Od začiatku sa mi to neskutočne páčilo, nehľadiac na to, že som išiel sám. Nechával som oči na Likavskom hrade, z ktorého žiaden junák nehľadeľ, hoc´ Tatra už kopnela a háj sa mladil.
Toľko som na hrad čumel, až som skoro stúpil na túto potvoru, ktorá sa rozhodla vyhriať sa na chodníku. Po tomto stretnutí som asi pol hodiny podozrivo zíral na každý konár na ceste.
Asi až po hodine sa mi podarilo pozrieť naspäť do údolia, aby som zbadal, ako je dole nádherne.
O chvíľu bol možný nadlho posledný výhľad.
Charakter chodníka sa menil. Od húštin, kde polámané stromy prehradzovali pešník tak, že ich bolo treba obchádzať, zasnežených plôch, cez zmiešaný les až po lesnú cestu.
Na čistinkách som dosť hojne objavil prísne chránený Šafrán Heuffelov (Crocus heuffelianus).
Až po troch hodinách som uvidel cieľ mojej cesty - tisícšestojedenásť metrov vysoký Veľký Choč - miesto, kde horotvorné procesy vytlačili na povrch vápencovo-dolomitový príkrov, ktorý sa datuje do dôb dinosaurov.
Na rozsiahlej poľane v sedle pod vrcholom sa nachádza horský hotel. Recepčná je laň, upratovačka líška, esbéeskárom je medveď.
Na hornej hranici horskej lúky som zbadal, kadiaľ som kráčal. V popredí je Zadný Choč (1288 m) od neho doľava smerom dozadu je Kopa (1217 m) krivoľaký hrebeň zatáča doprava, kde je Predný Choč (1249 m) nasleduje nepomenované sedlo, v ktorom som sa na túto rázsochu dostal. Niekde za ním je Likavský hrad.
Z poľany prechádza kľukatá vychodená trasa kráľovstvom kosodreviny. Tá je ako Jonášova veľryba. Najskôr vás pohltí a na vrchole Veľkého Choča vyvráti.
Celá upachtená prepotená chôdza trvá asi hodinku, ale na jej konci ste kúsok od raja. Pod vami sa krútia stužky dolín.
Za nimi sa na obzore vypínajú hrdé biele štíty západných Tatier ukončené jeho Veličenstvom Kriváňom.
Človek nevie, kam by skôr nazrel. Keď sa obráti zrak v širokú liptovskú kotlinu uvidí lesklú hladinu rozsiahlej Mary.
Otočka smerom na sever ukazuje kraj, ktorý sa kedysi nachádzal na papierovej desaťkorune. Malebná dedinka na ľavej strane sa volá Leštiny a v dolinke za ňou je vidno cieľ mojej cesty - chatu Srňacie (v tomto rozlíšení ako biely fľak :=). Vtedy som to ešte nevedel, že sa dva dni budem pozerať presne opačným smerom.
Taký som bol zo samotného vrchola uveličený, že som sa zabudol na ňom vyfotiť. To mi prišlo na myseľ, až keď som bol dole :=))
Ďalší pohľad smerom na Oravu ukázal na horizonte majestátnu Kubínsku hoľu (1342 m). Pod ňou sa nachádza metropola Hviezdoslavovho kúsku zeme, ktorou je Dolný Kubín. V popredí na ľavej strane je Jasenová, rodisko Mateja Bencúra, ktorý četoval pod nickom Kukučín, vpravo od nej je Vyšný Kubín, kde sa narodil istý Pavol Orságh, ktorého tak hnevalo jeho maďarské priezvisko, že požiadal adminov o alias Hviezdoslav a prelinkovanie jeho blogu na server učebnice literatúry.
Keďže ma čakali ešte tri hodiny chôdze, posledný krát som sa obzrel, kde som zanechal odtlačky topánok a pokročil som ďalej.
Nad Vyšným Kubínom sa mi naskytol pohľad na panorámu Tupej a Ostrej skaly (zľava doprava). Na druhý deň som sa na Ostrú skalu s Jožkom, Mariánom a Matúšiqom vyštveral.
Vo Vyšnom Kubíne som si obzrel bývalý kvartýr, kde sa strihali pupočnú šnúru spomenutému Hviezdoslavovi.
a spomenul som si na jednu z mála viet, ktorú viem povedať jazykom našich susedov, ktorú som patrične zarecitoval.
Az előtt csábított a világ azt mondván...
(Mňa kedys´zvádzal svet mi hovoriac...)
Keďže tam nikoho nebolo, cez držku som nedostal :=).
Presunul som sa pokojne do Leštín, prebehol kopec a objavil som organizátorku perfektného víkendu.
Na záver praktická rada ako presunúť košeľu v turistickom ruksaku tak, aby sa nepokrčila. Treba ju strčiť do drevenej šachovnice.
Dnes mi Valerián povedal, že si pozeral mapu a zistil, že na Veľký Choč som nemusel ísť, mohol som ísť aj kratšie. Verím, že je všetkým jasné, prečo som sa mu nevyhol a inšpiroval som ich, aby sa tam aj oni išli pozrieť. Z Valaskej Dubovej je to na skok.
