V septembri 1848 sa v okolí Myjavy, Brezovej a Starej Turej pohybovala slovenská dobrovoľnícka výprava. 3 výpravy v rokoch 1848-1849 boli jedinými slovenskými vojenskými akciami za tisíc rokov od pádu Veľkomoravskej ríše. 22. september je dňom slovenskej armády na základe bitky pri Brezovej pod Bradlom z tejto akcie. Uniformy dobrovoľníkov nosí čestná stráž v prezidentskom paláci. Takmer každý pozná Bohúňov obraz Janka Francisciho ako dobrovoľníka. Posledná bitka, ktorá sa odohrala v rámci tejto výpravy, bola pri obci Poriadie. Pamätník sa nachádza pri autobusovej zastávke U Klasovitých na vŕšku medzi Poriadím a Myjavom. Táto cesta bola kedysi hlavnou cestou na Myjavu a jazdili sa na nej aj Preteky mieru. Okolo tohoto pamätníka chodievam dosť často, preto som bol vyvalený, keď som ho zbadal, ako dnes vyzerá:
Pamätník síce stojí, ale nikto sa nedozvie, čoho to pamätník vlastne je. Kovovú tabuľu niekto odtiaľ vytrhol. Spomínam si, že na nej bol slávnostný text, ktorý začínal slovami: "Toto hľa je slávne miesto...". Teraz bude zrejme slávne miesto niekde v zberných surovinách.
Tak som sa presunul na pamätník Zemľanky, ktorý sa nachádza v doline potoka Kostolník, na zelenej turistickej značke, asi tri kilometre od Poriadia. K tomuto pamätníku som išiel s malou dušičkou, lebo som tam bol naposledy minulý rok v auguste a bol som zhrozený. Pri príchode rástol uprostred pamätníka bodliak skoro vyšší odo mňa. Toto miesto nie je veľmi navštevované ako predchádzajúce, ale čerstvo napílené drevo prezrádzalo, že tu v poslednej dobe niekto bol. Po bodliaku ani stopy, zrejme som ho účinne vytrhol. Samotná pamiatka síce vyzerá ošarpane, ale ešte vcelku kultúrne. Jej smola je v tom, že hoci sa nachádza na čistinke, umiestnili ju do trvalého tieňa, čím dali zelenú rôznym machom a lišajníkom, ktoré z ružovkastého ryolitu urobili šedivú opachu.
Na tomto mieste táborila partizánska skupina Miloša Uhra, hrdinu SNP, v októbri 1944. Tu ich našiel parašutisticky vysadený sovietsky dôstojník Ilja Dibrov, ktorý už mal bohaté skúsenosti s partizánskou činnosťou na Ukrajine a sformoval 2. Stalinovu brigádu. Táto predstavovala vážnu hrozbu v oblasti. Dedo mi hovoril, že si pamätá, ako cez Bošácu išli dva nákladné automobily, ktoré boli plné tiel nemeckých vojakov, čo zvážali z Bielych Karpát. Tu tabuľku nikto nezobral, zrejme je to ďaleko od cesty a spraviť 6km iba kvôli doske sa už neoplatí.
Pamätník má názov podľa zemľaniek, ktoré tu Uhrovi ľudia vybudovali. Dlho po vojne Zväz protifašistických bojovníkov postavil na ich mieste nové. Minulý rok sa k nim nedalo dostať, keďže prístupy boli dobre zabarikádované žihľavou a trávou vo výške človeka. Tentokrát som bol šokovaný, že sú tam vlastne tri, minulý rok som si tú poslednú kvôli vysokým zelinám nevšimol.
Aj tu je tabuľa, ktorú nikto neukradol.
Dvere do zemľaniek boli dobre zamknuté. Cez malý vetrací otvor som v úplnej tme nič nevidel. Preto som tam strčil foťák a zmačkol. Bohužiaľ ani na niekoľko pokusov sa mi nepodarilo zbaviť sa odrazov blesku na fotke. Najlepšia fotka dopadla takto.
Vcelku útulné, nie? Zvyšné dve vyzerajú skoro navlas rovnako.
No a idem ďalej. Aj lesné cesty majú svoje názvy, ktoré pripomínajú SNP. Prvá je už spomínaná zelená značka z Poriadia na Prídolie, druhá je žltá značka v Starej Myjave od vleku na Prídolie.
Na hrebeni Bielych Karpát na hraniciach Slovenska s Českom asi šesť kilometrov nad Topoleckou sa nachádza pomník gen. i.m. Ilju Danieloviča Dibrova. Tu ho v boji zastrelili a nachádza sa tu rušná turistická križovatka červenej Cesty hrdinov SNP so zelenou značkou. Tento pomník pôsobí doslova ako obluda. Na pôvodne ružovom žulovom náhrobnom kameni je dvojjazyčný nečitateľný nápis, že tu padol veliteľ 2. Stalinovej brigády. Nie je však vysvetlené, ako mohol na takom rovnom chodníku padnúť. Údajne tu bol aj pochovaný, ale jeho žena po fronte odviezla jeho pozostatky do Sovietskeho zväzu. Po ruskom generálovi tak na Slovensku ostala iba ulica v Starej Turej a táto ozruta, kde sa vlastne človek ani nedozvie, čo a kedy sa tu stalo (Názory na toto sa rôznia. Niektoré zdroje tvrdia, že ho Nemci zastrelili 13.10, iné, že 14.10 1944, každopádne asi desať metrov na slovenskej strane hranice). Tu sa nekonalo žiadne prekvapenie, pomník vyzeral tak, ako vyzerá vždy. Akurát sa s ročným obdobím mení hustota porastu vnútri neho. Na tejto fotke skoro zjari, ešte žiaden nie je.
