Jej druhú časť sa snažíme podľa možností naplánovať na Slovensku. Nielen z pochopiteľného dôvodu, že by ho naše dve dcéry mali dobre poznať a nájsť tak preň cestu do svojich sŕdc, ale aj preto, že takýto zvyk jednoducho máme. Tak sme sa dostali v auguste na Liptov. Dcéry, ako skoro všetky mestské „kyber“ deti, pri slove "túra" tasia zbraň v podobe fňukania a prosíkania, sem tam síce zaberie motivačne sľúbená gastroodmena s posedením v peknej reštaurácií v cieli, občas otcom (teda mnou) rázne vyhlásený všeobecný zákaz frflania, niekedy však vôbec nič. Presne vtedy máme v zálohe výlety. Priznávam zároveň úprimne, že bolo také veľké teplo, že to na túru neťahalo tentoraz ani mňa. Za tri dni sme obišli dve pekné múzeá v Liptovskom Mikuláši, zaujímavý archeoskanzen Havránok v kopci pri západnom brehu Liptovskej Mary, vykúpali sa na ani za tridsať rokov sa zásadne nemeniacom termálnom kúpalisku v Liptovskom Jáne (možno raz bude zarábať aj ako skanzen socializmu), boli si pozrieť Žiarsku dolinu, odkiaľ nás však vyhnala letná búrka, ktorej ale naveľa vďačíme za vynikajúce a odporúčania hodné bryndzové halušky na romantickom salaši kúsok po ceste – neceste od hlavnej asfaltky, i videli kopu kultivovanej zábavy pre deti na donovalských Habakukoch.
Avšak najväčšie a azda najpríjemnejšie prekvapenie nás čakalo v Liptovskom Hrádku. V tomto sympatickom mestečku na sútoku riek Váh a Belá som bol pred mnohými rokmi ako hráč i tréner niekoľko ráz na sústredení alebo populárnom antukovom volejbalovom turnaji. Dominantu mesta – hrad s kaštieľom – som registroval skôr ako polozrúcaninu a zabudnuté, skromné národopisné múzeum. Aj napriek svojej bohatej histórií a mnohým pánom objekt po revolúcií úplne spustol a osirel, hoci posledným jeho majiteľom bol paradoxne štát. V privatizačnej celoštátnej rozkrádačke storočia oného obdobia sa na záchranu takýchto a podobných objektov po celom Slovensku nemohlo (a pravdepodobne ani nechcelo) veľa myslieť. Či to mohlo byť neskôr lepšie, si neodvážim povedať, ale šanca umrela skôr ako tá posledná. V roku 2002 sa tak zdevastovaná ruina, či vari už len kopa kamenia s náznakom múrov, okien, brán, komínov a striech, dostala do súkromných rúk a začala tak premyslene a určite zároveň veľmi komplikovane ožívať. Za jej postupným znovuzrodením je nadšenie, nasadenie, odvaha, ale iste aj podnikateľský plán jednej dámy, ako sme sa neskôr dozvedeli, ktorý mal pre zmŕtvychvstanie tejto pamiatky vygenerovať finančné zdroje. Veľa zdrojov. To je však iný príbeh pre iného autora.
Ihneď po vystúpení z auta na neplatenom parkovisku priamo pred hradom (asi sa tam niekto musel zblázniť, pretože dnes sa cvakajú eurá na Liptove pomaly aj za modrú oblohu) nás zaujal už zvonka citlivo a vkusne zrekonštruovaný renesančný kaštieľ s pekne upraveným prostredím v i pred areálom, ale aj čulým stavebným ruchom na veži zrúcaniny gotického hradu zo 14.storočia. Kúpili sme si lístok na 45 minútovú turistickú prehliadku a dobre sme urobili. Nehíkali sme z dejín, ktoré na nás na takomto mieste musia automaticky dýchať z každého podzemného i nadzemného kúta, ani z množstva vystavených originálnych exponátov či historického nábytku, ktoré pred rokmi v kaštieli aj tak nenávratne pokapali ako na salaši slanina. Páčila sa nám výborne pripravená mladá sprievodkyňa, ktorá nás previedla všetkým dôležitým a zaujímavým, čo pamiatka môže ponúknuť dnes, ale aj čo zažila za svojich viac ako 750 rokov existencie, ale aj na nič si nehrajúci scenár i forma prehliadky. Nadchol nás nápad, túžba na doslova hŕbe sutín zachrániť kus histórie a samotná guráž navariť z ničovitého ničoho dobrú polievku, ktorá bude chutiť každému, kto ju bude chcieť ochutnať.
