Záujem daňových poplatníkov
Je vo verejnom záujme dostať čo najviac ponúk, aby sa skutočne vedelo, že sa štátnymi prostriedkami neplytvá. A naopak vyslovene proti nemu, čo najviac firiem vylúčiť. Preto je súťaž, ktorej podmienky spĺňa iba jedna firma iba s veľmi malou pravdepodobnosťou nedohodnutá a ľudia, ktorí ju vyhlasujú, nemajú v štátnej správe čo hľadať.
Vylúčenie z tendra
Samotné vylúčenie z tendra je aj v zahraničí pomerne častý jav, čo sa tam ale ďaleko menej vyskytuje sú podozrenia z účelového vylúčenia. V zásade dôvody vylúčenia dajú rozdeliť do dvoch veľkých kategórií. Firma nesplní podmienky a jej ponuka nesplní podmienky. Postupne prejdem obe kategórie, chcem len poznamenať, že keďže sa štátne firmy nachádzajú pod veľkým drobnohľadom spoločnosti, ak už firmu vylúčia, tak skutočne za hrubé porušenie podmienok. Za formálne chyby takmer nikdy (bodka za vetou, alebo prehodené poradie príloh), ak sa jedná o evidentne chýbajúce strany sprievodných príloh, ktoré iba vypadli a nemajú vplyv na cenu, zvyčajne požiadajú o doplnenie (ak sa nejedná o strany ponuky, tá musí byť kompletná).
Firma nesplnila podmienky
Toto je veľmi ošemetná otázka. Neviem, ako to presne prebieha na Slovensku, ale všimol som si, že tento argument sa zvyčajne objavuje až vtedy, keď sa pozná cena. Práve to dáva príležitosť rôznym ex post špekuláciam. Naproti tomu nemecké Deutsche Bahn robia predkvalifikáciu ešte predtým, než zašlú podklady k samotnej súťaži. V praxi to teda vyzerá tak, že si firmu (konzorcium) preveria skôr, než dostane možnosť dať ponuku. Ak však firma neprejde predkvalifikáciou, nemá možnosť ponuku odovzdať. Zamedzuje to častým novinárskym obvineniam, ktoré v prípade, že je vylúčenie v poriadku, škodia víťaznej firme, ktorá sa k zákazke dostala pôvodne z druhého miesta.
Ponuka nesplnila podmienky
Tu je kritérium jednoznačné. Ak nie je ponuka kompletná, t.j. niektorá položka v rozpočte chýba (ale môže mať nulovú cenu), tak ide automaticky von. Trochu ošemetné je, ak to nespĺňa všetky dané podmienky. Môže byť vylúčená, ale pokiaľ je oveľa výhodnejšia než ostatné, nemusí. Jeden príklad: V Karlsruhe vypísali súťaž na prebudovanie systému železnice a MHD s viacerými preložkami pod zem. Dostali dovedna 7 ponúk, pričom prvá bola o 100(!) miliónov eur pred druhou. Pri kontrole sa ale ukázalo, že zo siedmych až šesť nedodržalo prísne stanovené podmienky na dĺžku stavby, počet nákladných automobilov pohybujúcich sa po meste, zákaz nočnej stavebnej aktivity a pod. Tieto obmedzenia vyplývali z požiadaviek obyvateľov. To je bežné asi všade vo svete. Dobrú a rýchlu dopravu chce každý, ale len za podmienky, aby sa preboha nestavalo pred jeho domom a nemal z toho hluk a prach. Keďže ale tá jediná ponuka, ktorá požiadavky splnila, bola skoro o 200 miliónov eur vyššia ako víťazná, tak dodatočne každému predložili zoznam jeho chýb a v kole rokovaní požadovali nové ceny so zohľadnením pripomienok. Nakoniec to stále vyšlo lacnejšie ako tá ponuka, ktorá to mala vyhrať.
Podozrivo nízka cena
Na toto by Nemci povedali: „Musí to byť veľmi bohatá krajina, ktorá si dovolí vylúčiť zo súťaže firmu za nízku cenu." Skutočne hlúpejšiu výhovorku ťažko vymyslieť. Ak sa to už ale stane a deje pravidelne ako na Slovensku, je to systémová chyba. Hlavným argumentom totiž býva, že to za tú cenu nie je možné dodať. Toto ale nie je problém štátu/zadávateľa. Stačí postaviť zmluvu tak, že za dodaný tovar/vykonanú službu jednoducho nedostane viac ako ponúkol. A bodka. Je niekoľko známych prípadov z môjho odboru, že firma spravila chybu v rozpočte, zakázku dostala, tunel postavila - a skrachovala (napr. pri stavbe cestného tunela v Zell am See v Rakúsku). Daňových poplatníkov by nemali zaujímať problémy súkromnej firmy, ale ušetrenie ich peňazí.
