Eulália - víla padlých anjelov
Zobúdzam sa so západom slnka
A východ prinesie mi spánok na viečka
Som bezmenná, mojím telom je rosa
Pijem len dúhu a tancujem bosá...
Noci sú chladné
Moje telo hladné
Po éteri ... po nevinnosti ...po živote
Nie je to možné
Tieto túžby ukojiť
Bludičku vyslobodiť
Vznikla som jednej krásnej noci
Keď vyli vlci
A spievali vrany pieseň záhrobnú
Zamordovali krásku nevhodnú
Odvtedy blúdim lesmi temnými
Tancujem proti vôli nôžkami jemnými
Nad ránom krv z rán pojí kvetiny
Aby cez deň vykvitli v kráse tôniny
Čakám na vysloboditeľa
Čakám storočia
Na toho, koho rany ma zotročia
...v lásku†
I.
Žijem vo svete, ktorý prestávam spoznávať. Vzduch je zo dňa na deň zatuchlejší, lesov ubúda. Zvieratá sú prenasledované bez dôvodu. Ľudia strácajú ľudskosť. Napriek tomu, jediná vec, po ktorej túžim je stať sa človekom. Byť smrteľnou a spoznať lásku, ktorá ma vyslobodí z prekliatia. Každých 100 rokov mám šancu zlomiť kliatbu. Vyslobodí ma len čistá láska smrteľníka. Musí ma pobozkať za splnu mesiaca, presne keď jeho lúč dopadne na moje éterické pery. Nikdy predtým som sa o to nepokúsila, ale dnes je to 300-stý rok od tej udalosti a rozhodla som sa to skúsiť.
Leto dávno pominulo a moja krv už drží pri živote len pomrznuté kríčky a stromčeky v lese, kde žijem. Ľudská noha sem nevkročila tých 300 rokov, a preto sa musím za nimi vybrať sama. Vlci ma varovali. Vraj pocítim sklamanie. Ľudia sa zmenili za tie roky. Navzdory tomu, letím lesom v podobe zimného vánka a cítim, že som čoraz bližšie ľudským obydliam. Ticho prázdnoty noci a nemé hviezdy nad hlavou sú mi svedkami, že to nevzdám.
Čoskoro bude pol noc a kliatba ma prinúti tancovať až do brieždenia. Musím sa ponáhľať, nech som čo najbližšie k cieľu. Vlci za mnou vyjú: „Nechoď!", ale ja od zámeru neupustím. Aspoň raz to skúsim! Večnosť a bolesť z rán ma ničia. Už ju nechcem! Chcem život, lásku a smrť! Dovidenia priatelia. Letím v ústrety neznámu...
II.
Ach, opäť tá bolesť netelesného tela. Krv kropí sneh pod mojimi éterickými nohami. Vločky mi padajú z očí. Našťastie je už ráno. Môžem si poletovať kade-tade v podobe zimného vánka, zhluku vločiek či hmly. Predo mnou sa rozprestiera mesto. Viem, že je to mesto, lebo v dedine sú malé domčeky a tu sú domy veľké. Siahajú až k nebu. Hovorili mi o tom medvede. Hlad ich dohnal až k okraju mesta, ale ušli. Ľudia vzali dlhé palice, ktoré rachotili a oni sa zľakli. Cítia sa vraj ako páni Zeme. Privlastňujú si potravu a všetok priestor. Zvieratá nemajú šancu. Ako v takomto svete nájdem čistú lásku? Je to ešte vôbec možné? Neostáva mi nič iné, len veriť...
Poletujem si ako ranná hmla po celom meste. Unavuje ma ten zhon, čo tu vidím. Každý sa niekam ponáhľa. Nik si nikoho nevšíma. Ľudia sa málo usmievajú. Cítim chlad, hoci sama som studená. Je to smutné.
Oddýchnem si na okne a začnem hľadať. Naberám ľudskú podobu. Ide to pomaly, ale obklopiť sa dostatočným množstvom hmly nie je jednoduché. Ešte nejaké jemné šaty a bude to. Fuuu, ale toto okno je riadne vysoko. Kto tu asi býva?
