Mimoriadne vhodný geomorfologický tvar údolia riečky Vajont na výstavbu klenbovej priehrady si všimol prvýkrát prof. Dal Piaz v roku 1928. V roku 1943 trinásť členov z rady ministerstva práce hlasovalo za výstavbu priehrady, čím ju schválilo. Zaujímavé na celom hlasovaní bolo to, že rada mala 34 členov, zjavne sa teda nejednalo o nejakú ústavnú väčšinu. V tej dobe dotknuté územie okupovala nemecká armáda. V roku 1948 ale toto demokratické hlasovanie potvrdil taliansky prezident Luigi Einaudi.
Priehradu investovala spoločnosť SADE, ktorá nemala nič spoločné s Markízom de Sade ani z nigérijskou speváčkou, ale bola to skratka z názvu "Sociéta Adriatica di Elettricitá". Stavať začali v roku 1957, pôvodnú výšku 200 metrov počas výstavby rozhodol hlavný projektant Carlo Semenza zvýšiť na 265 metrov, čím trojnásobne zväčšili objem nádrže na konečných 150 miliónov m 3 . V roku 1960 bola priehrada hotová a v tej dobe bola najvyššou na svete.
Ľadovcové údolie bolo na umiestnenie takej priehrady ideálne. Strmé pevné steny nie veľmi ďaleko od seba umožňujú prenášať sily od zaťaženia stavby do strán. To umožňuje redukovať množstvo zabudovaného betónu s ohľadom na stabilitu múru.
Čo sa však trochu podcenilo bol geologický prieskum oblasti. V roku 1958 ale vo vedľajšom údolí došlo k zosuvu do nádrže priehrady Pontesei a materiál zmenšil jej objem o polovicu. Preto sa začala skúmať stabilita svahov Vajontu. Celkove boli štyri nezávislé geologické prieskumy. V roku 1959 profesor Leopold Müller a docent Edoardo Semenza (Carlov syn) identifikovali starý zosuv v údolí. Našli totiž na náprotivnom brehu ako Monte Toc polohu, kde mladšie štrky boli umiestnené pod staršími vápencami. Jedným z možných vysvetlení by bolo, že v údolí bol zosuv vápencov zo svahov, ktorý ho prehradil, čím sa tieto dostali hore a riečka si potom eróznou činnosťou vymlela koryto vedľa a prerazila cestu v súčasných miestach. Müllerov a Semenzov výskum hovorili o nestabilite celého územia. Profesor Giorgio Dal Piaz a posledný prieskum geológa zo SADE, Francesca Pentu, prišli k opačnému záveru, čím vznikla patová situácia. Zatiaľ čo sa viedli o tomto debaty a častokrát aj so zásahom polície sa riešili protesty miestnych obyvateľov, klenba bola hotová a priehrada sa začala plniť.
Po prekročení hladiny v nádrži 590 metrov nad morom sa začali svahy Monte Tocu pohybovať. Vysoko nad priehradou vznikla odlučná hrana zosuvu, čo bola 1 meter široká trhlina dlhá okolo 2,5 kilometra. Celkovo bol tento problém obzvlášť zapeklitý. O Monte Tocu sa vedelo, že na ňom bývali svahové pohyby, relatívne malej rýchlosti. Müller so Semenzom však boli presvedčení, že oblasti hrozí náhle zosunutie horninových más o veľkosti asi 200 miliónov m 3 , pravdepodobne na šírke 2 kilometre. Talianski geológovia zase tvrdili, že ide o plazenie svahu, podobné tým, ktorými bola hora známa. Tieto nemajú jasnú súvislú šmykovú plochu, svah sa pomaly pohybuje v závislosti od pôsobenia vonkajších faktorov (Takéto javy sú pomerne časté aj u nás. Napríklad podobné trhliny hlboké aj cez tri metre možno nájsť v kosodrevine na Sivom vrchu v Západných Tatrách. Keď zbadáte, že masív má dva hrebene, jeden hlavný hore a smerom do údolia nižšie druhý, jedná sa takmer vždy o plazenie svahu. Rýchlosti pohybu bývajú rádovo centimetre za desaťročie) Ako riešenie sporu navrhli 4 piezometrické vrty na sledovanie hladiny podzemnej vody. Jeden z nich po čase prestal fungovať, ostatné tri ale nevykazovali neštandartné správanie svahu. Toto ale zase mohlo mať dve vysvetlenia - buď je svah stabilný, alebo sa pohybuje celý a vrty neboli dostatočne hlboké. Ich hĺbka okolo 170 metrov skôr hrala do karát priaznivcom plazenia, lebo sa predpokladalo, že súvislá šmyková plocha by už hlbšie byť nemala.
4. novembra 1960, došlo k náhlemu zosunutiu asi 700 tisíc metrov kubických z Monte Tocu do nádrže. Vznikla tým vlna vysoká dva metre, pri múre 20 metrov a usmrtený bol jeden zamestnanec. Tento zosuv ale nevznikol pod celou časťou spomínanej trhliny a nezačal u nej, ale ďaleko nižšie, bližšie k hladine. Vtedy sa zistilo, že svah je skutočne nestabilný a k zosunom bude dochádzať, zase sa ale geológovia a inžinieri nezjednotili na tom, že aké budú veľké. To totiž vôbec nebolo jednoduché, zvlášť keď sa nevedelo, kde sa vlastne nachádza šmyková plocha. SADE síce rozhodla o znížení hladiny v nádrži, kolosálny projekt ale týmto nemienila ukončiť a chcela nájsť spôsob ako stojacu priehradu využiť k výrobe energie.
