HNI(Z)LOBA
Pierka padajú z nebeských vĺn
rovno do náručia piesočných dún,
ktoré štípu oči pozemských črepín úzkosti.
Krehké paličky životných mostov
horia nepravou pomstou,
ktorá učí trávu rásť a hniť.
Trhám niť !!!
Slová zomreli s posledným lúčom,
čo budil srdcia v reťazi.
Kým nepuklo v puk,
ktorý časom zhnil.
Už ani muk,
Ten, čo snil.
Aj ten zhnil.
Snové ilúzie o čomsi pravom
sa rozložili razom
na milión pierok smútku.
Na počesť, pamiatku
nefalšovanej pravde skrytej v úzkosti
z nového veku
vekov
Amen.