Keď som uvažoval nad jeho slovami, spomenul som si na rehoľné sestry, ktoré nám varili v kláštornej kuchyni, keď som sa pripravoval na svoje povolanie. Tieto staršie ženy, keď sme im prišli pomôcť šúpať zemiaky, alebo keď sme umývali riady, nám rozprávali o svojom živote. Ako prišli do rehole, čo prežili v 50 – siatych rokoch, ako ich mladé sotva 20 ročné zobrali robiť na družstvo do českého pohraničia, ako potom strávili celý život zatvorené v ústave pre postihnuté deti, o ktoré sa starali. Nehovorili to však s trpkosťou v hlase, ale vyžarovala z nich zvláštna vnútorná sila. Nakoniec svojim trýzniteľom poďakovali za to, že sa môžu o tieto deti, s ktorými sa veľmi skamarátili starať. Mnohí z ich trýzniteľov mali vtedy slzy v očiach. To, čo sestry malo zlomiť ich posilnilo.
O týchto sestrách a ich životných osudoch máme veľmi málo materiálu. Ich tiché utrpenie akoby malo ostať tichým navždy. To by však bola obrovská chyba. Preto som sa rozhodol urobiť krátky prehľad toho, čo sa stalo. Tento článok je zároveň úvodom k rozhovoru, ktorý pripravujem so sestrou Kristínou (76 r.), a ktorý chcem zverejniť v priebehu dvoch týždňov.
Utrpenie rehoľných sestier sa začalo 28. 8. 1950, keď ich stihol podobný osud ako rehoľníkov. Opatrenia likvidácie rehoľných komunít, sa dotkli v celej ČSR 230 mužských a 720 ženských kláštorov, 2.200 rehoľníkov a 10.660 rehoľníc. Zvlášť brutálne sústreďovanie sestier, do koncentračných kláštorov a fabrík, bolo voči sestrám, ktoré pracovali v nemocniciach. Keďže väčšina zdravotných sestier pracujúcich v nemocniciach, na začiatku 50 – siatych rokov, boli rehoľné sestry, nemohli ich z nemocníc odstrániť naraz, lebo by nemocnice nemohli fungovať. Tak ich postupne nahrádzali laickými sestrami a rehoľné sestry „z vďaky za to, čo urobili pre pracujúcu triedu“ posielali do koncentračných kláštorov. Začiatkom roka 1956 počas Akcie R 56 likvidovali všetky zostávajúce ženské rehoľné spoločenstvá. Sestry boli sústredené na mnohých miestach v ČSR. Jedným z nich sa stal aj kláštor v Podolínci. Vtedy Slovenský náboženský fond odovzdal budovu i kostol kláštora, Ústrednej Charite na Slovensku. Kláštor sa tak stal opäť miestom koncentrácie, tentokrát rehoľných sestier. Od 21. augusta 1956 prichádzali rehoľné sestry: vincentky, vykupiteľky, františkánky, Anglické panny, sestry sv. Kríža, dominikánky, misijné sestry Služobnice Ducha Svätého, premonštrátky, alžbetínky. Celkový počet rehoľných sestier v „Charitnom dome“ kláštora v Podolínci podľa údajov kolíše medzi 260 až 400. Posledné sestry vykupiteľky z kláštora odišli, na iné miesta, 16. 12. 1961.
To, čo tieto sestry prežili sa už vo väčšine prípadov nedozvieme, lebo z nich žijú už len niektoré. To, čo si však určite od nás zaslúžia je naša úcta, uznanie ich hrdinstva, ktoré pretrpeli za svoje presvedčenie. Rozhodne nemôžeme mlčať tak ako mnohí mlčali za komunizmu a zatvárali si oči, akoby toto prenasledovanie neexistovalo. Tak ako z očí ľudí odišli Židia za Slovenského štátu, tak potom sa z ich očí stratili rehoľné sestry a ľudia to prešli mlčaním. Aj toto je prejavom našej povahy, nehasiť čo nás nepáli. Poliaci to nedovolili, boli pod tým istým jarmom, ale vedeli, že keby zasiahli tak ako v Československu ľudia by sa vzbúrili. My sme sa nevzbúrili a preto zlo bolo silnejšie. To je ponaučenie, o ktorom nám hovorí utrpenie rehoľných sestier. Ich posolstvo je však ešte hlbšie, je to posolstvo hlbokej viery, ktorú nezlomili hrozby, trýznenie, podlomené zdravie, keď bez ohľadu na počasie pracovali na poliach a v mnohých prípadoch boli utýrané aj na smrť. Tu je najžiarivejším príkladom blahoslavená sestra Zdenka Schelingová, ktorú tajná bezpečnosť umučila na smrť a Ján Pavol II ju r. 2003 pri návšteve Slovenska vyznamenal ako mučenicu Lásky, ktorej obetovala život.
Nemali by sme dovoliť, aby posledné rehoľné sestry odchádzali tak ticho ako ticho trpeli. Tí, ktorí toľko kričali, že STV nenatáča filmy, by teraz keď ju ovládli mali kričať, aby natočila dokument o svedectve týchto pokorných služobníc, ktoré svoj život zasvätili službe ľuďom, ktoré slúžili opatrovaním chorých, výchovou detí a dostalo sa im za to označenie triedneho nepriateľa. Ich svedectvo musí naďalej čeriť hladinu našej spoločnosti, aby sme úplne nezľahostajneli voči zlu.
