Liptovská Mara - hlboký socializmus. Letná celozávodná dovolenka, na ktorú sa čerstvo dospelí kamaráti rozhodli zobrať stany a „plnú poľnú“. Samozrejme, hneď prvý večer bez rodičov dopadol tak, ako sa patrí. Chlapci sa nadránom budili polomŕtvi. Kto mal čím, ten hasil suchoty, kto nemal, trpel, až kým neotvorili krčmu. Branko sa však rozhodol problém s dehydratáciou riešiť po svojom. Prvou rannou Spartou. Čo sa však nestalo? Cigariet plný ruksak, ale ohňa nikde. A tak sa milý Braňo vybral žobroniť po stanoch o nejaké tie zápalky. Čo čert nechcel, triafal sa len do pozornosti východonemeckých turistov, ktorí nemali najmenšieho tušenia, čo sa im podivnými posunkami (spolovice vysvetľovacie, spolovice na udržanie rovnováhy) snaží fajčeniachtivý zväzák naznačiť. A tak ho odháňali už v zárodku rodiacej sa medzinárodnej komunikácie. Nešťastný Branko v pozícii človeka jaskynného, začal už rozmýšľať, ako sa zakladá oheň, keď chýbajú suroviny civilizovaného sveta, keď tu mu zrazu v glóbuse napadla spásonostná myšlienka - jazyková bariéra je pľuha vec, ale veď predsa nejaké tie slovíčka po nemecky viem, tak čo to neskúsiť v jazyku Karla Maya? A veru, oprobujem. Jeho pozornosť zaujala mladá Nemka, ktorá so svojou ratolesťou nič netušiac kráčala okolo. Braňo spustil ako rodený Bavor - „Biťe, ain fajrmašíne.“ - čo podtrhol sprievodným gestom, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani prekladateľ do nemej reči. Jazykolam slávil úspech. Nemka mu do roztraseného hnátu podala vytúžený zapaľovač a stanovým táborom sa rozľahlo úprimné „dankešen“ zavŕšené kúdolom dymu z Braňového orálu. Slastný úsmev sa rozhostil na jeho bledej tvári a život znovu nadobudol zmysel. Spokojne odfukujúc už len z diaľky počul, ako sa malá ratolesť pýta svojej mamy: „Co chtěl?“
Hovorí sa, že alkohol láme bariéry. Áno, aj tie jazykové, najmä, ak po desiatom poldeci je už úplne jedno, kto akou rečou melie, keď si nerozumejú už ani rodáci... Stalo sa na tom istom mieste o pár dní neskôr, keď sa už v stanovom tábore nadviazala medzinárodná družba a bratal sa každý s každým. Slovenská pohostinnosť mala za následok, že už počas bieleho dňa sa po tábore váľali v horizontále na mol poopíjaní východonemeckí turisti, ktorí nedokázali držať krok so Slovákmi a ich vrcholovým trojbojom (beh do krčmy, vzpieranie poldecákov, orientačný plaz domov). Nastal večer, kedy sa jeden zo zahraničných hostí prebúdzal zo svojej prvej - a v tej chvíli by prisahal na všetko sväté, že i poslednej - opice. V predsmrtných kŕčoch a saharskej páľave v tlame, sa snažil ešte pred svojím skonom zistiť, čo ho poslalo na druhý svet. Chytil do rúk poloprázdnu fľašu prepálenej domácej rožovky, ktorú miestni hrdo nazvali Malinovica (pretože do nej nakydali malinový sirup) a temer nepočuteľne zamrmlal - „Was ist das?“ - na čo hlavný hrdina príbehu, Branko, rozlepil oči a oznámil mu stručne, zrozumiteľne a jasne - „Das ist chlast.“
Predstavte si nasledovnú situáciu - šesť opitých a hulákajúcich hláv si to šinie krížom Liptovskou marou. V rukách pivové či iné fľaše a to všetko zabalené do zborového spevu. Popritom zvesela kývajú užasnutým rekreantom na brehu. Nikto nechápe, ako je možné, že sa držia nad vodou, nikto z nich totiž nepláva a pod nimi žiadna nafukovačka či záchranné koleso. Mnohí diváci sa prežehnávajú vo vidine biblického obrazu... Šesť hláv sa priblíži k brehu, dve krajné sa odpoja od hlavného peletónu a zvyšné štyri sa začnú dvíhať z vody. „Anjeli“ - mimovoľne vypadne z úst prizerajúcich sa... Postavy sa naďalej dvíhajú k nebesiam, až kým sa náhle celá záhada nevysvetlí. Pod nimi sa totiž zjaví totálne preťažený vodný bicykel.
Do štvrtice Liptovská Mara - miestne pohostinstvo nedefinovateľnej kategórie „a la Mokrý Lakeť“ versus celá partia stredoslovákov na pive. Samozrejme, Braňo ako inak - líder. Tu treba poznamenať, že tento chlapec v ranej mladosti trpel nedefinovateľnou mutáciou kleptománie, ktorá sa prejavovala výlučne v prípadoch, kedy bol ako delo. Kiežby z toho mali aspoň doma osoh, ale kdeže... Veď ktože by sa potešil, keby ráno pri posteli našiel nástenku z vysokej školy (plnú oznamov a letných brigádach), vešiak z krčmy alebo kukanádobu (podotýkam, že plnú) spred domu... No a tento tvor začal v spomínanej krčme odpratávať stoličky i stoly, načo dobehla čašníčka a, duša dobrá, začala mu pomáhať, netušiac o čo ide. Keď po polhodine odpratali z miestnosti všetko, čo nebolo prikované k zemi, Braňo sa zohol a začal čosi podnikať. Krčmárku vtedy premohla zvedavosť a úprimne sa spýtala, čo to vlastne porába. Branko, tvor slušne vychovaný, odpovedal celou vetou - „Prosím pekne, ja vám kradnem koberec.“