Podozrivá ponuka
V aktuálnom prípade (ktorý ma inšpiroval k napísaniu toho článku) nejaký novinár rozoberá ponuku na dodávku ponožiek pre armádu, že smrdí, lebo ponožky jednej farby sú oveľa lacnejšie ako druhej. Pritom predstavte si situáciu. Dostanem položkový rozpočet na stavbu tunela, ohodnotím a potom zistím nepríjemnú vec. V položke betón stojí, že bude preplatený od metra kubického zabudovaného betónu spolu s debnením, oddebnením a ošetrovaním, oceľová výstuž sa prepláca extra. Ja náklady na betónovanie ohodnotím, zabetónujem, ale zaplatené dostanem, až keď to bude hotové. To značí, že debnenie budem musieť kúpiť ešte predtým, než budem mať za neho peniaze (a oceľové tunelové debnenie stojí okolo 600.000 €). Tak čo spravím? Buď si požičiam (a budem mať navyše náklady na úroky) alebo zoberiem debnenie a jeho cenu presuniem do činnosti, ktorú vykonám predtým - napríklad do zriadenia staveniska. Výslednú cenu nezmením, akurát novinári napíšu článok, že tender smrdí, lebo vidia podozrivo vysoké ceny zriadenia staveniska a podozrivo lacný betón.
Nízka cena, ktorá sa navýši dodatkami
Toto novinári vyťahujú ako senzáciu, jedná sa ale o bežnú vec. Pri každej stavbe sa ukážu nejaké okolnosti, s ktorými sa nepočítalo. Na mojej ostatnej stavbe, bolo dodatkov k pôvodnej zmluve okolo 450 (!).Občas to bolo geológiou, občas neboli plány dodané včas a vždy sa niečo našlo, čo spôsobilo náklady navyše a nebolo spomenuté v žiadnej položke pôvodnej ponuky, že to treba zohľadniť. Takže ak sám vyhlasovateľ súťaže do tlače vytrúbi, že je to podozrivá cena, lebo zrejme chcú vyťažiť na dodatkoch, je to úplne absurdné, lebo dodatky závisia iba od toho, na čo on sám zabudol, ako bola jeho príprava lajdácka, akú zmluvu podpíše a v neposlednom rade, či bude so stavbárom spolupracovať a okrádať tým štát. V zásade sa ale dá povedať, že keď niekto v Nemecku vyťaží na dodatkoch viac ako 5% pôvodnej sumy, tak hovoríme, že má šťastie na investora (v zmysle, dosť hlúpeho), na rozdiel od slovenskej spoločnosti, ktorá má vo zvyku obviňovať stavebnú firmu.
Ten sa pozná s tým
V tom sú novinári experti, že vedia vypátrať kto s kým kedy chodil do triedy, s kým spával a má nemanželské dieťa a kto sa s kým pozná. Hlavne tie konštrukcie postavené na poznaní sú častokrát pomerne smiešne. Hoci nemecké stavebníctvo je ďaleko väčšie ako slovenské, aj tak každý každého pozná, šéfovia väčších firiem si tykajú, väčšina ľudí prešla viacerými firmami, navyše väčšinou sa veľké stavby robia v združeniach, ktorých zloženie sa mení a ľudia pracujú na turnusy, takže večery trávia prakticky spolu (zvyčajne pitím). O mne samotnom by mohli noviny napísať, že mám súkromné kontakty s človekom označovaným ako blízky SDKÚ (a našli by aj foto z jeho svadby, kde som mu dával kyticu), rovnako tak s dobrým známym v strane SMER a s človekom úzko previazaným s SaS. A cez priateľov mojich priateľov (tak skutočne niekedy tie „príbuzenské" vzťahy popisované v novinách vyzerajú), by možno objavili aj „horúcu stopu, ktorá vedie do Jobbiku". Ďalej by vypátrali, že som bol na súkromnej večeri s generálnym riaditeľom firmy, ktorá robila stavebný dozor na mojej neskoršej stavbe. A ak by chceli, určite by akékoľvek príbuzenstvo našli komukoľvek. Tvária sa, ako keby sa novinári tiež navzájom nepoznali, ako keby Slovensko aj tak nebola len taká väčšia dedina. Tiež nerozumiem, prečo by malo vadiť, ak firma kedysi patriaca terajšiemu šéfovi diaľničnej spoločnosti získa od nej zakázku. To ako všetci, ktorí sa kedysi stretli s pánom Chomom, si majú zmeniť povolanie a živiť sa niečím iným? Alebo si to predstavujú, že verejné funkcie by mali obsadzovať ľudia, ktorí dovtedy žili na samotke, aby nikoho nepoznali? Alebo nebodaj ľudia, ktorí v odbore svojej funkcie nikdy nepracovali?