Pozriem sa dovnútra. Zvláštne prostredie. Aha, je tu škáročka, pootvorené okno. Vletím na chvíľu dnu a lepšie si to tu poobzerám...Je tu množstvo kníh. Jedna posteľ. Stôl a na ňom dačo, čo som ešte nevidela - vyzerá to ako okno, ale nič v ňom nie je. Podivuhodné. Je tu mnoho drobností, ktoré mi nepripomínajú nič zo starých čias ľudskosti. Ale tie knihy, nádhera. Juuj, zanechávam srieň. Idem radšej za okno a budem sledovať, či niekto nepríde. A potom začnem hľadať...
III.
Je krásny večer. Hompáľam nohami a sledujem hviezdy nad mestom. Sú len slabými bodkami oproti výhľadu z lesnej lúky. Padá sneh. Chytám ho a zdobím si ním hmlisté vlasy. Bojím sa príchodu pol noci. Ešte je pomerne ďaleko, ale predsa.
V mojom okne sa zasvietilo. Do izby vošla nejaká osoba a s treskotom zavrela okno. Skoro ma odfúklo z rímsy. Je to chlapec. Veľmi bledý na človeka. Oblečený je celý v čiernom, a tiež je dosť chudý. Podrastené tmavé vlasy mu padajú do očí, ktoré sú úplným opakom celého jeho zjavu - sú prenikavo modré. Netvári sa šťastne. Berie si deku a sadá ku stolu. Zapol v tom okne na stole a znenazdajky sa tam objavili písmená. Potom nejaký obraz princeznej. Tiež takej bledej a v čiernych šatoch. Napokon v tom okne obelelo, a opäť sa tam objavili nejaké písmenká. Že by písal do toho okna? Ale ako? Zaujímavé. Škoda, že zavrel okno. Zvedavá som, čo to tam píše. Zajtra to skúsim zistiť, keď otvorí okno...
IV.
Ach, opäť tá bolesť netelesného tela. Krv kropí sneh pod mojimi éterickými nohami. Vločky mi padajú z očí. Našťastie je už ráno. Môj nový objav dnes ostal doma. Vstal z postele, otvoril okno a odišiel z izby. Teraz nastal môj čas. Šup, a už som vnútri. Ako ale zapnem v tom okne? Ťuk, ťuk, všade ostáva ľad a topí sa. Čo som si to len myslela? Čo zmôže obyčajná hmla oproti človeku? Musím rýchlo von, lebo tu narobím zimu a potopu!
Avšak Eulália nestihla vyletieť von, lebo v mžiku sekundy sa otvorili dvere na izbe a prievan zabuchol okno. Aké zdesenie zažil mladý muž, ktorý tu býval, nemusím opisovať. Ranný zelený čajík mu vypadol z ruky a narobil hluku, ktorý vyplašil našu vílu. Prikrčila sa k oknu a z očí jej padali vločky.
Severín (obyvateľ spomínanej izby): „Kto si?" (hovorí s trasľavým hlasom, čo však môže byť spôsobené aj chladom, sálajúcim z Eulálie)
Eulália: „Neubližuj mi, prosím!" Severín: „Si duch?"... „Neublížim ti, ale odpovedz!"
Eulália: „Nie som duch! Som víla." Severín: „To nie je možné!" Je 21. Storočie a ja mám v izbe vílu. Určite je to len moja fantázia. „Si len moja fantázia, tak sa strať!" (pretiera si rukami oči. Eulália skutočne mizne - topí sa.)
Eulália: „Stratím sa, ak chceš, ale musíš mi otvoriť okno, lebo moje telo z hmly a inovati sa roztápa."
Severín sa pohol k oknu a rozhodol sa preskúmať svoj preľud. Natiahol ruku k víle a dotkol sa jej éterickej rúčky. Bola studená a po citlivom odtiahnutí mu v dlani ostali snehové vločky. Otvoril okno a za zlomok sekundy sa na neho usmievala Eulália spoza skla. Z vďaky mu naň namaľovala snehové snežienky a chystala sa odletieť preč. Vtom sa však Sevo /Severín/ spamätal a prehovoril..
Severín: „Nechoď preč! Ak nie si môj prelud, rád by som zistil tvoju skutočnú podstatu a dôvod, ktorý ťa priviedol na toto zabudnuté sídlisko."
