Už 26. 2. 1948, po tom ako v Československu prevzala plnú moc Komunistická strana, vydalo Ministerstvo informácií a osvety dekrét, ktorým bolo zastavené vydávanie významných katolíckych časopisov v Čechách a na Slovensku. Išlo o České časopisy: Rozsévač, Neděle a Katolík. Zo Slovenských: Nová práca, Slovenský svet, Verbum. Na Slovensku zostali len Katolícke noviny a Duchovný pastier. Na Vianoce 1948 boli uväznení pracovníci Orla, čo znamenalo likvidáciu mládežníckej organizácie s niekoľko stotisícovou členskou základňou a dokončila sa tým aj likvidácia verejných katolíckych akcií. Na jeseň 1949 boli vydané dva zákony, na ktoré potom naväzovali vládne nariadenia, ktoré drasticky zasiahli do života cirkví a náboženských spoločností. Prvým bol zák. č. 217/1949 Zb. o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné, ktorým bol zavedený štátny dozor nad cirkvami. Na Slovensku vznikol Slovenský úrad pre veci cirkevné, ktorého predsedom sa stal Dr. Gustáv Husák, jeden z najtvrdších bojovníkov proti Cirkvi.
Tvrdým zásahom proti cirkvám bol zák. č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. V § 7 ustanovil, že duchovný môže svoj úrad vykonávať iba vtedy, keď získa štátny súhlas, ktorý mohol byť kedykoľvek odobratý. V trestnom práve bol zavedený trestný čin marenia dozoru nad cirkvami v §§ 173. 174 zák. č. 86/1950 Zb., podľa ktorého mohol byť odsúdený kňaz za vykonávanie bohoslužieb a iných náboženských úkonov, ktoré nepovolil štát. Odňatie súhlasu v päťdesiatych rokoch sa dotklo väčšiny katolíckych kňazov. Komunisti sa tiež snažili vytvoriť organizáciu kňazov, ktorá by kolaborovala s režimom vnútri Cirkvi. Prvým takýmto pokusom bolo založenie tzv. katolíckej akcie 10. 6. 1949 suspendovaným kňazom Jozefom Plojharom, ktorá bola základom neskorších vlasteneckých hnutí duchovných kolaborujúcich so štátom. Po proteste biskupov, ktorí sa o akcii dozvedeli z novín a okamžite ju zakázali v pastierskom liste, ktorý sa mal čítať 19. a 26. 6. vo všetkých kostoloch, tento prvý pokus dopadol neúspešne. Svätá stolica dekrétom z 20. 6. 1949 odsúdila „Katolícku akciu“ a jej prívržencov exkomunikovala. Toto združenie 28. 9. 1951 zmenilo názov na Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva, a 20. 1. 1971 v Bratislave asi 200 kňazov založilo Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in teris.
1. 1. 1950 nadobudol platnosť zákon o vedení matrík. Podľa neho sa vedenie matrík, ktoré až doteraz viedli fary, o narodení, úmrtí a uzavretí manželstva, prevzal na seba výlučne štát. Záznam do matriky bol povinný, rodičia mohli dať dieťa dobrovoľne pokrstiť. Zároveň boli zavedené v rámci rodinného a manželského práva, povinné štátne sobáše na úradoch, a až potom sa mohol vykonať cirkevný obrad. Po likvidácii cirkevnej a náboženskej tlače, spolkov, zavedení dozoru nad nakladateľstvami, po zákaze zhromažďovania mimo kostola a peňažných zbierkach nasledovali ďalšie opatrenia. Výnos ministerstva vnútra zo 16. 3. 1950 dovoľoval konať zhromaždenia pod šírim nebom t. j. misie, púte, sprievody, iba so súhlasom národného výboru a museli byť tri dni dopredu ohlásené. S výnimkou zhromaždenia v kostole sa to dotýkalo všetkých stretnutí a porád kňazov, vikárov, dekanov a biskupov. Národným výborom bolo treba predkladať akékoľvek vyhlásenie na schválenie.
Takisto boli dekrétom č. 112 zo 14. 6. 1950 reorganizované bohoslovecké semináre. Bolo zrušených 13 diecéznych seminárov, jeden bol dovolený v Prahe pre Čechy a Moravu a jeden v Bratislave pre Slovensko. ÚV KSČ rozhodol, že bohoslovcov, ktorí v nich dovtedy študovali, treba preveriť. Tak prebehli previerky. Z 240 českých bohoslovcov na ne prišlo 164, na Slovensku prišlo 39 z 208 bohoslovcov. V apríli r. 1950 boli vykonané ďalšie radikálne kroky zo strany vlády. V noci z 13. na 14. apríla 1950 bezpečnostné orgány spolu s ľudovými milíciami obsadili všetky mužské kláštory a rehoľné domy a rehoľníkov deportovali. 28. 8. 1950 podobný osud postihol aj ženské rehole. Opatrenia sa dotkli v celej ČSR 230 mužských a 720 ženských kláštorov, 2.200 rehoľníkov a 10.660 rehoľníc. Rehoľníci boli sústredení vo vybraných kláštoroch v Podolínci, Močenku, Malackách, Oseku a inde. 28. 4. 1950 bola zlikvidovaná Gréckokatolícka cirkev, usporiadaním tzv. soboru, bez účasti biskupov. Sobor vyhlásil zánik Gréckokatolíckej cirkvi a jej podriadenie Pravoslávnej cirkvi k Moskovskému patriarchátu. Biskupa Pavla Gojdiča zatkli v ten istý deň a jeho pomocného biskupa Vasila Hopka o niekoľko dní neskôr. Kňazi boli postavení pred alternatívu, buď pravoslávie, alebo strata všetkého. Takto končí, v marci 1951, keď biskupi a ordinári Slovenska zložili prísahu vernosti štátu, aj prvá etapa pre Katolícku cirkev neúspešnej konfrontácie so štátom. Košický biskup Čársky bol prinútený, prečítať znenie prísahy vernosti štátu v rozhlase, aby sa dosiahol väčší účinok na zastrašenie veriacich.
Tento stav šírenia strachu a reálnej perzekúcie, ktorí niektorí nevydržali a začali spolupracovať, iní prešli k podzemnej cirkvi a iní sa snažili byť v zóne medzi tým, do ktorého sa nielen Katolícka cirkev dostala na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia, v základe pretrval až do novembra 1989. Spomínam si ako som sa ako dieťa zúčastnil v lete 1989, tajného kresťanského výletu, kde sme boli natlačení v malej chatke v horách, mali sme tam duchovný program spočívajúci hlavne v spievaní piesní a modlitbe. Keď sme išli na túru dôrazne nás upozorňovali, aby sme nikomu nehovorili, že sme na kresťanskom výlete!
Preto uvažujme, posudzujme a ak treba aj odsudzujme, zlé skutočnosti, ktoré sa stali, ale nie povrchne, na základe senzácií a titulkov z časopisov, ktoré pri najlepšej vôli nemôžu byť hlavným zdrojom, na základe ktorého možno odsúdiť človeka. Doba komunistického teroru sa nám v súčasnosti zdá byť vzdialená, mnohí si zvykli na to, že niekto iní prevzal zodpovednosť za ich život a v súčasnosti ich tá zodpovednosť ťaží, preto by chceli nového diktátora, ktorý tu tú slobodu poupratuje. Keď si, ale slobodu vážime a milujeme ju, nestaňme sa my diktátormi s novými heslami, ktorí jedným šmahom odsudzujú všetko okolo seba. A to platí tak pre kňazov, tak pre veriacich, ako aj všetkých, ktorí túžia žiť v pravdivej a slobodnej spoločnosti.
