstavitelia cirkví a náboženských spoločnosti si uvedomujú, že je to v ich záujme, aby cirkvi neboli závislé na politických zmenách. Dúfam preto, že aj publikácia, ktorú som zostavil, prispeje k objasneniu historického vývoja, ktorý viedol k súčasnému spôsobu financovania cirkví a náboženských spoločností a následnému hľadaniu cesty, ako sa dostať zo situácie, ktorá sa z dlhodobého hľadiska môže stať tak pre štát ako aj cirkvi neudržateľnou.