Celý problém stability svahov spočíva v tom, že sú sily pôsobiace aktívne a sily pôsobiace pasívne. Logicky účinky pasívnych síl na šmykovej ploche musia byť väčšie ako účinky aktívnych síl. Pasívne sily pôsobia proti pohybu a to predovšetkým v spodnej časti uvažovaného zosuvu a sú závislé hlavne od tiaže horniny. Háčik však spočíva v Archimedovom zákone. Pokiaľ sa hornina nachádza pod hladinou podzemnej vody, je určitým spôsobom nadľahčovaná - správa sa ako by bola ľahšia, než v skutočnosti je. No a stúpaním vody v nádrži sa pod hladinu dostávali horniny a zeminy v spodnej časti zosuvu - pasívne sily sa zmenšovali. Celé je to komplikovanejšie o pôsobenie prúdiacej vody, ktorá máva v skalnom prostredí ťažko predpovedateľný účinok, ktorým zvyšuje aktívne sily.
Leopold Müller navrhol riešenie svahových pohybov Vajontu šablónovito ako podľa knihy - drenáž na zabránenie prítokov vody do svahu, odvodňovací tunel a priťažovací prísyp v spodnej časti. Na obrovskom rozsahu zosuvu bolo ale totálne nereálne tieto nápady zrealizovať. Dalo sa urobiť iba jedno opatrenie - na protiľahlom svahu sa urobil tunel s priemerom päť metrov ako bypass - odvádzal vodu z hornej časti nádrže pod klenbu, aby sa priehrada mohla v prípade potreby rýchlejšie vypustiť.
Na univerzite v Padove sa vyrobil model priehrady 1:200 a skúmalo sa, čo sa bude diať s vodou, ak sa zosunie časť svahu. Ako kritická sa ukázala byť hladina 700 metrov nad morom, vtedy by sa priehrada preliala. Potom sa začalo pokusné druhé napĺňanie.
Pohyby svahu sa začali až keď bola hladina o 100 metrov vyššie ako pri prvom napĺňaní. Pri hladine 700 metrov dosiahli rýchlosť 15 mm/deň a začalo sa vypúšťať. Svahové pohyby ustali. Keď sa potom výsledky vyhodnocovali, zistilo sa, že rýchlosť bola menšia ako pri prvom plnení, hoci hladina bola vyššie. Z toho potom Müller urobil v konečnom dôsledku katastrofálny záver, že saturácia vody do horniny nevyvolala vážnejšie pohyby a nestabilty neboli dôsledkom porúch na šmykovej ploche, ale iba saturáciou. V prvom prípade by totiž očakával rýchlejšie pohyby. Pravdou je, že výsledky tomu zhodou okolností plne nasvedčovali. Začalo tretie plnenie.
Znova sa svah začal hýbať na úrovni 700 metrov a opäť boli pozorované pohyby pomalé. To podporilo Müllerovu hypotézu. V lete ale obyvatelia blízkych dedín pozorovali zvýšenú seizmickú činnosť a 2.9. nastalo silné zemetrasenie, ktoré poškodilo niekoľko budov a plnenie bolo pozastavené. 15.9. rýchlosť horninových más vzrástla na 22 cm/deň a to viedlo k rozhodnutiu znižovať hladinu. Napriek tomu sa ale rýchlosť svahu zvyšovala. Šiesteho októbra nastalo veľké skalné zrútenie, o deň neskôr padali stromy a bol zakázaný prístup do celej oblasti. Vedelo sa, že teraz je to už mimoriadne vážne. Deviateho októbra vzrástla šírka trhliny za tri hodiny o jeden meter. O desiatej večer upozorňuje šéf priehrady Biadene políciu, nech evakuuje oblasť. Tá to ale rieši s typicky talianskym prístupom a už to nestihne, splachovač bude rýchlejší.
Namiesto vody sú dnes za priehradou vápence, rieka obteká údolie cez bypass.
Šmyková plocha sa nachádzala priemerne 250 metrov pod terénom. Preto ju žiaden vrt nezaznamenal, boli králiš plytké. Ešte aj po 45 rokoch je povrch hornín lesklý a žiadne stromy sa na ňom neuchytili.
Príčin katastrofy bolo viacero:
už samotná výstavba a aj zvýšenie múru bolo veľkou chybou. Geologické podmienky neboli na také dielo vhodné a neskôr už bolo investorovi ľúto zanechať priehradu.
geologická štruktúra a uloženie vrstiev boli krajne nepriaznivé
na šmykovej ploche sa nachádzal medzi dvoma vrstvami vápencov íl, ktorý v jej mieste značne znižoval pevnosť. Pravdepodobne to bol pozostatok prehistorického zosuvu, ktorý sa iba reaktivoval.
seizmicita územia
v novembri 1962 sa zo zákona stali všetky talianske priehrady majetkom asi všetkým dôverne známej spoločnosti Enel a pri prevode zo súkromnej SADE nie všetky nepríjemné informácie o Vajonte boli priznané.
varovanie obyvateľstva pred možnými rizikami totálne zlyhalo
Dohromady 9 riaditeľov SADE a Enelu bolo obvinených zo zlyhania. Riaditeľ výstavby Mario Mancini ešte pred súdnym procesom spáchal samovraždu. Nakoniec boli osúdení traja inžinieri na šesť rokov. Poslední príbuzní obetí boli odškodnení spoločnosťou Enel po dlhých nechutných ťahaniciach až v roku 1997 - 34 rokov po katastrofe.
Zdroje:
Kopecký Miloslav: Katastrofický zosuv na priehrade Vajont, prednáška k odbornému semináru Po vodných dielach Rakúska a Talianska, Heiligenblut, 2008
http://en.wikipedia.org/wiki/Vajont_Dam
http://www.land-man.net/vajont/vajont.html
