Trať sa stavala v rokoch 1923 až 1929, prvý vlak po nej prešiel 1.9. 1929.
Ak myšou zájdete do priestoru obrázkov zjaví sa vám súčasný stav trate.
Aby sa výkopové práce nemuseli všade robiť ručne, predchodcom bagrov bolo takéto lanové rýpadlo, pravdepodobne poháňané parným strojom. Vyťažená zemina sa potom nakladala na koľajovú dopravu, keďže nákladné autá v tej dobe u nás ešte neboli veľmi rozšírené.
Na mieste, kde bolo treba výkopok umiestniť do telesa násypu sa vozíky vyklopili nabok. Iste si viete predstaviť, že ako násyp narastal, museli neustále koľajnice prerábať.
Vozne s naloženou horninou potom ťahala malá lokomotíva, z fotiek ťažko usúdiť, či dieselová alebo parná. Na týchto snímkach to vyzerá dosť idylicky, v skutočnosti to ale pre stavbárov bola určite mimoriadne náročná fyzická práca.
Takto sa stavali mosty ponad vodné toky alebo cesty. Najskôr ich postavili v nezaťaženom stave.
A potom sa okolo nich vybudoval násyp, pričom sa zeminy nasypala aj na ne. Pri takomto riešení sa konštrukcia koľaje položí na ten istý podklad, čím sa stavitelia vyvarovali vzniku nerovností tesne pred prechodom na most, ktoré sú bežné pri cestných mostoch.
Zaujímavou kapitolou je stavba viaduktov cez údolia. Najskôr bolo nutné založiť piliere. V hornej časti vidíte rozperové paženie, keď sa sily od zemných tlakov prenášajú proti sebe. Tento systém prichádza v poslednej dobe znova do módy aj pri širokých stavebných jamách, lebo je oproti iným možnostiam (napr. kotveniu steny jamy) zaujímavý z finančného hľadiska. Hlavnou nevýhodou je stiesnenosť spôsobená prítomnosťou rozpier, ktoré obmedzujú stavebné mechanizmy.
Pri viadukte v Podlipovci sa potom postavili kratšie betónové polia s charakteristickou klenbou. Celkovo v tej dobe sa viac dávala do popredia estetická stránka. Neskôr sa zistilo, že to aj tak ľudia z vlaku neuvidia, tak sa tento aspekt zo železničných tratí pomaly vytratil.
Ako vidno na viadukte venovali veľkú pozornosť aj úprave okolitého terénu. Dnes to ale na mieste už ťažko poznať.
Tu zrejme najskôr vybudovali násyp a až potom budovali oporu.
Samotné oceľové mostné pole papradského viaduktu potom budovali na vysokom drevenom lešení.
Pohľad z myjavského viaduktu tesne pred dokončením. Tá alej v pozadí je tam stále.
V čase bez moderných žeriavov môže človek vtedajších stavbárov iba obdivovať.
Presuňme sa teraz pod zemský povrch do tunelov. V tej dobe sa ako prvá razila smerová štôlňa v spodnej časti prierezu budúceho tunela. Do nej sa zaviedli koľaje, po ktorých sa vo vozíkoch ťahala vyťažená hornina.
Nad smerovou štôlňou sa razila klenbová štôlňa po úsekoch dlhých 3-8 metrov bežne nazývaných pásy. Táto sa zvyčajne zabezpečila drevenou výdrevou a potom rozširovala do strán a nakoniec zpredu do plného profilu. Zvislými sypacími šachticami sa materiál sypal dole do smerovej šachty do pripravených vozíkov. Tieto fotky sú z najväčšou pravdepodobnosťou z čachtického tunela v dobrých geologických podmienkach, takže šachty nebolo treba zabezpečiť výdrevou.
Takto nejako vyzerala výdreva čachtického tunela pri vyrazení plného profilu. Výdreva sa používala prakticky až do sedemdesiatych rokov, než sa prešlo na zabezpečenie striekaným betónom. Jej zjavnými nevýhodami bola obrovská spotreba dreva a veľmi malá požiarna odolnosť. Veľmi často sa stávalo, že pri výrone metánu alebo nepozornej manipulácii s ohňom celá zhorela.
Dnes sa zvyčajne pred samotným razeným úsekom robí krátka hĺbená a spätne zasypaná časť. Umožňuje to urobiť jednoduchý portál a tunel doslova vyzerá ako diera priamo do kopca. V tej dobe to nebolo v móde, naopak, portál sa veľmi často architektonicky stvárňoval. Aj tak ho ľudia z vlaku nikdy nevideli.
No a rozlúčim sa fotkou mosta v Poriadí. Autor dobových fotografií ani majiteľ autorských práv na ne nie je známy. Ak by sa niekto domnieval, že ich zverejnením utrpel újmu, nech sa ozve.
Autorom dnešných fotografií je autor článku.
Veľmi rád si v diskusii prečítam akýkoľvek postreh, opravu, doplnenie, názor, príhodu alebo otázku súvisiacu s témou. Zároveň si vás ale dovolím poprosiť, aby ste diskusiu nechápali ako možnosť pokecať si s niekým úplne odveci, hoc by ste si aj obaja mysleli, že ste vtipní.
