Ide o ovčie stádo, ktoré sa pasie povedľa chodníka. Priblížim sa k nemu a vtom badám, že si ma jedna od hlavy až k päte premeriava. Tejto rakúskej ovci dávam pracovné meno Brcuľa. Príde trochu bližšie. Pomylsím si, že toto sú možno euroovce žijúce z cestovného ruchu, tak zastavím a aspoň ju pohladím.
Potom sa už tvárim, že ju nevidím a idem ďalej. Zrazu začujem za sebou zrýchľovanie cinkotania zvoncov. Otočím sa a... Brcuľa krok za mnou a ostatné ovečky v rade pochodujú za ňou. Bohatstvo, Marušic, padaj odtiaľto preč, lebo sa niečo zomele a ty sa budeš musieť ženiť. Pridám do kroku a nič. Ešte sa zospodu nejaké ovce pripoja k hlavnému stádu, ktoré ma už evidentne naháňa. Po dvoch minútach vytiahnem foťák, že si ich vyfotím a tá sviňa (vlastne ovca) Brcuľa mi ho skoro zožerie. No ja ti dám!
Ako sa ich zbaviť? Tlieskaniu a dupaniu sa smejú, jódlovanie akoby ich ešte poháňalo. Otočím sa, priložím dlane k ústam, palce pod bradu, otvorím dlane a z celého hrdla Brculi do tváre: "Bééé...". Tá mrcha ti ma skoro pobozkala. Ledva som sa uhol. Ešte aj jazyk vyplazila. Čo som ja Šípková Ruženka? Si myslíš, že ja neviem šiť a pichám sa pri tom? Veď raz by sa mi to na tej našej dederónskej kysni stalo a už by som sa do konca života nemusel prezliekať a do práčky by som musel aj ja. Vzápätí mi napadlo, že môžem pre ňu byť aj žaba, čo sa po bozku na baranieho princa premení. Nahodím dvojapolpodvalový krok, najrýchlejší akého som schopný. Pre ne je to akoby nič, teraz už nejdú v rade za mnou, ale stádovito po mne bežia.
Napadne mi, že by to mohli byť fanúšičky môjho blogu, ktoré chcú iba spoločnú fotku, autogram, popr. niečo prediskutovať ohľadom mojich článkov, napr. TBM. Dopekla, Marušic, prestaň byť domýšľavý a začni racionálne uvažovať. Prvá racionálna úvaha je, že už som vlastne v druhej doline a každú chváľu sa spoza rohu vynorí tirolský bača (origoš - nie čierna, nie z Komárna), ktorý mi dá po papuli, že mu kradnem stádo. Skutočne, veď už som prešiel pol druha kilometra. Zrazu sa niektoré odtrhnú, predbehnú ma a postavia sa mi do cesty. Vrátim sa k myšlienke, že sa chcú vydávať. Veď sa aj oholili, nemajú ani chlp navyše. Prederiem sa cez ten dav na chodníku a zase sa pohnú za mnou.
No, ale už začne vyhrávať rozum. Spomínam si, na jar kúpil sused dvoch barančekov a po dvoch dňoch ho žena vyhodila aj s tými zvermi. Za niekoľko hodín jej zožrali všetku zeleninu, vzápätí všetky kvietka a tuším aj jednu marhuľu. Pritom ich sused kúpil, aby nemusel kosiť, oni sa trávy ani nedotkli. No a odtiaľ je už iba krôčik k spomienke, ako tie jahňatá behali za psom. Pes popod plot, za ním dva barany. V tom to je! Ovce vlastne utekajú za šéfom, prečo si ale vybrali mňa? No jasné, na ruksaku mám zavesené mokré biele tričko, aby uschlo. Oni nebežia po autogram na podprsenku, ani kvôli debate o karme, ani nie su vydajachtivé, oni makajú za mojim tričkom. A to som ja blbec dva kilometre nevedel. Tričko dávam do ruky, oni ešte chvíľu zo zotrvačnosti bežia, ale nakoniec zastanú
Na najbližšom vrchu dostihnem nemeckú rodinku, ktorá sa vynikajúco bavila, hoci videl len záver. Otec mi hovorí, že nikdy nevidel toľko dievčat naháňať jedného muža. Ten trotl to ale nevyfotil, takže som prišiel o nádhernú fotky, ktorú mi mohol poslať.
Foto