Posledná pamiatka bojov bola Narcie, kde som ešte nebol. Chodník k pamätníku SNP vyzeral nasledovne. Neveriacky som pozeral okolo, či je skutočne toto ono.
Potom som zbadal značku - áno je.
Vyšiel som z húštiny a naskytol sa mi takýto pohľad.
Z trávy trčala čapica nejakého stĺpika. Zboku bolo vidieť, že to celé stojí na akomsi provizórnom múriku.
Napokon vysvitlo, že tu sa jedná o vypálený dom. Zrejme to autori mysleli tak, že na tento pomník chodia iba komunisti a tí si kosáky nosia so sebou, takže sa k nemu dostanú.
Toto ale nie je hlavný pomník. Ten leží trochu nižšie pod vypáleným domom.
Zbehol som teda k hlavnému monumentu. Ten vyzeral dosť pôsobivo, aj keď bol zarastený. Dokonca sa tam nachádzali nejaké umelé kvety. Nachádza sa asi kilometer nad Topoleckou, na žltej značke. Čiže nie ďaleko od obývaných obydlí, no napriek tomu (alebo práve preto) je spustnutý.
Viem síce po rusky len základné frázy (ako sajuz nerušimni, vstaváj strana agrómnaja, smelo tavárišči v nógu a pod.), pokúsim sa vám preložiť tento nápis.
Na tomto mieste bolo počas Slovenského národného povstania v roku 1945 nemeckými votrelcami upálených deväť partizánov, členov 2. Stalinovej partizánskej brigády. Za krajší nový život, umreli tu Slováci, Rusi a Poliaci. Kto položil život za národ a vlasť, ten neumrel (Botev).
Možno v Rusku neumrel, ale my sme sa na nich dávno vykašlali. Počas prekladania som počul nejaké permanentné šuchotanie v okolí. Pozrel som sa na zem a zbadal som miriady mravcov.
Toto tam bolo vyslovene všade okolo pamätníka. Veľké čierne mravce navyše agresívne. Asi dvadsať ich vyliezlo na moje nohy a kúsali ma, než som ich zabil. Musel som odísť dobrých tridsať metrov, kým som sa ich zbavil. Tu som zbadal, že k pamätníku vedie neudržiavané schodisko.
A zistil som, že k pamätníku patria aj stožiare na vztyčovanie zástav. Beznádejne zarastené v stromoch, takže som si ich predtým nevšimol.
Ešte pohľad zospodu od cesty. Tu bola lúka vykosená a boli tam spomienkové stĺpy na dva vypálené domy. Jeden bol vykosený, druhý, kde býval Ján Mikulec, bol zarastený.
Na záver zhrnutie. Jeden pamätník má tabuľu v šrote, takže človek nevie, čo má vlastne pripomínať. Pritom je to spomienka na jednu z mála svetlých chvíľ v našej histórii. Ďalší je tak obrastený lišajníkmi, že zmenil ružovú farbu na šedú. Príležitostne ponúka dobrú pôdu bodliakom. Vedľa neho sú tri zemľanky, ktoré si všimnete iba v prípade vhodného ročného obdobia. Ak máte šťastie, dostanete aj k nim. Na generálovom pomníku je absolútne nečitateľné písmo a počas roka sú na hrobe namiesto kvetov lopúchy a iné zeliny. K pamätníku Narcie máte problém sa vôbec dostať a nájsť ho, a keď ho už nájdete veľmi rýchlo vás od neho vyženú mravce. Žiaden z nich nejaví známky permanentnej starostlivosti. Možno by bolo načase sa zamyslieť, či ich tu vlastne chceme a potom sa o ne budeme starať, alebo ich v tichosti odstránime, aby tak úboho nepripomínali naše dejiny.
Všetky fotky boli robené 26.5.2007, okrem fotky Dibrovovho pamätníka, ktorá je zo 14.4.2007.
Oprava 4.6.2007
1. Generál Dibrov, síce padol na mieste, kde je jeho pomník, ale jeho spolubojovníci preniesli jeho telo do Španiej (to je v Bošáckej doline) a až tam pochovali. Po vojne potom jeho telo vykopali a previezli do Sovietskeho zväzu.
2. Pri pamätníku Nárcie bol vypálený ešte jeden dom, ktorý som si pre vysokú trávu vtedy nevšimol. Za fotky ďakujem Zuzke Michalcovej .
