Samozrejme, že práve na to sa chystal. Zahájil ťažký boj s prvým schodom. Už-už sa zdalo, že ho zvládne, keď ho neviditeľná ruka alkoholu vrátila naspäť. V tej dobe, už ho cítil celý trolejbus, hoci ešte ani poriadne nenastúpil. Druhý pokus dopadol pre nás, cestujúcich, horšie. Stál oboma nohami na prvom schode, keď sa vozidlo pohlo. Mrcha zotrvačnosť ho narazila na sklo. V tej dobe už všetko, čo malo nohy utekalo dopredu vrátane sediacich. Podarilo sa mu horolezecky vyštverať po schodoch na dlážku. Zatváril sa, že nám chce ukázať, čo mal na obed. Poslední opozdilci sa vpredu pýtajú, či sa skutočne nedá ešte trochu posunúť. Pach jeho oblečenia sa zmiešal s dychom natlačených ľudí. Čert vie, koľko dní je v tom oblečený, koľko dní nasával, teraz sa ale chce o svoju vôňu podeliť s nami. Medzitým sa štvornožky doplazil k najbližšiemu sedadlu a ... zaspal.
Čo teraz? Tak skoro nevystúpi. Niektorí rezolútne vyhlásili, že takto sa cestovať nedá, že vystúpia a počkajú na ďalší spoj. Vtedy som dostal zvláštny škodoradostný nápad. Počkal som, kým vodič na ďalšej zastávke otvorí dvere. Pribehol som k nemu, chytil prudko za plece, mykol a zareval na celé vozidlo:
„VYSTUPUJEME!"
On vyskočil, ešte stihol prekvapene zakričať: „Už?", vybehol von a dvere sa zavreli. Neviem, kam cestoval (to zrejme ani on nevedel), ale skončil na Košickej.
