Uvedomil som si, že už skoro nedvíha pohľad keď sa mi chce pozrieť do tváre. Pred takými štyrmi rokmi sa musel dívať dohora aj keď som sedel. Čas takýchto otázok už preňho skončil. Kedy vlastne skončil? Je to dobre, zle? Neviem. Snažím sa rozpamätať na svoje vízie o tom, čo bude keď budem veľký.
Keď budem veľký budem kozmonautom. Smola. Ukázalo sa, že nebude dosť rakiet pre všetkých záujemcov. Ale na reklamu som im skočil - kto chce byť kozmonautom, musí sa výborne učiť - učil som sa výborne a to, že implikácie fungujú zväčša jednosmerne som sa dozvedel až neskôr. Chcel som byť aj partizánom, to ma držalo dosť dlho. Aj mi vysvetľovali, že dnes (teda vtedy) sa už samopaly padákmi nezhadzujú a že do tých cudzích vojakov, čo občas vidno na uliciach sa strieľať nesmie, lebo sú to naši bratia, stále som veril, že kým budem veľký, situácia sa nejako zmení a zase nás budú plné lesy a bude koho strieľať (no ... neviem, neviem).
Nevyšlo mi toho viac: nezostrojil som motor na vodu, nepomenovali po mne ani sprostú pleseň, nieto ešte živočíšny druh, olympiádu som nevyhral a ten celibát stále platí ... Podarilo sa mi vôbec niečo? Pamätám si, že som sa chcel podobať na Redforda. Pomaly sa stáva pravdou, ale prečo na toho dnešného a už pred štyridsiatkou? Aj zapáliť si už môžem bez poznámky v žiackej, aj pivo by som si mohol objednať, keby som chcel ... bohovská výhra, nemohol som sa radšej stať tým kozmonautom?!
Summa summarum, moje detské sny a predstavy ostali nenaplnené. Nevadí, asi to tak malo byť, veď konzultant znie skoro ako kozmonaut. Ktovie či si aj synátor o dvadsať rokov spomenie ako chcel byť staviteľom a pretekárom rallye a (naposledy) automobilovým konštruktérom? Podarí sa mu zrušiť fajčenie, založiť vlastný štát s diaľnicami bez rýchlostných limitov, naučiť sa čarovať, a nikdy sa neoženiť? To sa dozviem, až keď bude veľký. Medzitým mu idem pripomenúť, koľko matiky, fyziky a kreslenia by vyžadovalo napríklad povolanie automobilového konštruktéra...