Možnosti korupcie
Možností ako sa podvodom dostať k štátnej zakázke je pomerne veľa a občas sa vyskytnú isté podozrenia alebo náznaky aj v Nemecku. Napríklad pri Bibratunnel vo východnom Nemecku železnice vypísali súťaž na razenie tunelovacím strojom, hoci sa dopredu vedelo, že klasické trhavinové výjde lacnejšie. Súťaž vyhrala jedna firma s cenou, o ktorej bolo jasné, že na strojné razenie to nestačí, potom ale presvedčila dráhy, že trhavinové razenie je výhodnejšie, dala im ešte zľavu a zarobila obrovské množstvo peňazí (Mimochodom na razení sa podielala aj jej dcérska spoločnosť zo Slovenska). Otázne bolo to náhle presvedčenie, keď dlhé roky prípravy sa sverepo držali strojného razenia a nakoniec od neho odstúpili. Či už na tom presvedčení mali podiel peniaze alebo dostali informáciu, že sa bude dať investor presvedčiť alebo to proste riskli, ťažko povedať. Ale keďže tým v konečnom dôsledku peniaze ušetrili, nikto to ani neriešil. Inou možnosťou je dohoda o rozdelení zakázok. V mojej oblasti toto robili v osemdesiatych rokoch vo Švajčiarsku, ale potom, čo asi desiatka riaditeľov firiem skončila natvrdo vo väzení a firmy boli na čas vylúčené zo štátnych zakáziek, už to nikto viac neskúsil. Za zmienku stojí, že oni to robili sofistikovaným spôsobom - jedna firma vypracovala viacero ponúk a nechala každú z nich podpísať iným „partnerom", pričom najlacnejšia ostala ich. Toto je efektívne aj v malých súťažiach, zverejňovaných napr. na nástenkách, kde to navodí pocit súťaženia, pričom o samotnej ponuke sa dozvie iba jedna firma, ktorá zaplatí ostatným za podpis ich ponúk.
Vcelku jednoduchý spôsob obmedzenia podvodov majú v Taliansku. Najnižšia a najvyššia ponuka sú zo zákona vylúčené a so zvyšnými uchádzačmi prebehne kolo rokovaní, kde sa očakáva zníženie ponuky. To značne sťažuje dohodnutie súťaže medzi uchádzačmi aj medzi zadávateľom a uchádzačom a taktiku navyšovania cez dodatky, lebo sa môže stať, že tá správna dohodnutá firma hneď na začiatku vyletí a pri rokovaniach sa dá aj ľahko zistiť, či tú ponuku tá firma aj vypracovala alebo je len nastrčená. Môže sa jej totiž prihodiť, že tú zakázku dostane, aj keď ju nechce. Taktiež to zásadne obmedzuje problém súťažných podmienok, ktoré spĺňa iba jedna firma. Ponuky totiž musia byť minimálne tri, inak sa súťaž musí zopakovať. Možno to na prvý pohľad vyzerá ako plytvanie, ale v Taliansku so svojimi mafiami takéto zamedzenie podvádzania zrejme v konečnom dôsledku financie šetrí.
Na záver iba jednu poznámku. Daňového poplatníka by v prípade pochybnej súťaže mali viac zaujímať mená ľudí spravujúcich štátny majetok ako toho kto vyhral. Veď tí sú zodpovední za peniaze štátu, nie ten, kto štát ojekabátil.
Autor sa podieľal na viacerých ponukách do súťaží v Nemecku, či už pre štátne alebo súkromné firmy, ale nikdy na žiadnej na Slovensku.
