Nevládal ani otvoriť dvere spolujazdca a keď si sadal, bolo vidno, že tak robí s najväčšou námahou. V tej chvíli som ľutoval, že som zastavil a už som sa videl na titulnej fotografii regionálnej tlače v tmavom rámiku, prikrytý plachtou. Opísať toho človeka nie je problém, pretože s podobnými typmi sa denne stretávame na autobusových staniciach a v železničných vestibuloch. Sú to tie kreatúry, ktoré pod najoriginálnejšími zámienkami vyžobrú od vás pár korún a o chvíľu sa už váľajú v kríkoch s fľašou „značkového vínka“ v ruke.
Tento bol však predsa len iný. V patovej situácii, kedy som nevedel, či sa pohnúť, či ho vyhodiť, som mal možnosť lepšie si ho obzrieť. V jeho strhanej zarastenej tvári svietili dve hrozne unavené, ale úprimné oči. A hoci páchol na sto honov, nebol to ten dobre známy postalkoholický smrad. V ruke zánovná cestovná taška, ufúľaná prachom a blatom. Nie, niečo mi hovorilo, že tento chlap je iný...
„Prosím... idete na Košice?“ a v unavených očiach dva obrovské otázniky.
„Nie, len do Bystrice, do roboty, ale môžem vás hodiť aspoň na výpadovku.“
„Ďakujem, aj to mi veľmi pomôže, konečne sa posuniem o kúsok bližšie domov...“
Rozhodol som sa. Stará škodovka sa pomaly rozbiehala smerom na Banskú Bystricu a ja som stíšil rádio...
„Stopujem na tomto mieste už dva dni. Prepáčte, že vám to rozprávam, ale musím, inak by som vám tu zaspal... Som hrozne unavený. Už vyše týždňa cestujem z Prahy do Košíc a vy ste prvý, kto mi zastal po dvoch dňoch vo Zvolene...“
„Čo ste robili v Prahe a prečo, preboha, idete stade stopom toľkú cestu?“ - ešte stále som nemal chuť dôverovať jeho rozprávaniu...
„Verte mi, či nie, ale bol som tam na dovolenke. Aj v Karlových Varoch, aj kdekade po Čechách. Som z dedinky pri Košiciach (nepamätám si už názov) a šiel som do Čiech na výlet. Už som sa vracal z Prahy, na hlavnom nádraží som čakal na rýchlik do Brna, ale bol som hrozne ustatý, zaspal som a keď som sa prebral, bol preč i vlak, i všetko, čo som mal pri sebe... váza z karlovarského porcelánu, darčeky pre ženu i deti... Dokonca i všetky doklady, pas, bankomatová karta, peňaženka... Nevedel som, čo robiť, zostal som tam úplne sám, okradnutý s jediným vakom, ktorý mi nevzali... Bolo mi hrozne, netušil som, čo bude ďalej, čert ber peniaze, veď v peňaženke som mal len 150 korún, ale horšie bolo, že bez dokladov a platobných kariet som nevedel, ako sa dostať naspäť...“
Možno som skutočne totálne naivný, ale niečo mi hovorilo, že tento človek si nevymýšľa.
„Šiel som hneď na Políciu, aby mi pomohli, ale tam len spísali zápisnicu a vystavili mi doklad o tom, že môžem prejsť cez hranicu naspäť na Slovensko. Prešiel som pešo takmer celú Prahu až na výpadovku a odvtedy sa terigám stopom až domov.“
„Prečo ste nezavolali domov rodine? Veď by po vás prišli, alebo aspoň poslali peniaze.“
„To nešlo, nepamätám si okrem manželky žiadne telefónne číslo svojich blízkych, všetky som mal uložené v mobile, ktorý mi tiež zobrali. No, a jej sa nedá dovolať, skúšali to aj z Polície, nešlo to...“
„Nespal som už štyri dni. Celú noc stopujem, alebo kráčam pešo, nemá totiž zmysel spať, pretože je hrozná zima a ja nemám nič na oblečenie, veď som z domu odišiel, keď boli ešte tie teplá... Nikto ma ale nevezme a ja sa ani nečudujem, veď musím vyzerať hrozne...“ (pokus o úsmev – neúspešný) „Jedna pani mi dokonca i zastala, ale keď videla, kto jej chce nastúpiť do auta, šliapla na plyn a ja som už len v kúdole prachu videl vzďaľujúce sa zadné svetlá.“
Odkvaplo mu z nosa. Nevdojak som pustil v aute kúrenie naplno.
