Diplomacia Svätej stolice bola preto veľmi živá a dôrazne upozorňovala a protestovala proti opatreniam, hlavne voči Židom.[1] Vážne problémy vo vzťahoch sa ukázali hneď na začiatku, keď v Slovenskom štáte zriadila Svätá stolica r. 1940 diplomatické zastúpenie najnižšej štvrtej triedy. Oznámila vláde, že chargé d`affaires Svätej stolice, zastupuje dočasne neprítomného riadneho zástupcu nuncia Rittera. K uznaniu Slovenského štátu viedli Svätú stolicu dôvody čisto cirkevného charakteru s cieľom riešiť náboženskú situáciu na území Slovenska na báze medzinárodnej situácie.[2]
Pri uvedení zastúpenia Svätej stolice došlo k faux pas. Uznanie de iure zo strany Svätej stolice prišlo už 25. 3. 1939. Uskutočnila sa výmena diplomatov. Vyslancom SR pri Svätej stolici sa stal pre nacistov nepohodlný bývalý predseda slovenskej vlády Karol Sidor, pre ktorého mala vatikánska misia znamenať odsunutie do politického dôchodku. V júni 1939 vyjadril Štátny sekretariát súhlas s jeho osobou, zároveň oznámil vláde, že Svätá stolica pokladá F. X. Rittera, ktorý zastával funkciu nuncia v ČSR, za osobu, ktorá pokračuje v tých istých funkciách na Slovensku. Táto formulácia vyvolala nevôľu u ministerstva zahraničných vecí SR. Ešte v júni 1939 dorazil nuncius Ritter do Bratislavy. Obštrukcie a ignorancia, keď nuncius neúspešne čakal na nástupnú audienciu v hoteli, spôsobili, že dotknutý nuncius po niekoľkých týždňoch Slovensko bez rozlúčky opustil. Na Slovensku v dôsledku toho potom nebola zriadená nunciatúra.[3]
Najsmutnejšou udalosťou a zároveň udalosťou, pri ktorej Svätá stolica a aj biskupi na Slovensku vyvinuli najväčšie diplomatické úsilie, boli deportácie židovského obyvateľstva. Tzv. Židovský kódex bol na Slovensku prijatý 9. 9. 1941 formou vládneho nariadenia, bez verejnej diskusie v parlamente, občania židovského pôvodu prišli o všetky politické a občianske práva, pozbavili ich majetku a prepustili ich zo štátnych i súkromných služieb. Biskupi proti kódexu protestovali osobitným memorandom, uverejneným aj v Katolíckych novinách 7. 11. 1941 a Svätá stolica protestnou nótou 12. 11. 1941,[4] v ktorej sa píše: „Svätá stolica s veľkou bolesťou prijala správu, že aj na Slovensku, čiže v krajine, kde takmer celé obyvateľstvo sa hlási k najlepším katolíckym tradíciám, bolo 9. septembra t. r. uverejnené „vládne nariadenie", ktoré ustanovuje osobitné „rasové zákonodarstvo" obsahujúce rôzne opatrenia protirečiace katolíckym princípom."[5]
Odpoveď vlády prišla až 23. 5. 1942, v ktorej sa hovorí, že otázka už nie je aktuálna, lebo židovská otázka sa bude riešiť deportáciami, ktoré v tom čase už prebiehali. 25. 3. 1942 sa začali na Slovensku deportácie Židov do nemeckých koncentračných táborov. Pokyn dal predseda vlády V. Tuka po dohode s Nemeckom bez upovedomenia prezidenta, parlamentu a ostatných členov vlády. Tieto trvali do októbra 1942. V prvej etape bolo deportovaných 58.000 Židov. V druhej vlne, po potlačení povstania 27. 10. 1944 nemeckou armádou, boli deportácie obnovené, na v podstate už obsadenom území bez vlastnej samostatnosti. V tejto vlne to bolo asi 12.000 deportovaných. Celkovo z približne 70.000 deportovaných zahynulo 67.000 Židov v nemeckých koncentračných táboroch.[6]
