Dlhšiu dobu som uvažoval nad tým akým spôsobom by som sprostredkoval svoju skúsenosť. Musím sa priznať, že ani teraz som si nie istý, či vystihnem to, čo robím správnym spôsobom. Myslím si, že ľudská bolesť je miestom, kde sa stretáva posvätné s ľudským, pred čím nemožno iné, ako ostať v tichom postoji načúvania a meditácie. Nemyslím si, že som majstrom v schopnosti načúvať, ale môžem povedať, že to je to čomu ma učí moja práca v nemocnici pri chorých a aj zomierajúcich. Pod rúškom spovedného tajomstva sa stretávam s výpoveďami ľudí, ktorí určitým spôsobom prežili svoj život a viackrát im ďakujem za ich úprimnosť. Som kňazom, ale tiež som človekom ešte mladým, ktorý nezažil a často si ani neviem predstaviť, že by som zažil to, čo mnohí z nich. To, čo si intenzívne uvedomujem je, že tá bolesť ich život zvláštnym spôsobom urobila pravdivým. Človek v ťažkom stave si už nepotrebuje stavať vzdušné zámky, nepotrebuje klamať seba, ani druhých a svoj život vidí pravdivo, s tým čo v ňom bolo pekné, menej pekné, aj zlé.
Nechcem byť moralizátorom, nositeľom vševedúcna. Chcem počúvať, byť blízko človeku a v situácii ľudských limitov byť tým, ktorý sprostredkuje veriacemu človeku Božiu blízkosť. Je to mystérium, ktoré ma presahuje a to, čoho sa hrozím je, že ľudia nebudú ďakovať Bohu, ale mne. Mám svoje obmedzenia a limity a často závažné, naozaj nie som dokonalým a ani nechcem byť v tom zmysle, že by som si nedokázal priznať svoje limity, zlyhania a obmedzenia. Verím, že iba Boh je bez obmedzení, nie človek.
Práca v nemocniciach ma naučila úplne iným spôsobom pozerať na človeka a na hodnotu utrpenia. Priznám sa, že som sa tejto služby obával a nevedel som, ako ju zvládnem. Po vyše roku by som chcel skonštatovať, že napriek tomu, že to nie je jednoduché a každý deň bojujem sám so sebou, keď sa mám priblížiť trpiacemu človeku, si tohto človeka vážim, pozerám sa na neho ako na človeka, ktorý má svoju hodnotu a ktorého utrpenie vnímam ako niečo, čo človeka na jednej strane radikálne presahuje, ale na strane druhej ho robí naozajstným človekom. Toto je ten paradox, s ktorým sa stretávam v nemocniciach a začal som si ho uvedomovať aj v bežnom živote. Myslím si, že svet by bol lepším, keby sme sa nebáli pozrieť sa na svoje limity pravdivým spôsobom a prestali sa cítiť ako tí, ktorí majú moc nad všetkými skutočnosťami, s ktorými sa stretnú.
Stretnutia s trpiacimi ľuďmi sú pre mňa príležitosťou uvedomiť si vlastné limity, siahnuť si na dno svojich schopností a uznať si, že som obmedzeným človekom, že nie som tým, čo prináša vyslobodenie z biedy, ale že som iba sprostredkovateľom, nástrojom, ktorý môže byť prijatý, ale aj nemusí. V tomto všetkom si uvedomujem, že je potrebné zachovať si zdravý úsudok a rozum, aby človek pamätal aj na seba a svoje zdravie. Pomôcť môžem v rámci svojich možností a schopností a tieto si musím priznať, aby som nepodľahol mesiáškemu komplexu, ale bol tým počúvajúcim, ktorý bude k dispozícii v tej pravej chvíli ľudskej intimity, ktorá sa chce stretnúť s Bohom.