„Neverili by ste, čo dokáže s človekom spraviť hlad. Nie ten, ktorý máte, keď sa od rána tešíte na nedeľný obed, ale HLAD, keď nezjete totálne nič celé štyri dni. V živote by som neveril, že prídem do Potravín a budem doslova žobrať o suchý rožok, aby som neodpadol od hladu. Z jedných ma vyhodili, v druhých mi vynadali, v tretích na mňa zavolali žandárov, našťastie, keď už bolo najhoršie, tak mi jedna milá pani predavačka nabalila rožky i žemle, odkrojila kúsok cesnakovej klobásy a spravila kávu. To bolo jedinýkrát, kedy som sa poriadne najedol“ – usmial sa – „nebyť tak psychicky na dne, tak by bolo až zábavné sledovať jej údiv v tvári, keď som to všetko do seba nahádzal ešte predtým, ako zovrela voda na kávu. Vtedy mi povedala - ,Už vám verím, vy ste bol skutočne hrozne hladný.‘ “
„Vďakabohu, že vo Zvolene máte pri železničnej stanici minerálny prameň. Nabral som si ho do fliaš, a v neďalekom parku som sa aspoň trochu umyl. Dokonca som s v tom opral jediné ponožky, ktoré mám. Žiaľ, ostatné som si mohol vyčistiť len povrchne, veď sa nemám ani do čoho prezliecť... Ale nejako to už musím vydržať, až kým dôjdem domov...“
„A čo urobíte, keď prídete domov, ako prvé?“
„Netuším vôbec, kedy sa mi podarí vrátiť domov, ale len čo sa tak stane, dám sa do poriadku a hneď na to poprosím manželku, aby mi navarila plný hrniec hustej fazuľovej polievky a kým stihne vychladnúť, celú ju vychlípem. Verte mi, na toto myslím, keď sa v noci trasiem od zimy a táto nádej ma vždy aspoň na chvíľu zahreje a ženie vpred...“
Nemal si prečo vymýšľať. Nepýtal odomňa peniaze, potreboval len odviezť, aby bol čo najbližšie svojmu cieľu. Tým sa odlišoval od homlesákov, ktorí vyžobrú peniaze na vlak a potom ich prepijú v staničnom bufete. Vysadil som ho na benzínovej pumpe pri výpadovke na Brezno. Úprimné „Vďaka“ a zaželanie pekného dňa bolo jeho skromným poďakovaním za odkrojenie ďalších 25 kilometrov z nekonečného maratónu nedobrovoľného putovania svetom. Nevdojak som si spomenul na Rasťa Ekkerta, ktorý nedávno precestoval planétu za 78 dní (s trochu väčšou medializáciou) - aj on prežil mnoho krušných chvíľ, ale jeho dobrodružstvo bolo plánované, organizované a v neposlednej rade - vždy bola v pohotovosti celá skupina ľudí, keď sa vyskytol problém. Tento človek si však musel vo všetkom poradiť sám. Spoľahnúť sa len sám na seba. Bolo na ňom vidno, že je to pre neho nová situácia a že musí siahnuť až na dno síl i osobného poníženia, aby to prežil.
Nemohol som preto konať inak, ako som konal. Keď odchádzal, vtisol som mu do rúk stokorunu, aby som mu aspoň trochu uľahčil trápenie, v ktorom sa ocitol. Spočiatku nechcel vziať - „Ako môžete vedieť, že vám ju vrátim?“ - spýtal sa ma, keď som mu ju nasilu vtisol do dlane. „Verím vám.“ „Sľubujem, že vašu dôveru nesklamem!“ - rozhodne prehlásil a pomaly odkráčal... Nechal som mu vizitku s telefónnym číslom a veľkú dôveru. Dôveru v človeka. Dôveru v to, že raz i on pomôže niekomu v núdzi. Možno i mne, veď nikde nie je písané, že ja sa v podobnej situácii nikdy neocitnem. Peniaze sú predsa len jedným z prostriedkov na normálnu existenciu. Ja by som si za ne dnes možno kúpil nejakú hlúposť. Pre neho ale znamenajú teplú polievku, suché ponožky, „lístok“ na cestu domov...
Možno teraz stojí na výpadovke na Brezno a márne sa snaží stopnúť niekoho, kto sa rúti smerom na Košice. Možno už sedí u niekoho v aute a znovu rozpráva svoj príbeh. A možno ma skutočne dokázal len excelentne oblafnúť a momentálne sa niekde váľa s fľašou „ríbezliaku“. Neviem... Nevyznám sa v ľuďoch, ale ešte stále sa im snažím dôverovať. Pretože verím, že tých dobrých a úprimných je stále oveľa viac ako tých, ktorých pri potulkách životom stretávame vskutku neradi...
Dúfam, že sa nesklamem.
