OPUS IV.
(29.03.2012)
Položila som mobil a vtedy mi padla
prvá kvapka dažďa na zjazvené pery.
Primárne som potrebovala cítiť, že
žijem
a moje podvedomie to zariadilo tak, že som si (ne)vedomky rozhrýzla peru.
Pocítila som chuť krvi, čo ma ubezpečilo a upokojilo v tom, že
stále žijem.
Po prvej kvapke kyslej radosti nasledovala spŕška sĺz.
Akoby „Vesmír" plakal nad tým, čo sa opäť a stále odohráva v mojom
živote.
Scabia (Lacuna Coil) spievala:
„GIVE ME SOMETHING MORE",
a vtedy sa zodvihol
silný protestný vietor, ktorý mi šľahol do očí zrnká prachu
a lístie zatiaľ tancovalo
v kruhu
okolo mňa.
Kričí na mňa:
„SLEPÁ SI ? Kde je to svetlo, ku ktorému si smerovala?"
Permanentne neprechádzam skúškami v súčasnom stave bytia,
a preto prežívam množstvo situácií presne podľa určitých šablón.
Viete si predstaviť to zúfalstvo, keď sa vám čosi opakuje už X-tý krát (?)
Vy presne viete
kam to smeruje,
ako to bude prebiehať,
ako to skončí.
KEDY to Skončí ? !!!
Aj môj (ne)Priateľ Škorpión má podobný cyklický osud.
O to je celá moja/naša situácia
zaujímavejšia.
So záujmom
prichádzam na to, že takmer isto je to moja posledná šanca
narovnať Uroborosa
(had, ktorý si hryzie svoj chvost),
zbaviť sa viny vlastnej,
neviniť okolie,
potom sa od_víniť.
Teraz mám reálnu i poslednú šancu
očistiť telo od temnoty,
ktorá ma rozožiera od 2 rokov →23 rokov utrpenia.
Viem, že nie som presiaknutá „čiernotou" do konca vekov.
Viem, že práve môj terajší
život
mi otvára oči.
Sem-tam ma ošľahá kyslím dažďom, aby som sa konečne uzemnila
a začala počúvať „Vesmír", Intuíciu, nápovedi okolo mňa,
návody ako von
z tejto zatuchnutej rokliny nevedomia...
Ticho,
aké príjemné ticho
a množstvo výpovedí v ňom.
V piatok podávam výpoveď.
Veľmi nerada, no potrebujem vypovedať
„Žiline" Dovidenia.
Krásne mesto, no priveľa bolesti v ŇOM.
Retrospektíva nie je vylúčená,
...časom.