Svätá stolica podala množstvo protestov a nót Slovenskej vláde prostredníctvom jej veľvyslanca vo Vatikáne a svojho chargé d`affaires Mons. Burzia v Bratislave. Odvolávala sa v nich na katolícke zásady a cítenie slovenského obyvateľstva, tiež na kňazské svedomie prezidenta Mons. Jozefa Tisa. To, že prezidentom štátu bol katolícky kňaz, bolo pre Svätú stolicu najbolestnejšou skutočnosťou a vďaka tomu aj stupňovala svoju aktivitu. Štátni predstavitelia argumentovali tým, že Nemecko sľúbilo, že sa o Židov dobre postará, na čo boli určené aj prostriedky, ktoré Slovensko dalo na tento účel za každého Žida Nemecku. Dokonca sa mal pre nich vytvoriť samostatný štát. Svätá stolica, spolu s biskupmi na Slovensku, vyslovila vážne podozrenie, že Židia sú vyhladzovaní. Slovenský štát potom deportácie na čas zastavil.[7]
Za všetky intervencie budem citovať z „Protestu Sv. Stolice proti antisemitským opatreniam slovenskej vlády", zo dňa 5. mája 1943, kde sa píše: „Svätá stolica pevne dúfala, že slovenská vláda, tlmočiac tak aj cítenie svojho ľudu, prevažne katolíckeho vierovyznania, nikdy neuskutoční násilné odstránenie osôb patriacich k tzv. „židovskej rase." Preto Svätá stolica prijala s úprimným žiaľom správy, že sa také presídlenia z územia republiky uskutočnili. Tento žiaľ teraz ešte vzrastá, pretože podľa správ prichádzajúcich z rozličných strán sa zdá, že slovenská vláda má v úmysle uskutočniť totálne vysídlenie Židov, žijúcich na Slovensku, nešetriac ani ženy a deti, a nevynímajúc ani tých, čo vyznávajú katolícke náboženstvo..... Svätá stolica by preto nedostála svojmu božskému mandátu, keby neodsúdila tie ustanovenia a opatrenia, ktoré ťažko postihujú ľudí v ich prirodzených právach pre jednoduchú príčinu, že patria k určitému plemenu......Žiaľ Svätej Stolice prehlbuje aj skutočnosť, že také opatrenia sa uskutočňujú v národe s hlbokými katolíckymi tradíciami a za vlády, ktorá sa vyhlasuje za nasledovníčku a strážkyňu týchto tradícií."[8]
K úlohe prezidenta Tisa veľmi nepriaznivo vyznievajú informácie, ktoré píše Domenico Tardini, tajomník Kongregácie pre mimoriadne záležitosti. K oficiálnemu protestu proti deportáciám, ktorý mu nadiktoval kardinál Luigi Maglione, štátny tajomník Svätej stolice, pre chargé d`affaires Mons. Burzia v Bratislave, pripája súkromný komentár: „Neviem, či demarše dokážu zastaviť....bláznov. Blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná a Tiso ...kňaz, ktorý ho nechá konať." Telegram, zredigovaný Tardinim a hneď aj odoslaný, poveroval Burzia, aby sa „osobne obrátil na prezidenta republiky a dovolával sa aj jeho kňazského cítenia". Deportácie však ani napriek týmto protestom zastavené neboli, boli iba zmiernené udeľovaním výnimiek pokrsteným Židom.[9]
Tento článok je úryvkom z mojej knihy Štát a cirkvi na Slovensku - vývoj financovania cirkví, ktorá vyjde na budúci týždeň.
[1] Pozri publikáciu Kamenec I., Prečan V., Škorvánek S.: Vatikán a Slovenská republika (1939 - 1945), ktorá sa podrobne venuje, na základe archívnych dokumentov, úsiliu Svätej stolice na zastavenie deportácií židovského obyvateľstva na našom území.
[2] Porov. Kaplan, K.: Stát a Církev v Československu 1948 - 1953, s. 8.
[3] Porov. Petranský, I. A.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945 - 1946, s. 27 - 28.
[4] Porov. Blet, P.: Pius XII. a druhá svetová vojna : podľa vatikánskych archívov, s. 163.
[5] Kamenec I., Prečan V., Škorvánek S.: Vatikán a Slovenská republika (1939-1945), s.72.
[6] Porov. Postupná sovietizácia Slovenska (1945 - 1968). In: Škvarna, D. a.i.: Lexikón slovenských dejín, s. 146 - 148.
[7] Porov. Blet, P.: Pius XII. a druhá svetová vojna : podľa vatikánskych archívov, s. 163 - 171.
[8] Kamenec I., Prečan V., Škorvánek S.: Vatikán a Slovenská republika (1939-1945), s.72.
[9] Porov. Blet, P.: Pius XII. a druhá svetová vojna : podľa vatikánskych archívov, s. 164.
