Včera večer mi volala mama, ktorá ma skutočne chcela „upokojiť“, pretože okrem x-tého zopakovania „Správy dňa“ o padnutom ukrajinskom lietadle, mi ešte oznámila, že v správach dávali šot o tom, ako sa na bratislavskom letisku (z ktorého, mimochodom, letím) stráca denne stovka batožín a preto si mám dať na ňu pozor. Moje vysvetlenie, že nemôžem cupotať za vozíkom s kuframi až do lietadla, bolo zabité poznámkou typu - „Tak im aspoň povedz, nech ti na to dajú pozor!“.
Z osobnej skúsenosti viem, že keď som pred dvoma rokmi priletel do Prahy a v hlavnom vestibule si túžil vyzdvihnúť svoj batoh, mohol som si pokojne vybrať akýkoľvek z bohatej ponuky. Jednoducho sa to tam krútilo na tom tobogáne (vždy, keď to vidím, pripomenie mi to tie posuvné „oné“, ktorými sa do kotolní bytoviek presúvalo uhlie) a každý si zobral, čo uznal za vhodné. Potom si to pred letiskom tí zbrklejší kontrolovali a vymieňali medzi sebou - toto všetko bez akejkoľvek kontroly kompetentných!!!!! Čiže aj na takéto sa môžem tešiť...
Kamarátka, ktorá pozná súčasný stav na londýnskom Heathrow, mi oznámila, že:
foťák, mobil, mp3-prehrávač, fľašu s vodou a knihu (!!!) do lietadla si zobrať nemôžem - údajne by som to mohol risknúť s časopisom, ale ani tam nie je istota, že mi to prejde (zrejme existujú oprávnené obavy utlčenia personálu lietadla zrolovanou Slovenkou);
spomínané záležitosti sa ale môžu pribaliť do hlavnej batožiny, no treba rátať s tým, že ich už nikdy nemusím uvidieť - v mnohých prípadoch totiž dorazili kufre (batohy) k svojim majiteľom totálne zničené (rozdrvené, premočené) a to väčšinou až po niekoľkých dňoch (!!!), v horšom prípade nedorazili vôbec (vysvetlené ako plánované straty);
pri osobných prehliadkach, počas ktorých sa „náhodne vybraným“ cestujúcim kontroluje ešte i obsah nosných dierok, treba zachovať kľud a rozvahu, pretože akákoľvek nervozita a prejavy násilia sú ohodnotené ako podozrenie z terorizmu a tak sa následne k človeku začnú i správať;
buzerácia neprebieha len pri prechode turniketmi, ale je zdupľovaná ešte tesne pred nástupom do lietadla - ono sa asi potom netreba čudovať, že niektoré lety sa „jemne“ zdržia, resp. neuskutočnia vôbec;
ani v lietadle nie je človek „za vodou“, každý podozrivý pohyb si všíme premotivovaný a pochopiteľne vystresovaný personál, takže nie je vylúčené, že obyčajné nevinné zívnutie (v extrémnom prípade prdnutie) môže byť charakterizované službukonajúcim letušiakom ako pokus o chemický útok a ani si nechcem predstaviť, čo sa môže diať potom...
okrem toho si nervozitu zvyšujú cestujúci i sami, pretože sú pochopiteľne z daných skutočností natoľko vystresovaní, že sa voči posádke lietadla i sami medzi sebou správajú ako Očovania počas dedinskej zábavy, z čoho môže byť pekná kuca-paca :)
ešte by ma úprimne zaujímalo, ako riešia ľudí s dlhými nechtami - veď aj to je potenciálna zbraň, koľko už vyškrabaných očí by mohlo o tom svedčiť... :) - alebo je pri prehliadke prítomný zamestnanec určený špeciálne na ohrýzanie prstov, ktorých zakončenia nespĺňajú bezpečnostné normy? Ešteže ja týmto problémom netrpím, aj teraz mám jeden hnát vopchatý v hlave za účelom likvidácie zbytku toho, čo bežný človek nazýva nechtami...
Jednoducho a jasne - z človeka, ktorý si zaplatí drahú letenku a túži sa čím skôr dostať z bodu A do bodu B predraženými leteckými spoločnosťami, sa hneď po vstupe do budovy terminálu letiska, stáva potenciálny terorista. Pri následných kontrolách a ostatnej buzerácií zo strany zamestnancov letiska sa mu to patrične dá i najavo a tak z vidiny príjemnej dovolenky (resp. návratu z nej) sa stáva denno-nočná mora s neistým záverom.
Takže už chápete, prečo neskáčem dva metre päťdesiat, že „Hurá, letím do Ameriky“?