Eulália: „Rada ostanem. Aj mňa zaujíma všetko, čo sa týka ľudského života a hlavne tvojho, keďže si prvý, koho som spoznala."
Eulália priložila na sklo dlaň, Severín sa pridal z druhej strany; a tým bolo spečatené ich priateľstvo.
V.
Od toho osudného rána mi každý deň sedáva na rímse okna, a napriek kvapkám krvi, ktoré sú dôsledkom jej prekliatia, sa neustále usmieva. Povedala mi všetko o jej nešťastnom osude a ja som jej povedal všetko o mojom osude. Vysvetlil som jej, prečo pôsobím tak pochmúrne. Že celý život čakám na goth-ickú princeznú, ktorá ma vyslobodí z vlastnej melanchólie. Nechápala, ako môžem byť nešťastný, keď mám rodinu, priateľov a slušné zázemie. To už je údel citlivých duší v našom skazenom post-modernom svete. Mám pocit, že vďaka studenej víle som našiel zmysel života. Zaľúbil som sa do nej. Do jej hlasu, zimných malieb na skle môjho obloka, a hmlistého úsmevu, ktorý mi rozjasňuje každý deň. Presne o 3 dni a 4 hodiny dôjde k splnu mesiaca a zachránim ju. To je moje rozhodnutie...
Od toho osudného rána ma rany bolia stále menej a večnosť ma už neubíja ako kedysi. Severín priniesol do mojej chladnej existencie slnečný jas. V jeho smutných očiach je stále menej pochmúrnosti, dokonca sa niekedy aj usmeje. Milujem ho a prajem si, aby práve on bol mojím vysloboditeľom...
VI.
Eulália: „Mám strach. Keď sa to nepodarí, zmeníš sa v severný vánok a naše stretnutie bude možné len počas zimy na sklonku dňa a noci. Neprajem ti taký osud, láska."
Severín: „Život pre mňa aj tak nemá cenu bez teba po mojom boku. Radšej ťa stretávať na chvíľu, ako už nikdy nepočuť tvoj hlas."
Eulália: „Prečítaj mi niektorú z tvojich básní. Nech cítim kus lásky, kým ma polnoc vtiahne do prekliateho tanca."
Eulália si oprela hlavu o tabuľu skla a Sevo ju náznakovo pohladil.
Severín: „Tak blízko, a predsa tak ďaleko...." začal smutne Sevo a otvoril okno. Pomaly si už zvykol na chlad i na vločky v dlaniach. Bol to jediný možný dotyk až do tej osudovej noci, snáď... Na posilnenie romantickej atmosféry pustil pieseň „Redemption" od slovenskej gothic-metalovej kapely „Frown". Euláliina dlaň sa topila v Seviho dlani a obom sa kotúľali po tvári slzy → Eulálii zmrznuté vločky a Sevimu horúce kvapky mora. Už im ostával len deň do jediného pokusu, ktorý ich navždy spojí v ľudskosti, či zatratí vo večnom súžení.
VII.
Seviho mamina (rozhorčene ho ráno budí): Počúvaj ma, krásavec. Už mám dosť toho, že celé dni tráviš zatvorený v izbe alebo sa sám túlaš po vonku. Neješ. Nekúriš si tu. Stále ťukáš dačo do počítača a vôbec so mnou nekomunikuješ! Čo sa deje?
Severín: „Nič mami. Potrebujem byť len chvíľu sám."
Mamina: „Uvedomuješ si koľko máš rokov a ako sa správaš? Ak máš problém, pôjdeme ku psychológovi. Ten ti pomôže, keď už to ja nedokážem."
Severín: „Prepáč mami, ale nie som cvok."
Mamina: „Stále len čierna farba, tvrdá hudba, ťažká literatúra..."
Severín: „Ty sa v tom nevyznáš, tak nekritizuj to, čo nepoznáš, prosím ťa!
Mamina: „Dobre, ale večer ideme ku starým rodičom a dúfam, že neodídeš ako to máš vo zvyku. Spíme tam. V piatok príde teta." (odchádza a pomaly zatvára dvere na izbe)
Severín: „Sľubujem..." (pod paplónom si ale prekrížil prsty. Nemôže predsa sklamať Euláliu!)
