Netárajte a povedzte pravdu

Oficiálna verzia katastrofickej porážky sovietskych vojsk pri Smolensku v roku 1941 písala, že "došlo k rôznym nepredvídateľným okolnostiam." [1] Keď maršál Žukov v sedemdesiatych rokoch spísal svoje pamäti, tak túto bitku nazval slovom "debakel". Ansábel cenzorov, ktorí jeho knihu upravovali dohromady tri roky, takmer úplne vyhladenie Červenej armády premenoval na "ústup". [2] Takže keď si to zhrnieme, tak séria nepredvídateľných okolností priviedla komplikácie a ústup, ale potom jednotný sovietsky ľud vedený stranou votrelca zahnal. Otázkou ostáva, či každý z tých viac ako 18 miliónov padlých a ranených sovietskych vojakov v druhej svetovej vojne prišiel o plnohodnotný život nejakou nepredvídateľnou okolnosťou. Lebo osemnásť miliónov náhod za sebou by bolo dosť aj pre najväčšieho optimistu.

Teraz sa presuňme do dvadsiatehoprvého storočia, do Halifaxu v Kanade, kde počúvame trénera Júliusa Šuplera o tom, že sme vypadli do boja o záchranu: "...urobili triezvu analýzu a zistili, že zhoda okolností, mnohých, nás dostala do takej situácie, ale predovšetkým porážka s Nemcami." (ospravedlňujem sa, ale on si tak mrmlal pod nos, že začiatku vety som napriek viacnásobnému vypočutiu nerozumel) a do toho vyjadrenie Petra Bondru: "...určite sme prekvapení ako vy a bohužiaľ situácia je taká aká je..." Akosi sa nám tu nahromadila súhra neočakávaných okolností, dokonca mnohých, ktorá až nápadne pripomína sovietsku propagandu spomínanú vyššie. Zvláštne, že tréner nespomenul, ako hráčov do svojho týmu vyberal, resp. či mu ich niekto zo zväzu neprikázal zobrať do reprezentácie. Lebo ako sa ukázalo, tí vybraní majú problém aj pri samostatnom úniku poslať puk smerom na bránku, popr. trafiť prázdnu bránu. A potom som si spomenul, že keď sme boli majstrami sveta, tak som nezačul reči, že by to bola súhra rôznych okolností, ale to, že sme najlepší. Hej, sme najlepší, len sa nám do toho neustále miešajú tie okolnosti... To bude asi ten najvhodnejší prístup.

Šupler okrem toho komentoval stav slovenského hokeja a nedostatok dobrých mladých hráčov takto: " Taká sínusoida je v každej krajine, ale my máme nevýhodu úzkej hráčskej základne,..." Takže na vine nie je zlá organizácia hokeja v našej krajine, absolútny nezáujem investovať do športovísk a z toho potom prameniaca nutnosť trénovať na ľade málo a v nevhodných časoch. Vina je jednoznačne na sínusoide.

Ďalší športový funkcionár, František Chmelár sa zase vyjadril nasledovne: "Z toho, čo sa stalo by sme podľa mňa nemali robiť tragédiu." Inak povedané - nechajme všetko tak ako je, funguje to perfektne a keďže mám na tom isté zásluhy ja a moji kamaráti, mali by ste nás znova zvoliť, ešte sa nám nechce odísť od koryta. Róbert Pukalovič začal svoj komentár vetou: "Mužstvo odchádzalo na majstrovstvá sveta s absolútnou nedôverou verejnosti. Nikto mu doma v podstate neveril, čo sa veľmi negatívne odrazilo na psychike hráčov..." Preložené - oni tam nič nezahrali, ale môžu za to fanúšikovia päť tisíc kilometrov od nich. Čiže jeden gól od Nórov, štyri góly od Nemcov a tri góly od Fínov si pekne rozdeľme medzi osem slovenských vyšších územných celkov a každý z nich si bude vyčítať jeden gól. Potom sa pekne organizovane v hokejových dresoch dostavíme do našich tepelných elektrárni a tam každý dostane na hlavu svoju dávku popola. Len Pukalovič si akosi nestihol všimnúť, že na tom ľade boli hokejisti, nie fanúšikovia. Vincent Lukáč s Igorom Libom zase objavili to, že výsledky v Kanade sú "...prvým varovaním, že v našom hokeji nie je všetko v poriadku." Neviem, či páni boli posledné roky vôbec pri zmysloch, keď toto vidia ako prvé varovanie. Skôr by sa hodilo povedať, že strata kvality národného mužstva v posledných rokoch je logické vyústenie dlhoročného procesu. A keď je hra o záchranu iba varovanie, tak máme očakávať, že vypadnutie by bolo druhé varovanie, zostup do C skupiny tretie varovanie a po obsadení posledného miesta v nej, by malo prísť k nejakým zmenám, lebo až vtedy získajú istotu? Iba tak mimochodom, keďže obaja povedali presne to isté, zaujímalo by ma, kto od koho odpisoval.
Na záver by som chcel iba upozorniť na výroky Jozefa Golonku, ktorý tentokrát povedal: "Šampionát nám v plnej nahote ukázal, kde sa v súčasnosti slovenský hokej nachádza. Zrazu sme zistili, že kvalita nie je taká ako sme si predstavovali. Žiaľ, úpadok sa začína už u detí a mládeže." Keď by tu zavrel ústa, mal by moje plné absolutórium. Potom však pokračoval v jemu vlastnom velikášskom štýle o tom, že to bol on, kto na tento stav upozorňoval a že on hovoril, že by sa nemalo oslavovať ale tvrdo drieť, pritom akosi pozabudol, že aj on bol trénerom reprezentácie, dostal šancu, ale nič prevratné vtedy s mužstvom nespravil.

A čo dodať na záver? Situácia je taká aká je, keď nám však funkcionári chcú povedať, že to nie je tragédia, iba nejaké varovanie, tak nech si to hovoria iba medzi sebou a utešujú sa, akí sú oni úžasní. Neočakávam, že naše mužstvo bude neustále vyhrávať, hra o záchranu ale skutočne je pod úroveň. Hrať zarovno so Slovincami, keď v Slovinsku je iba štyridsať profesionálnych hráčov nemožno považovať za uspokojivé.


[1] M.P.Gallagher, The Soviet History of World War II: Myths, Memories and Realities, New York, 1963, str. 147-8
[2] W.J.Spahr, Žukov. Vzestup a pád velkého generála, Brno, 1997, str. 216