Eulália (vyčaruje na sklo obrovské srieňové srdce): „Sevi, netráp sa kvôli mne."
Severín (zapne PC a píše): „Eulália - víla padlých anjelov" - to je názov mojej novej poviedky.
Eulália: „Ty píšeš o mne?" Severín: „Už som to skoro dokončil."
Eulália: A ako to skončí?" Severín: „To zistíme dnes o polnoci."
VIII.
Severín a Eulália strávili spolu ďalší pekný zimný deň. Sevo cítil, že sú si zo dňa na deň podobnejší a Eulália sa stále menej obávala polnoci. Ku večeru si Sevo pobalil zopár vecí, vypol počítač a poslušne nasledoval maminu ku starým rodičom. Boli to milí, no jednoduchí ľudia. Zviazaní vo svojich vštepených predsudkoch. Nechápali Seviho záľubu v alternatíve a v písaní. „Už dávno mohol byť s jeho mozgom na vysokom poste" :hovorievali. Teta, ktorá mala na druhý deň prísť, bola šéfredaktorkou bulvárneho časopisu „Nový priestor". Sevo doň odmietol prispievať článkami, lebo klebety o slovenských „celebritách" sú kraviny, ktoré ho nezaujímajú. Takže aj s ňou boli na nože. Navzdory tomuto faktu, tieto skutočnosti ho už dávno netrápili. Neustále myslel na svoju vílu a hlavne na to, ako to všetko skončí...
Severín (stojí pri okne u starých rodičov a Eulália mu poslala studený bozk): „Teraz nie, láska."
Eulália: „Už je čas."
Seviho mamina: „S kým sa rozprávaš, Sevo?"
Severín: „Nahlas uvažujem. Musím si niekam odskočiť. Vrátim sa ráno." (odbehne do predizby, vezme kabát a beží von)
Seviho mamina: „Niečo si mi sľúbil!"
Severín: „Vrátim sa!" Snáď...(dopovie pre seba a beží v ústrety tme)
IX.
Žijem vo svete, ktorý prestávam spoznávať. Vzduch je zo dňa na deň zatuchlejší, lesov ubúda. Zvieratá sú prenasledované bez dôvodu. Ľudia strácajú ľudskosť. Napriek tomu som stretla človeka, citlivého človeka so zmyslom pre skutočné hodnoty. Stretla som lásku...
Kvapka po kvapke, vločka po vločke, topí sa moje éterické telo. Nadobúdam ľudský zjav. S blížiacou sa polnocou pociťujem strach. Mesiac je takmer v dokonalom splne a okolo mňa, hlboko v lese, tancujú svetojánske mušky akoby v pavúčej sieti chytené. Nepokojne, veľmi nepokojne...Čoho to je predzvesť? Našej lásky, či večnej záhuby v medzipriestore sveta?
Utekám zasneženým lesom. Prestávam vnímať dôsledky premočeného oblečenia. Prestávam vnímať doráňané končatiny. Prestávam vnímať čas...
Už ju vidím. Zostáva len chvíľa do toho momentu. Je krásna. Vyzerá ako moja vysnívaná princezná. Vietor povieva jej svetlými vlasmi a vločky sa jej topia v tvári. Majestátne šaty z mesačného prachu a šperky svetojánskych mušiek vyzdvihujú jej nevinnosť. Už som skoro pri nej. Kríky mi rozdriapali odev a nad hlavou mi zlovestne húka sova. Čoho to je predzvesť? Našej lásky, či večnej záhuby v medzipriestore sveta?...
X.
Náš príbeh sa končí nasledovne. Severín dobehol ku svojej éterickej milej. Hoci mu chýbal len mizivý milimeter ľudskej dĺžky, nestihol pobozkať Euláliu. Posledný pohľad jeho prenikavo modrých očí patril víle. Presne, keď lúč mesiaca dopadol na jej éterické pery, Severína opustila duša. Jeho telo kleslo bezvládne na jemný decembrový sneh a jeho podstata sa zmenila v severný vánok.
Odvtedy sa Eulália a Severín stretávajú len v období zimy na sklonku dňa a noci. Ich láska pretrváva aj v tomto súžení. Sú vďační aj za to málo, čo im nadelila nezvratná sila osudu.........
